Ruský rehoľník Viktor Basovich o vojne na Ukrajine: Som si vedomý, že ma za tento rozhovor môžu prenasledovať ruské špeciálne služby

Pod pseudonymom Viktor Basovich je ruský rehoľník, kvôli ktorého bezpečnosti a taktiež kvôli bezpečnosti všetkých rehoľných rádov, nebudeme uvádzať jeho skutočné meno ani rehoľnú kongregáciu. Viktor je občanom Ruskej federácie, tam sa narodil aj vyrastal, formáciou však prešiel v jednej z európskych krajín.  Teraz slúži ako rehoľník v ruskom meste. ,,Unavuje ma žiť v strachu a úzkosti a považujem za svoju povinnosť hovoriť o realite…Vy, ktorí máte najsmutnejšie spomienky a znechutenie k Rusom, odpusťte nám.“

Situácia v Rusku je z pohľadu bežného obyvateľstva naozaj kritická. Prinášať informácie o bojoch a vojne na Ukrajine je zakázané, obyvatelia k nim nemajú prístup. Aká tam prevláda atmosféra?

Áno, som hlboko presvedčený, že z pohľadu bežného obyvateľa Ruska je súčasná situácia veľmi kritická. Navyše je kritická vo všetkých oblastiach ľudského života, pretože naň pôsobí komplexne. Prešiel som si fázami rôznych emócií a pocitov. Pamätám si, že keď som sa 24. februára ráno zobudil a našiel som správu o vstupe vojsk a o vyhlásení „špeciálnej vojenskej operácie“ – vojny, bol som hlboko zarmútený a zachvátil ma neopísateľný pocit viny a hanby. Je to dokonca ťažké opísať. Je to hanba pre Rusko, pre krajinu. Tento pocit viny je silne spojený s národnou sebaidentifikáciou a národným sebauvedomením. Koniec koncov, som súčasťou Ruska. Nebol som jediný, kto mal v ten deň takéto pocity. V celom Instagramovom svete a na iných sociálnych sieťach drvivá väčšina ľudí z môjho okolia zverejnila jednu vetu: „Pane, ako sa hanbím!“

 

Za čo všetko cítite ako občania hanbu?

Hanbíme sa za politiku, hanbíme sa za to, že sme sa akoby my – obyvatelia Ruska, stali vyvrheľmi, ktorí priniesli skazu nielen na Ukrajine, útokom na nevinných občanov, ale akoby sme priniesli skazu aj iným krajinám, v ktorých sa k nám mnohí budú správať ako k monštrám spoločnosti. Hlboko ma zasiahol kolektívny pocit hanby, viny a neskôr hnev a strach. Mnohí z môjho okolia emócie nezadržiavali. Zaplavili ich vo vlne, ktorá ich unášala do oceánu bezmocnosti a neistoty v každom nasledujúcom dni.

 

Čo okrem pocitu hnevu a hanby za vlastnú krajinu prevládalo v Rusku 24. februára?

Ako väčšina obyvateľov som sa zobudil v Rusku, ktoré už nikdy nebude takým, aké bolo predtým. Hneď v deň vyhlásenia vojny Ukrajine začali ľudia, najmä mladí ľudia, vychádzať do ulíc a organizovať spontánne zhromaždenia proti politike prezidenta, vyzývajúc na ukončenie vojny a krviprelievania nevinných občanov, našich ukrajinských bratov, boli proti ničeniu ich obyvateľstva. Mnohé známe osobnosti zverejnili na svojich účtoch výzvy na zastavenie vojny. Reakcia štátu bola okamžitá. Nasledovala vlna skutočnej represie a prenasledovania. Niekoľko dní po vstupe vojsk na Ukrajinu, ako aj protivojnových protestoch v Rusku, bol prijatý nový federálny zákon – „about fakes“, pravdepodobne jeden z najrýchlejšie prijatých zákonov, aké kedy boli v Rusku prijaté. Ide o federálny zákon zo 4. marca 2022 č. 32-FZ – o zmene a doplnení Trestného zákona Ruskej federácie a článkov 31 a 151 Trestného poriadku Ruskej federácie. Zákon zakladajúci trestnoprávnu zodpovednosť za šírenie úmyselne nepravdivých informácií o ozbrojených silách Ruska, ako aj za verejné akcie zamerané na diskreditáciu Ruskej armády.

