Ružová sestra Stella Mária Dolníková: Pred Eucharistiou netreba veľa rozprávať, ale veľa milovať

Ich habit má výraznú ružovú farbu a nájdete ich v kláštore pod Zoborom, nevychádzajú však z neho, pretože ich „limitujú“ mreže. Tieto rehoľníčky neustále adorujú pred vyloženou Sviatosťou oltárnou. O tomto čase so živým Bohom, o ich živote a o tom, čo im adorácia prináša, hovorí sestra Stella Mária Dolníková z rehole Sestier Služobníc Ducha Svätého Ustavičnej poklony.

Svätá Terézia z Avily povedala: „Sám Boh stačí. Kto má Boha, tomu nič nechýba.“ Je to naozaj tak?

Ak to povedala ona, učiteľka Cirkvi a moja veľká kamarátka, tak to tak naozaj bude (úsmev). Jej citát obsahuje aj tieto slová: „Nech ťa nič neznepokojuje, nech ťa nič neľaká. Všetko sa pomíňa, Boh sa nemení. Trpezlivosť dosiahne všetko…“

Je to veľké šťastie, keď môže človek zažiť kúsok z tejto skúsenosti, ku ktorej nás vo svojej škole modlitby chce doviesť Pán. Byť sama s Bohom, zjednotiť sa s tým, ktorý miluje moju dušu. On vo mne a ja v ňom. Vstúpiť do styku s najvnútornejším priestorom srdca, kde prebýva on, kde som skutočne slobodná. Kto má Boha, má vnútornú slobodu, a tak má naozaj všetko.

 

Bola pre vás náročná cesta – spoznať túto pravdu?

Podobne náročne to objavoval aj svätý Augustín: „Pre seba si nás stvoril, Bože, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe.“ Pre mňa to bola jedna z prvých skúseností v duchovnom živote. Čím viac úspechov som dosiahla, tým nespokojnejšie bolo moje srdce a hnalo sa ďalej, až kým nepochopilo, komu patrí.

Ako veľa je toho, za čím sa človek naháňa, a predsa nenachádza pokoj! Znepokojuje a ľaká ho všetko možné, a predsa nás skúsenosť učí, že všetko sa skôr či neskôr pominie. To jediné, čo ostáva, je láska. Boh je láska a kto ostáva v láske, ten ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. A Boh nám dáva celý život na to, aby sme to postupne objavovali.

 

Prvá otázka nebola náhodná, pretože… u vás je to ešte zosilnené tým, že žijete v klauzúrnom kláštore, teda za skutočnými mrežami, v spoliehaní sa na Boha. Ste vy väzňami v dnešnom svete, alebo nás uväzňuje tento svete? (úsmev)

Zaujímavá otázka. (úsmev) Kto je slobodný a kto je vlastne väzňom? Z pohľadu sveta, a vlastne aj z nášho pohľadu, sme väzňami (Lásky) my. Táto Láska sa nám ukázala a neodolateľne nás volá, aby sme nasledovali jej príklad. A toto puto je oveľa silnejšie než naše symbolické mreže. A tak sa stávame väzňami unikátnej Lásky, ktorá sa pre nás dáva uväzniť v bohostánku. Lásky totálne vydanej do ľudských rúk. Všemohúci väzeň v Eucharistii… Väzeň, ktorý vykupuje z otroctva tých, čo si myslia, že sú slobodní…

 

Vy sa cítite uväznená?

Áno, cítim sa uväznená eucharistickým Kristom. On ma volá nasledovať ho, s pomocou jeho milosti sa vzdať všetkého a celkom sa mu dať k dispozícii. A čo sa týka mreží, záleží to na uhle pohľadu. Z našej perspektívy ste za mrežami vy, z našej zasa vy. Dnešný človek považuje za centrum seba. My sa pozeráme na Pána v Eucharistii, ktorý je centrom a východiskovým bodom a od ktorého sa odvodzuje všetko ostatné. On dáva pokoj, aký svet dať nemôže…

 

BOŽIE HODNOTY NACHÁDZAME ZA MREŽAMI

A ako sa na vás pozerajú ľudia spoza mreží?

