Rozhovor s pápežom Františkom: Vianoce sú pre mňa nádej a neha
Boh nikdy nedáva dar tým, ktorí nie sú schopní ho prijať. Ak nám dáva dar Vianoc, je to preto, že sme mu všetci schopní porozumieť a prijať ho. Každý z nás. Od tých najsvätejších, po tých najväčších hriešnikov. Od tých najčistejších až po tých najskazenejších medzi nami.
Čím sú pre Vás Vianoce?
Stretnutím s Ježišom. Boh bol vždy tým, kto hľadal svoj ľud, viedol ho, strážil a sľúbil mu, že mu bude vždy nablízku. V knihe Deuteronómium sa píše, že Boh s nami kráča a drží nás za ruku. Rovnako ako otec drží svoje dieťa. Je to nádhera. Vianoce sú stretnutie Boha so svojim ľudom. Sú tiež útechou, je to tajomstvo útechy. Už viac krát som po polnočnej omši strávil nejaký čas sám v kaplnke, v očakávaní omše na svitaní. Boli to chvíle hlbokého pokoja a útechy. Spomínam si na takéto čakanie tu v Ríme. Myslím, že to boli Vianoce 1974, po polnočnej omši v centre pre utečencov. Vianoce sú pre mňa vždy o tomto: rozjímaním o Bohu, ktorý navštívil svoj ľud.
Čo môžu dnes Vianoce povedať ľuďom?
Hovoria im o nehe a nádeji. Boh, ktorý sa s nami stretáva, nám hovorí dve veci. Prvá vec je: Majte nádej! Vždy otvára dvere, nikdy ich nemá zavreté. Je Otcom, ktorý má otvorené dvere. Druhá vec je: Nebojte sa nehy! Ak kresťania zabudnú na nádej a nehu, stanú sa chladnou Cirkvou, ktorá stráca zmysel pre smer a je brzdená ideológiou a svetskými postojmi, zatiaľ čo jednoduchosť Boha ti hovorí: Choď ďalej, ja som Otec, ktorý ťa pohladí. Obávam sa toho, keď kresťania strácajú nádej a nie sú tými, čo milujú a prinášajú pohladenie. Toto je možno dôvod, prečo pri pohľade na budúcnosť, často hovorím o deťoch a starých, ktorí sú najzraniteľnejší. Celý svoj život, ako kňaz vo farnosti, som sa snažil odovzdať nehu najmä deťom a starým. Je to dobrý pocit vidieť nehu, ktorú prejavuje Boh voči nám.
Ako je možné, že sa Boh, ktorý sa považuje za nekonečného a všemohúceho, stal takým malým?
Grécki otcovia to nazvali “synkatabasis – Božská blahosklonnosť”. Boh zostupuje ku nám, aby bol s nami. Je to jedno z Božích tajomstiev. Keď bol v roku 2000 Ján Pavol II. v Betleheme, povedal, že “Boh sa stal dieťaťom, ktoré bolo úplne závislé na starostlivosti otca i mamy.” Toto je príčinou, prečo nám dávajú Vianoce taký dôvod na radosť. Už sa nikdy nemôžeme cítiť sami, pretože Boh k nám zostúpil, aby bol s nami. Ježiš sa stal jedným z nás a kvôli nám trpel najhoršou smrťou na kríži, ako zločinec.
Vianoce sú prezentované ako čarovný magický príbeh. Boh sa však rodí do sveta, kde je veľa utrpenia a biedy.
To, čo čítame v Evanjeliách, je oznámenie o radosti. Evanjelisti nám opísali túto radosť. Nediskutujú o nespravodlivom svete a o tom, prečo sa Boh narodil do tohto sveta. Toto všetko je výsledkom našich vlastných úvah: chudoba, dieťa, ktoré sa narodí do neistej situácie. Vianoce neboli o odsúdení sociálnej nespravodlivosti, bolo to posolstvo radosti. Všetko ostatné sú naše závery, ktoré sme si vytvorili. Niektoré sú správne, iné menej a niektoré sú navyše ešte aj zideologizované. Vianoce sú o radosti, o náboženskej radosti, o vnútri, o svetle, o pokoji. Ak nie sme schopní, alebo v ľudskej situácii nám nie je možné pochopiť túto radosť, prežívame tento sviatok svetskou radosťou. Existuje však rozdiel medzi hlbokou radosťou a svetskou radosťou.
V januári si pripomenieme výročie od historicky prvej návštevy pápeža (Pavla VI.) vo Svätej zemi. Plánujete navštíviť túto krajinu?
Vianoce nás vedú k myšlienkam na Betlehem a Betlehem je konkrétnym miesto vo Svätej zemi, kde žil Ježiš. Na Štedrý večer myslím predovšetkým na všetkých kresťanov, ktorí tam žijú. I na tých, ktorí sú v ťažkostiach, mnohí museli z rôznych dôvodov opustiť túto krajinu. Betlehem je stále Betlehemom. Boh prišiel v konkrétnom čase na konkrétne miesto. Je to miesto, kde sa zjavila Božia neha a milosť. Ak myslíme na Vianoce, musíme myslieť i na Svätú zem.
Pri rôznych príležitostiach sa stretávate s vážne chorými deťmi. Čo hovoríte zoči-voči utrpeniu nevinných detí?
Jedným z mojich generálnych audiencií bola aj mamička s dieťaťom, ktoré malo len niekoľko mesiacov. Ako som prechádzal okolo, dieťa plakalo a matka ho hladila. Povedal som jej: “Madam, myslím si, že dieťa je hladné!” “Áno, teraz je ten čas, kedy by malo jesť,” odpovedala. Povedal som jej: “Prosím, nakŕmte ho!” Bola plachá a hanbila sa dojčiť ho na verejnosti, keď išiel pápež okolo.
Chcel by som to isté povedať pre celé ľudstvo: Dajte druhým najesť sa! Táto žena mala mlieko, aby nakŕmila svoje dieťa. My máme dostatok jedla, aby sme nakŕmili každého na zemi. Musíme spolupracovať s humanitárnymi organizáciami a prestať plytvať jedlom. Takto dostanú jedlo tí, ktorí ho potrebujú a veľa sa urobí pre vyriešenie problému hladu vo svete. Chcem zopakovať všetkým ľuďom to, čo som povedal tejto matke: Dajte jedlo všetkým, ktorí sú hladní. Kiežby nádej a neha Vianoc na sviatok Narodenia Pána nás zbavila našej ľahostajnosti.
Preklad z: lastampa.it
Titulná fotka: ANDREAS SOLARO/AFP/Getty Images