 

 

 

ĽUĎOM SA PONÚKA REALITA, KTORÁ NEZODPOVEDÁ SKUTOČNOSTI

Keďže bol štvrtého marca prijatý federálny zákon podstatne ovplyvňujúci slobodu slova, ktorý doslova nastolil cenzúru, aké to bolo, zobudiť sa do takejto krajiny na druhý deň? Mnohí si to ani len nevieme predstaviť.

Piateho marca som sa zobudil v krajine, v ktorej už neexistovali nezávislé médiá a nastúpila cenzúra. Reálna. Zobudil som sa v krajine totalitarizmu. Začalo sa blokovanie a prenasledovanie novinárov. Na sociálnych sieťach je zakázané používať slovo „vojna“ a vyzývať k mieru na Ukrajine. Teraz musím paranoidne vymazávať všetky správy na sociálnych sieťach a byť veľmi opatrný. Som si vedomý toho, že odpovedaním na otázky tohto rozhovoru ma môžu prenasledovať ruské špeciálne služby, ale už ma unavuje žiť v takom strachu a úzkosti a považujem za svoju povinnosť hovoriť o realite. Pri práci s ľuďmi vidím, akí sú zmanipulovaní a ako podliehajú pseudovlasteneckej propagande. Mnohí získavajú informácie o vojne zo štandardnej sady provládnych televíznych kanálov. Ľuďom sa ponúka realita, ktorá nezodpovedá skutočnosti, že Ukrajinci ťažko trpia pod jarmom nacistov a banderovcov, že ich treba vyslobodiť. Ľuďom sa predkladajú zinscenované fakty, to, čo sa v tom najpravdivejšom zmysle slova nazýva „fake“.

 

Okrem vojny na Ukrajine sa súbežne začala aj infovojna. Stretávaš sa s tým bez pochýb aj v Rusku. Ako na to reaguješ? Táto vojna nerozdeľuje krajiny, no predovšetkým rodiny, priateľov, kolegov, kohokoľvek…

Často sa s takýmito ľuďmi stretávam a snažím sa im to nevyčítať, pretože chápem, že jednoducho nemajú alternatívny zdroj informácií a mnohí si jednoducho nevedia overiť (verifikovať) prijaté informácie. Myslím si, že toto je problém nielen v Rusku. Kvôli tomu sa rozbieha informačná vojna, ktorá rozdeľuje ľudí v rámci krajiny, v rámci spoločnosti a najťažšie je to v rámci rodiny. Rodičia deťom neveria a deti sa hnevajú, že rodičia veria viac televízii. Podobné rozkoly sa rodia aj medzi farníkmi v Rusku. Vojna je vždy deštrukcia. V prvom rade sa prejavuje vraždami a násilím, no vojna so sebou nesie aj deštrukciu vzťahov, morálky a hodnôt. Atmosféru toho, čo sa teraz deje, je ťažké sprostredkovať. Sú takí, ktorí padli pod silný vplyv ruskej politickej propagandy a sú pripravení do posledného dychu brániť pozíciu podporujúcu „oslobodzovaciu misiu“ vyjadrenú v preliatí krvi tých, ktorých boli predtým zvyknutí nazývať bratmi. Najviac sú „postihnutí“ ľudia, ktorí pracujú v štátnych podnikoch – sú zaťažení propagandou, čo sa odráža aj na ich rodinách. Z dôsledkov sovietskeho režimu sme sa veľa nenaučili.

 

Je pravda, že občania Ruska s vojnou nesúhlasia?

Nemôžem hovoriť za všetkých občanov či súhlasia alebo nie, no som dojatý, dokonca sa vo mne prebúdza pocit hrdosti na tých, ktorí v sebe nájdu silu a odvahu a rozhodnú sa ísť protestovať aj napriek násilným zadržaniam zo strany polície, bezpečnostných zložiek a Národnej gardy Ruska. Denne sa spravodajstvo zakázaných médií zapĺňa informáciami, fotografiami a videami zo zadržiavania občanov, ktorí vychádzajú protestovať za ukončenie vojny a za mier, čo sa dnes rovná takmer extrémistickej činnosti.