Mreže na nich pôsobia obyčajne veľmi silno, pretože za nimi cítia nepreskúmateľné tajomstvo a všetko tajomné človeka akosi dráždi. Preto na nás pozerajú mnohí ako uväznených, aby sa oni mohli cítiť slobodnými…

To však vôbec nemusí byť pravda, mnohí prichádzajú a sťažujú sa, že sú v neustálom strese, stále ich naháňajú termíny, na nič nemajú čas… My sme však boli k takémuto spôsobu života pozvané a na toto pozvanie sme slobodne odpovedali. Na prvé miesto vo svojom živote sme postavili Božie hodnoty, ktoré v bohatej miere nachádzame a ukryté práve tu – „za mrežami“. Tu máme čas na to, čo je pre nás podstatné a dôležité, čas pre Toho, ktorého milujeme. Toto ľudia pri povrchnom pohľade cez mreže zväčšia nevidia, objavia to len tí, ktorí sa zamyslia a pozerajú hlbšie.

 

Existuje však situácia, keď tieto mreže opustíte?

Všetko, čo sa dá, vybavujeme z kláštora alebo poprosíme niekoho iného. Ak je to nevyhnutné, napríklad treba ísť k lekárovi, opúšťame tento náš svet. Máme síce kláštory, kam chodí lekár pravidelne, ale napríklad taký röntgen sestre v kláštore nikto nespraví alebo sa za ňu nemôže ísť niekto iný odfotiť na občiansky preukaz… (úsmev)

 

Je niečo, čo vás v tomto svete a spôsobe života obmedzuje?

Pre mňa je niekedy dosť ťažké žiť v uzavretom spoločenstve, stále s tými istými sestrami. Nie je možnosť sa niekde odreagovať vonku, na pár hodín zmeniť prostredie, stretnúť iných ľudí, prísť na iné myšlienky – jednoducho si vytvoriť odstup.

Zároveň ma to však aj oslobodzuje, pretože ma to núti hľadať si odreagovanie vnútri. A tu objavujem, že ľudský život sa neodohráva iba na ploche, ale v priestore. Lebo hoci ma veľmi obmedzuje šírka a dĺžka kláštora a tí istí ľudia, objavujem hĺbku a výšku Božieho sveta (a tá je nekonečná) a spoločenstvo svätých – či už v tých v nebi, ktorí sú mi ochotní vždy pomôcť, alebo v očistci, ktorým zasa môžem veľmi pomáhať ja. A sú tu aj ďalší, ktorí čakajú na moju podporu v modlitbe a obetu. Takto sa veľmi rýchlo zrelativizujú a zmiznú drobné ľudské nedorozumenia a malé problémy, stáva sa z nich vzácna príležitosť obetovať ich na veľké úmysly.

 

 

NUDNÉ TO V ŽIADNOM PRÍPADE NIE JE

Ste misionárky na kolenách, jedna z charakteristických znakov vašich kláštorov je neustále vyložená Sviatosť oltárna. O adorácii hovoríme v aktuálnom čísle. Koľko času strávia sestry pred živým Bohom?

Každá sestra má denne polhodinu adorácie a hodinu na osobnú modlitbu. Mnohé sestry prežívajú aj časť osobnej modlitby pred sviatostným Spasiteľom. Jedna sestra má na starosti prideľovanie hodín adorácie sestrám. Pred kaplnkou máme tabuľu, kde si každé ráno pozriem, kedy mám v ten deň adoráciu. Podľa toho si potom premyslím, kedy si vezmem čas na osobnú modlitbu a kedy na prácu. Striedame sa teda väčšinou po hodine alebo polhodine. Sestra, ktorá začína adoráciu, príde dopredu ku kľačadlu, spoločne sa poklonia a vymení sestru, ktorá adorovala predtým.

Našu chórovú modlitbu sa modlíme pred Eucharistiou, to znamená, že spoločne všetky sme pred Najsvätejšou sviatosťou asi štyri a pol hodiny. Okrem toho má každá sestra ešte minimálne polhodinu na rozjímanie, polhodinovú adoráciu a ďalšiu hodinu osobnej modlitby, ktorú ja tiež celú prežívam v kaplnke pred Eucharistiou. Takže denne mi to vychádza asi šesť a pol hodiny a ďalej mám hodinu voľného času, ktorú tiež čiastočne využívam na stretnutie s Milovaným na kolenách.

