S Jakubom na Svätojakubskej ceste – 9. deň

A cestou do Ríma… Nie, nebojte sa, nestal sa žiadny zázrak. Dnes sme mali na pláne prísť do Ríma, ale toho slovenského.

Autor: Jakub Mižičko

V Seredi sme sa zobudili – a ako obyčajne, niečo po ôsmej hodine sme už sedeli na káve. Príde mi to tak strašne dávno, a pritom to bolo dnes ráno. Príroda k nám bola milosrdná, bolo príjemne pod mrakom a niektorým sa ani nechcelo ísť preč. Mali sme však dohodnuté stretnutie, a tak poháňaní niektorými jednotlivcami sme už pred deviatou boli na ceste.

 

 

Mňa osobne tieto odchody a príchody do väčších miest trochu zabíjajú. Spôsobuje to skutočnosť, že vtedy vždy aspoň jednu tretinu trasy idete po asfalte a v meste… a to bolí. Nohy aj dušu. Na konci Serede sme si urobili krátku zastávku pri Kaplnke Nanebovzatia Panny Márie v Čepeni, kde práve prebiehala nedeľná omša. Kaplnka vznikla v roku 1832 ako reakcia na epidémiu cholery na mieste kostola zo 17. storočia. Po ďalšej polhodine sme sa konečne dostali mimo cesty a v príjemnej atmosfére pokračovali naše kroky k obci Vlčkovce.

 

 

V istom momente sme začali počuť z blízkeho kukuričného poľa hlasy. Najprv sme na seba nechápavo pozerali, no záhada sa rozlúštila o kúsok ďalej, pri veľkom plagáte s nápisom Kukuričné bludisko. Jednoducho povedané, miestni ľudia vytvorili v kukuričnom poli labyrint, na ktorý lákajú turistov. Väčšina našej skupiny sa tam zastavila a trochu si vydýchla po prvej polovici dnešnej etapy. Je to príjemné miesto, ktoré navštevuje pre tento jednoduchý a dobrý nápad dosť veľa turistov. Kiežby bolo takých nápadov v našej krajine viac…

 

 

S Dankou a Castorom sme odpočívali v neďalekej reštaurácii. Všetci nás medzičasom predbehli, Castor sa ponáhľal dobehnúť ich a vystriedala ho Anna. V tejto už takmer tradičnej trojici sme sa ďalej posúvali priestorom k Modranke, čo je obec na predmestí Trnavy. V Modranke nás už čakalo niekoľko ľudí. Pozreli sme si kaplnku a pod vedením Majky, ktorá býva neďaleko a je v podstate domáca, sme sa všetci spolu presunuli ku kostolu.

Ja som o tom vlastne ani nevedel, no čakali nás a boli naozaj dobre pripravení. Títo úžasní ľudia z Farnosti Najsvätejšej Trojice nám najprv ukázali svoj kostol, o ktorého histórii nám porozprával pán farár. O histórii tunajšieho pútnického miesta, ktorým je socha loretánskej Panny Márie a jeho história siaha do roku 1683, nám už porozprával pán dekan Lackovič.

 

 

Presunuli sme sa von a tam na nás čakala skutočná hostina. Vynikajúci guláš, fantastické domáce koláče a prítomnosť naozaj dobrých a pohostinných ľudí spôsobili, že sa nám ani nechcelo ísť preč. Nehovoriac o našich zahraničných pútnikoch, ktorí ani nechápali, čo sa deje, a boli prekvapení asi rovnako ako ja. Až neskôr som si uvedomil, že to bol prvý obed, odkedy som odišiel z Bratislavy na túto púť. Nezostáva mi nič iné než napísať: Vďaka vám, Modrančania!

 

 

Keďže nás trochu naháňalo počasie a hrozilo, že bude pršať, chtiac-nechtiac sme sa museli posunúť ďalej. Pán dekan nám ešte všetkým požehnal – asi najkrajšie požehnanie, čo sme na našej púti dostali. O necelú hodinu sme sa „preštrikovali“ cez Trnavu až k nášmu bývaniu, pričom za to, že sme neblúdili, môžeme opäť ďakovať Márii. Rýchla sprcha a už sa išlo na omšu do Kostola svätého Jakuba. Po nej sa naša skupina roztratila na menšie skupinky a každý si po svojom užil príjemný a pokojný večer v centre Trnavy.

 

https://www.slovoplus.sk/s-jakubom-na-svatojakubskej-ceste-8-den/