 

Niektorých však viac trápia sankcie, ich obmedzená miera užívania konzumu, ako zbytočná smrť mnohých ľudí na Ukrajine…

Trochu ťažko chápem ľudí, ktorí s násilnou reakciou na sankcie píšu na sociálne siete, podľa mňa, hrôzostrašné vyhlásenia o tom, že im sankcie obmedzujú život. Ako viete, mnohé transnacionalné korporácie a spoločnosti oznámili pozastavenie svojich aktivít v Rusku alebo ich úplné stiahnutie z ruského trhu. Niektorí ľudia začali písať nahnevané príspevky, v ktorých tvrdili, že sa teraz kvôli nejakým hádkam medzi Ruskom a Európou nemôžeme najesť v McDonalde, kupovať veci od európskych obchodných reťazcov, najmä v obchodoch s oblečením, že si nemôžu kúpiť stôl z Ikei, nový iPhone, automobil Škodu alebo Mercedes, ako ani používať Facebook, Instagram a Twitter. Udivuje ma fakt takého sebectva a konzumného postoja k životu. To znamená, že človeka s takýmito hodnotami nezaujíma, že vo vojne zomierajú ľudia, trpia utečenci, ktorí opustili všetko: prácu, domov a boli nútení utiecť tam, kde by bola zaistená ich bezpečnosť. Tu opäť nie som sudca, len hovorím, toto je moje nepochopenie, možno iba preto, že je môj systém hodnôt a morálky úplne odlišný od toho ich.

 

Poďme však aj k študentom a školám. Sú aj tam vydané isté špeciálne usmernenia týkajúce sa vojny?

Pozorujem ťažký paradox. Narodil som sa v ZSSR, ale študoval som v škole už pri vzniku Ruskej federácie. V škole nás učili, doslova do nás vtĺkali, že vojna je zlá. Každý deviaty máj bolo na škole veľa aktivít, ktoré sa venovali hrôzam druhej svetovej vojny a tomu, aké dôležité je vážiť si mier. Teraz sa slovo „mier“ ochudobnilo a vyprázdnilo v propagande pseudovlastenectva, ktoré sa na školách vyučuje dodnes. Áno, teraz boli vydané špeciálne usmernenia pre školy týkajúce sa udalostí na Ukrajine a „ruskej špeciálnej operácie“. Ľudia na uliciach sú tiež zadržiavaní za to, že napísali na zamrznutý ľad v Petrohrade výzvu za mier, ktorú sa mestské komunálne služby snažia pretrieť modrou farbou, len aby ostatní tú výzvu nevideli.

 

MOJA VIERA MA UČÍ BUDOVAŤ POKOJ V KRISTOVI, NIE ZABÍJAŤ A OSPRAVEDLŇOVAŤ NIČENIE

Riskoval by si svoju slobodu zúčastnením sa na protestoch, ak by si nebol v reholi?

Pri komunikácii s kolegami nachádzame spoločnú reč, v ktorej nesúhlasíme s aktivitami Ruska na Ukrajine a máme chuť o tom rozprávať študentom a školákom – veď toto je mládež, nádej budúcnosti –, ale nemôžeme, pretože nám hrozí okamžité prepustenie a trestné stíhanie. Zodpovedám aj za rehoľný rád, ktorý tu zastupujem a chápem svoju zodpovednosť vo vzťahu k celej reholi, preto nemôžem protestovať. Keby som nebol rehoľníkom, okamžite by som išiel. Ako študent som bol pankáč, často som chodil na mítingy a protesty proti vláde a prezidentovi. V jednej piesni ruskej punkovej kapely sú slová: „Tak veľmi milujem svoju krajinu, ale nenávidím štát.“

 

Čo si vyjadroval textom tejto piesne?

Bol vyjadrením môjho postoja voči ruskej politike. Vtedy to bol nejaký druh zábavy, ale dnes sa z toho stal pocit povinnosti, pocit dôstojnosti, že som veriaci a nesúhlasím s vojnou, pretože moja viera učí budovať pokoj v Kristovi a nie zabíjať, ospravedlňovať ničenie a vraždenie oslobodením a budúcim lepším životom. Neskrývam svoje pocity – áno, nie vždy bolo možné sústrediť sa na modlitbu a odovzdať realitu a situáciu do Kristových rúk, chcel som skutočnú akciu, chcel som o probléme kričať, rozprávať sa o ňom. V práci vidím svojich kolegov, rodiny s deťmi, ktorí by protestovali, ale sú v prvom rade zodpovední za vlastné rodiny a bezpečnosť ich detí je pre nich prioritou. Toto je stav strachu, keď si musíte vybrať, ale výber je ohraničený alebo žiadny, rovnako ako sloboda.