Každú druhú noc mám potom ďalšiu hodinu nočnú adoráciu. Vyjde to denne asi zhruba takých sedem hodín. V nedeľu a sviatky je to o niečo viac. Ale čo je to oproti večnosti, kde budeme Pána oslavovať naozaj nepretržite celú večnosť. Veľmi sa na to teším!

 

Ako to prebieha v noci?

V noci máme každú druhú noc hodinu adorácie. Vtedy sa dohodneme, kedy treba prísť zobudiť sestru, čo má adoráciu po mne. V určenom čase prídem k jej izbe, pootvorím dvere a poviem: „Venite adoremus,“ a čakám, kým mi odpovie: „Deo gratias,“ a zatvorí dvere. Potom sa vrátim a adorujem ďalej, až kým ma sestra nepríde vymeniť.

 

Možno ľudský pochopiteľná otázka: Nie je to nudné a nezáživné? 

Nudné to teda v žiadnom prípade nie je. Hovorím s Bohom jednoducho o tom, čo mám na srdci, od srdca k Srdcu.

Úspech nespočíva v tom, že veľa rozprávame, ale v tom, že veľa milujeme. Modlitba je vzťah, nie cvičenie, priateľské stretávanie sa, rozhovor s Bohom. Aby priateľstvo vzniklo a rástlo, je potrebné pravidelné a časté stretávanie sa. Keď sa s priateľom dlho nestretávame, zrazu si veľmi nemáme čo povedať, odcudzíme sa. Eucharistia je Kristovým priateľským slovom pre každého z nás. Priateľstvo znamená, že dve osoby, ktoré sú si nejako blízke, sa môžu v tejto blízkosti navzájom zdieľať. Toto zdieľanie však neznamená iba vymieňanie informácií o sebe, ale zdieľanie seba samých navzájom, vzájomné darovanie sa druhému.

 

O čom hovoríte s Bohom?

Prinášam seba pred Božiu tvár. Nedá sa utiecť pred tým, čo prežívam, lebo sa to stane predmetom roztržitostí, no môže sa to stať odrazovým mostíkom k vnútornej modlitbe. Modlitba je rozjímanie o Kristovom živote, ale aj rozlišovanie o vlastnom živote, predkladanie svojich záležitostí. Treba obidvoje: prinášať Krista pred seba a prinášať seba pred Krista, s ním rozlišovať Božiu vôľu vo svojom živote. My máme obrovský dar – Krista v Eucharistii, živú Božiu prítomnosť. Tu čerpám silu zriekať sa seba. Tu zároveň objavujem, že to vôbec nie je zriekanie seba, že Božia vôľa je to najlepšie pre život duše. Modlitba je obrovskou školou sebapoznávania.

Niekedy sa môžeme s Pánom aj pohádať. Boh je oveľa pokornejší ako ľudia a berie na seba úlohu hromozvodu, aby nám ukázal pravdu a priviedol nás k jej prijatiu. A, samozrejme, je dôležité aj počúvať. Pustiť ho k slovu. A veľmi často je to jednoducho mlčanie. Mlčanie nie je nekomunikácia, je to komunikácia lásky. Zotrvávanie v tichu a mlčaní. Mlčanie je vlastne jazyk, ktorým sa s Bohom najľahšie dohovoríte. (úsmev)

 

Čo vtedy, keď sa cítite prázdna a nemáte vôbec chuť sa modliť…?

Nesnažím sa vtedy nasilu vymyslieť, ako vyplniť dlhý čas modlitby, usilujem sa len byť prítomná taká, aká som, s tým, čo sa vo mne odohráva, čomu sama nerozumiem, ale Boh tomu rozumie, mojou úlohou je v takých chvíľach čakať, prijať svoju neschopnosť, trpezlivo ju znášať a odovzdávať ju jemu, často to robím rukami Panny Márie. Ďalej zotrvávam s Bohom, aj keď len driemem alebo tupo hľadím… Odovzdám volant jemu. On ma nakoniec naplní a odmení prázdnotu srdca a vytrvalosť. Hlavné je byť Pánovi k dispozícii a neklásť si podmienky. Chcieť si zabezpečiť účinnosť modlitby vlastnými silami, to je pohanská „modlitba“.

