S Jakubom na Svätojakubskej ceste – 3. deň
Únava nadovšetko. A mozog vypnutý.
Dnes to išlo a bolo to opäť krásne. Teraz večer pociťujem, že tento deň bol aj patrične únavný.
Autor: Jakub Mižičko
Z Novej Bane do Hronského Beňadika je to priamo po ceste iba desať kilometrov, no trasa Svätojakubskej cesty vedie iným smerom. Má približne dvadsať kilometrov, z Novej Bane (200 m. n. m.) prudkým stúpaním na Veľký Inovec (901 m. n. m.) a dlhým zostupom až do Hronského Beňadika.
Rovnako ako predošlé dni sme prechádzali krásnymi lesmi. Až ma prekvapuje, ako som zo svojho života úplne vytesnil slovenskú prírodu. A trochu tomu nerozumiem. Pre mňa osobne bol tento deň veľmi pokojným a strávil som ho viac mimo skupiny než počas predošlých dvoch dní. Akoby som sa začal dostávať do môjho, mne už známeho, módu pri putovaní. Vtedy väčšinu času radšej kráčam sám, bez prílišných interakcií s okolím. Ako včera pekne povedal Martin, muž potrebuje „svoju jaskyňu, svoj priestor“. Mne je putovanie tým procesom, ktorý ma dostáva hlbšie k sebe, k mojej podstate. A tam naozaj potrebujem a chcem byť sám. A tak som aj bol, bez hanby.
Chôdza smerom hore na vrchol bola náročná, každý sme sa cez tie prudké stúpania nejako dostali a našli aj zopár pekných miest. Na nich sme sa všetci navzájom ponúkali jedlom. Mám podozrenie, že primárnou motiváciou bolo skôr odľahčenie batohu. A až na druhom mieste bola chuť ponúknuť ostatným trochu energie pri výstupe. (úsmev)
Zostup z Inovca bol nekonečnou tortúrou. Začalo byť dosť teplo a prudký svah, ktorým sme schádzali, dal zabrať našim kolenám či ramenám. Ja som tam začal byť celkom mrzutý a vnútorne ufrflaný. Prekryl som to počúvaním hudby a keďže okolo nikto nebol, nahlas som si spieval. To bolo veľmi osviežujúce. Niektorí zo skupiny doplnili tekutiny v Tekovských Nemciach a poobede medzi 15.00 a 17.00 sme všetci dorazili do Hronského Beňadika. Obligátne rituály sprcha – pranie a o 18.00 sme všetci vstúpili do baziliky pri benediktínskom kláštore, v ktorom túto noc spíme. Omša bola kratšia, venovaná svätému Bonaventúrovi, a kňaz na nej hovoril o láske k blížnemu v ekumenickej rovine. Že by sme sa mali správať rovnako ku všetkým ľuďom, nehľadiac na to, odkiaľ pochádzajú a aké náboženstvo vyznávajú. V prvom rade máme človeka vždy vnímať ako blížneho. Mám dobrý materiál na zajtrajšie rozjímanie pri chôdzi.
Po omši nám pán farár všetkým dal pečiatky do našich preukazov a už nás zvolávali na večeru. Pôvodne ju pre nás chcel uvariť Javier zo Španielska, no k tomu sa nedostal. Pani, ktorá tu pracuje a stará sa o jedlo, nám začala nosiť na stôl. A veľa. Vlastne sme to ani nezjedli, to by nás totiž muselo byť aspoň tridsať. Naozaj vďaka za túto starostlivosť a hojnosť, ktorej sa nám dostalo.
Po večeri sa väčšina ešte prešla na neďalekú vyhliadku a po ceste naspäť si urobili striedmu zastávku pri pive či víne. Neskôr v rozhovoroch ešte pokračovali, už medzi múrmi kláštora. A boli to dobré rozhovory. Poslední išli spať, napriek zajtrajšiemu náročnému dňu, chvíľu pred polnocou. Aj o tom je cesta a putovanie. Rozhovory a zdieľanie, ktoré majú hĺbku.
https://www.slovoplus.sk/s-jakubom-na-svatojakubskej-ceste-2-den/