 

HĽADÁM SPÔSOB, AKO BYŤ NAPRIEK NESLOBODE SLOVA NÁDEJOU PRE TÝCH, KU KTORÝM SOM POSLANÝ

Je to zvláštny paradox. Svedomie a naša viera nám prirodzene hovoria postaviť sa proti konfliktu, vyjadriť nesúhlas, režim v Rusku to však zakazuje. Protestujúcich ľudí zatýkajú, ako sme spomínali vyššie, nemáte prakticky žiadnu slobodu slova. Čo teraz? Ako dostať do rovnováhy vnútornú spravodlivosť a poslušnosť voči krajine?

Existuje fráza, ktorej autorstvo sa pripisuje Marcovi Aureliovi, Catovi staršiemu, Šalamúnovi a dokonca aj Levovi Tolstému: „Rob, čo musíš a nech sa stane, čo sa má stať.“ Otázka znie: ,,Čo mám robiť v tejto situácii?“ Tá sa stala súčasťou mojej minulotýždňovej modlitby. Život sa nezastaví. Patetické slová proti vojne neprinesú vždy želaný výsledok a apatický stav vonkajšieho pozorovateľa voči všetkým udalostiam, ktoré sa dejú, je absolútnou stagnáciou mojej dôstojnosti a hodnôt ako kresťana. Preto hľadám spôsob, ako byť napriek neslobode slova a konania nádejou pre tých, ku ktorým som poslaný, pre adresátov našej misie. Snažím sa nájsť slová povzbudenia a povedať študentom a školákom, že majú srdce obdarené slobodou, že vždy majú na výber.

 

Čo dôležité sa ich ešte snažíš naučiť?

Jednoducho, snažím sa ich naučiť overovať si informácie, ktoré dostávajú z internetu a médií. Hovorím im o dôležitosti uznania dôstojnosti každého človeka na zemi, bez ohľadu na to, kým je a kde sa narodil. Život sa nezastavil, musíme nájsť nový prístup. Potrebujeme vidieť Nádej a musíme ju preukazovať iným, dať ju iným, ktorí ju potrebujú. Aby ste ju mohli dať, musíte sa sami obrátiť na jej Prameň. Myslím si, že preto, aby sme zmenili svet k lepšiemu, musíme začať od seba. Byť svedectvom čnostného človeka v škole, v práci, doma. Pre nás kresťanov to znamená byť svedkom Kristovej lásky a svetla, pretože toto je naše posolstvo pre tento svet. Najlepším spôsobom kázania nie je slovo, ale skutočná realita osobného vzťahu s Kristom. Áno, toto je najsilnejší dôkaz viery pre druhého.

 

 

NECHCEM VOJNU. MILUJEM A REŠPEKTUJEM UKRAJINU

Miera odsúdenia je však v týchto týždňoch veľká. Predstavenstvá a ľudia tvrdo odsudzujú inváziu na Ukrajinu. Mnohí tiež odsudzujú Rusov a to len preto, že nimi sú. Je to spravodlivé? Ste v tom predsa nevinne.

Áno, je pravda, že miera odsúdenia je veľká, ale myslím si, že miera odsúdenia vojny. Našťastie som sa ešte nestretol s odsúdením Rusov, čoho som sa naozaj veľmi obával. Naopak, z Európy a Ameriky s veľkým rešpektom reagujú moji bratia, priatelia a aj neznámi ľudia, ktorí reagujú na moje príspevky na sociálnych sieťach. Ešte na začiatku vojny som odpovedal na otázku: „Ako sa máš v Rusku?“ slovami: „Hanbím sa za Rusko, nie všetci Rusi sú takí. Nechcem vojnu, milujem a rešpektujem Ukrajinu a Rusko.“ Bolo pre mňa príjemným prekvapením, keď mi iní na túto správu odpovedali, že neodsudzujú nás Rusov a chápu, že Putin nie je celé Rusko. Veľmi ma to potešilo. Cítim podporu, našiel som vnútorný pokoj, že áno, Rusko nie je len štát koncentrovaný a podriadený prezidentovi. Rusko sú predovšetkým ľudia, ktorí sú rovnako ako ja proti vojne. To mi čiastočne pomohlo vyrovnať sa s pocitmi hanby a viny. Ďalšia pre mňa silná a inšpirujúca vec bola skutočnosť, že mám na Ukrajine priateľov, ba aj vzdialených príbuzných. Milujem Ukrajinu, bol som tam niekoľkokrát.