 

 

Čo vám dáva adorácia?

Adorácia je pre mňa privilegovaný okamih dňa, na ktorý sa nesmierne teším, je to moja celoživotná vášeň. Vnímam to ako obrovskú milosť, som fascinovaná týmto tajomstvom a úplne doň vtiahnutá. Nemám problém sústrediť sa, hodina adorácie sa mi zdá veľmi krátka. Rada trávim pred Najsvätejšou sviatosťou aj svoj voľný čas. Každý okamih pred Najsvätejšou sviatosťou je taký vzácny! Celá večnosť nebude stačiť, aby sme zaň poďakovali. Vidím pred sebou Milovaného, a to stačí, aby sa celá moja pozornosť okamžite koncentrovala na neho.

Tak ako keď človek po dlhom čase stretne veľmi drahú osobu – vtedy ustupujú ďaleko do úzadia všetky ostatné veci, dokonca aj únava. Som tu pre neho, pretože on je tu celkom pre mňa. Tak ako dvom zaľúbeným nikdy nie je spolu dlho, nikdy pre nich nie je spoločné stretnutie čímsi monotónnym, tobôž nie nudným, nezáživným! A ja som bláznivo zaľúbená do Pána Ježiša a túžim využiť každý okamih na to, aby som bola s ním. Je dar, za ktorý som veľmi vďačná. Milujem chvíle pred Najsvätejšou sviatosťou.

 

Čo vám ešte prináša čas s Bohom?

Adoráciu pokladám za veľkú milosť, o ktorú sa často a úpenlivo modlím. Adoráciu nevnímam ako niečo, čo ja dávam Bohu, ale ako milosť, ktorú Boh daroval mne. Čas strávený v modlitbe pokladám za privilégium. Modlitba je najväčším privilégiom, aké Boh udelil človeku.

 

Spoza mreží dávate možnosť ľuďom posielať vám online aj prosby, ktoré Bohu prednášate. Za čo ľudia najčastejšie prosia?

V kaplnke máme aj fyzicky zošit, kde môžu ľudia písať úmysly, sestry si (zväčša v noci na adorácii) tie prosby čítajú. Niektorí nám svoje úmysly telefonujú alebo využívajú aj možnosť odoslať nám modlitbový úmysel cez našu internetovú stránku. Určená sestra si tieto odkazy ľudí číta, a keď je niečo vážne, oznámi nám to.

Sestra, ktorá má adoráciu, obetuje ju aj za všetky prosby, ktoré prichádzajú. Každá sestra nemusí vždy vedieť o všetkých úmysloch, ktoré prichádzajú, my obetujeme svoj život za úmysly ľudí a to, že nevieme o všetkých úmysloch, nevadí. Pán Boh o nich vie, Božia prozreteľnosť siaha ďalej než ľudské tabuľky a evidencia.

 

Sú to vážne či aj jednoduché prosby?

Bývajú aj vážne, ale veľa prosieb je úplne obyčajných. Mnohí ľudia sa cítia sami a potrebujú niekomu povedať, čo ich trápi. My im odpovieme, že sa za nich pomodlíme, a aspoň trochu sa potešia. Sme tu pre ľudí. Keď niekto žije kontemplatívnym spôsobom, tak ho to nutne vedie k prosbám. A, naopak, keď vidí prosby, smeruje ku kontemplácii Božej lásky, dobroty a milosrdenstva.

Niektoré špeciálne prosby ostávajú v mojom srdci. Ja mám taký veľký batoh, kde mám všetkých ľudí a úmysly, ktoré mi zvlášť ležia na srdci. Časom sa ten batoh poriadne zväčšuje. Keď prídem pred Pána, vždy ho položím tam pred neho a on už si s tým poradí.