 

MÔJ PRIATEĽ Z UKRAJINY JE PRE MŇA AKO BRAT, PREDOVŠETKÝM V KRISTOVI

Komunikoval si od začiatku invázie s priateľmi z Ukrajiny?

Áno, jeden z mojich priateľov, katolík, ktorý bol nútený utiecť z Kyjeva na hranice k Slovensku, sa ma neustále pýta: „Ako sa cítiš?“, dokonca pre mňa nachádza slová podpory, aj keď sa schováva v kúpeľni suterénu ďaleko od okien v čase raketového útoku. Je pre mňa ako brat, predovšetkým v Kristovi. Jeho postoj a otvorenosť boli dôkazom kresťanského postoja k inej osobe, napriek tomu, že som súčasťou nepriateľského štátu, ktorý na nich zaútočil. Sám vyzýva k potrebe nájsť nádej v Kristovi. Taký optimizmus pochádza od muža, ktorý sa pravidelne skrýva pred útokmi a bombardovaním. Toto je pravdepodobne najjasnejší dôkaz toho, že ma vníma ako brata v Kristovi.

 

Je náročné odpustiť ľudom, ktorí ťa môžu súdiť za tvoju národnosť, pre ktorých si na druhej, útočnej strane mosta?

Na národnej úrovni som sa len málo stretol s odsúdením. Stretol som sa s odsúdením a nesúhlasom inej osoby, že som proti Putinovi a proti vojne. Bol som obvinený, že som za „prehnitý Západ“, ako si tu myslia niektorí ľudia, ktorí podliehajú propagande, že som po pobyte v Európe prestal byť Rusom a som „zapredaný“ európskym hodnotám slobody. Takéto vyjadrenia niekedy prijímam s úsmevom na tvári. Vypočujem si to a snažím sa rešpektovať pozíciu toho druhého, ale priznám sa, že nie vždy to vyjde. Je tu veľmi veľké pokušenie upadnúť do slovnej prestrelky a odsúdiť toho druhého len preto, že sú vaše názory na politiku a dianie odlišné.

 

Čo ti v takýchto chvíľach pokušenia dodáva silu a oporu?

Snažím sa nájsť oporu a silu v modlitbe, aby som nestratil kresťanské hodnoty, ktorým som verný. Myslím si, že je potrebné vystúpiť proti politickému režimu, pretože nie som nejaká zelenina. Som človek a moje práva na slobodu prejavu a slova sú uvedené v ústave mojej krajiny. Nechcem sa stať davom, ktorý sa dá ľahko ovládať. Som človek ako každý iný, s individualitou, jedinečnosťou srdca, ktoré mi dal Pán. Keby som stratil svoju individualitu, prestanem byť tým, kým som.

 

Šíriť nenávisť akýmkoľvek spôsobom nikomu nepomáha. Môže byť aj vojna príležitosťou trénovať sa v mravných čnostiach?

Samozrejme, že šírenie nenávisti nikomu nepomôže. Áno, verím, že vojna môže byť pre niekoho aj momentom rozvoja morálnych hodnôt, ale v prvom rade prináša ich deštrukciu. Na ruských sociálnych sieťach je viditeľný prejav hnevu a nenávisti. Ako sa s tým ale vysporiadať? Pre náboženského človeka vychádzajú morálne hodnoty zo základov viery, z osobnej skúsenosti s transcendentnom. Pre neveriaceho je často zdrojom morálnych hodnôt samotný štát. A ak štát nedáva ani minimálny príklad hodnoty života iného človeka, tak treba hľadať iný zdroj. Komunikujem s ľuďmi rôznych vierovyznaní a náboženstiev a všetci jedným hlasom volajú po mieri. Veď sociálna doktrína mnohých svetových náboženstiev obsahuje jasné vyjadrenie o mieri vo svete.

 

TÁTO SITUÁCIA NÁS UČÍ POZERAŤ SA NA DRUHÉHO AKO NA BRATA A SESTRU

Čomu všetkému nás môže aj táto hrôzostrašná situácia naučiť?

Myslím si, že táto situácia nám ukazuje a učí nás nehanbiť sa za svoju vieru a byť skutočnými veriacimi, teda riadiť sa morálnymi hodnotami našej viery. Základný pojem, na ktorom stojí naša ľudskosť a naša civilizácia, je neprípustnosť prelievania ľudskej krvi. A ešte jeden naozaj dôležitý bod: Táto situácia nás učí pozerať sa na druhého ako na brata či sestru, akceptovať ho, pretože spoločné je, že sme všetci ľudia. Žiaľ, teraz je u nás pod vplyvom médií tendencia pozerať sa na Ukrajinca ako na nepriateľa. Ale veď my Rusi sme boli vždy bratia, a nielen s Ukrajincami, ale aj s Bielorusmi. Áno, verím, že je možné vzdelávať sa prostredníctvom tejto reality, otestovať svoje hodnoty a posilniť svoj vzťah s Kristom, odovzdať Mu všetok svoj strach a bezmocnosť. Na elementárnej úrovni medziľudských vzťahov si myslím, že by sa nemalo akceptovať alebo predstierať, že je všetko v poriadku a nie je vojna. Myslím si, že sa o tom musíme rozprávať, ako povedala jedna ruská politologička Ekaterina Shulmanová, keď komentovala situáciu na začiatku vojny: „Ak vieš hovoriť, hovor, v hrobe budeš mlčať. Pokiaľ máte možnosť urobiť niečo, čo považujete za dôležité, urobte to. Neexistujú absolútne žiadne záruky, že tieto príležitosti tu budú dlho.“

 

Slovensko a slovenskí dobrovoľníci sa do pomoci pre ukrajinských utečencov pustili naozaj odhodlane. Ako môžeme my Slováci pomôcť aj vám, Rusom, zlepšiť vašu situáciu?

Vo svojom mene a v mene každého, kto súhlasí s mojím názorom, som vyjadril a vyjadrujem úprimnú vďaku všetkým Slovákom, ktorí pomáhajú ukrajinským utečencom. Je veľmi radostné vidieť, ako ste sa vy, malá krajina, spojili v solidarite a gestách lásky a prijatia, ktoré sú také potrebné pre tých, ktorí museli opustiť všetko, najmä celý svoj doterajší život. Na otázku, ako vy Slováci môžete pomôcť nám Rusom zlepšiť našu situáciu, nedokážem odpovedať. Jediné, čo môžem povedať je, že tí z vás, ktorí prežili hrôzy komunistického režimu a ktorí majú tie najsmutnejšie spomienky a možno aj znechutenie k Rusom, odpusťte nám. Rusko je veľká krajina s mnohými národmi, kultúrami a náboženstvami a nie všetci sme takí, ako by sme mohli vyzerať zvonku, „dobyvatelia“, arogantní a povyšujúci sa nad celým svetom. Som proti vojne. A hovorím to aj v mene tých, ktorí sú so mnou solidárni – sme proti vojne.

 

Na záver chcem povedať: Verím, že aj táto realita pomáha otvárať, očisťovať a prehlbovať vieru. Toto je hľadanie Nádeje. Ten istý ukrajinský priateľ, o ktorom som písal vyššie, mi nedávno napísal: ,,Toto je taký hlboký, skutočný Veľký pôst. Stojí za zamyslenie. Toto je hľadanie Nádeje.“ Tento rozhovor ukončím vetou, ktorú hovorí Albus Dumbledore z knihy J. K. Rowlingovej Harry Potter a väzeň z Azkabanu: „Šťastie možno nájsť aj v temných časoch, ak sa nezabúdame obrátiť k Svetlu.“ Slovo Svetlo treba v tomto prípade čítať s veľkým začiatočným písmenom.