Psychoterapeutka a výživová poradkyňa Petra Mocová: Neprikrývajme svoje nenaplnené potreby jedlom

Aj keď je jedlo zdanlivo len fyziologická potreba, s našou psychikou súvisí viac, ako sme si niekedy možno ochotní pripustiť. O tom, či potrebujeme objatie alebo čokoládu, o chudnutí, nezdravom vzťahu k jedlu, ale aj mnohých ďalších témach sme sa rozprávali so psychoterapeutkou a výživovou poradkyňou Petrou Mocovou, ktorá pôsobí v Prahe. Viac ako desať rokov vedie skupinové kurzy zdravého chudnutia v rámci STOB-u (STopOBezite) a zároveň sa venuje aj individuálnemu poradenstvu.

Poskytujete súčasne psychoterapiu aj výživové poradenstvo. S touto kombináciou sa v našich končinách zvykneme stretávať len pri pomoci ľuďom s poruchou príjmu potravy, ale nie pri širšom okruhu, hoci je to dôležité. Ako ste k tejto kombinácii prišli vy sama?

Ešte na vysokej škole som začala pracovať v terapeutickej komunite pre ľudí s poruchou osobnosti. Na začiatok to bola pre mňa veľmi náročná práca. Keď som raz bola u rodičov, hovorila som im, že by som chcela pracovať s niekým, kto je zdravý, motivovaný a kde sú viditeľné výsledky. Môj otec vtedy chudol a opýtal sa ma, prečo nechcem pracovať s tými, ktorí chudnú. Že to by som mohla mať za klientov polovicu Českej republiky a je v rámci toho dôležitá i psychológia. Povedala som si, že to nie je zlý nápad, a dodnes som mu za túto vetu vďačná.

V čom bola táto téma blízka vám osobne?

Aj ja rada jem a zaujímajú ma témy ako zdravá výživa, nové smery vo výžive. Tiež rada športujem, hoci nie intenzívne, skôr som taký „vyhliadkový“ turista, ale mám rada pohyb. A keďže ma baví aj psychológia, tak práve psychológia zdravého životného štýlu je moja srdcová téma. A je mi blízka aj téma zajedania emócií. Aj mne po náročnom dni dobre urobí zmrzlina. (úsmev)

Ako to ďalej pokračovalo?

Keď som začala hľadať, narazila som na spoločnosť STOB alebo STopOBezite, ktorú pred viac ako tridsiatimi rokmi založila psychologička Iva Málková. Ozvala som sa jej a ona ma zavolala, aby som prišla, že robia kurzy pre lektorov kognitívno-behaviorálnej terapie obezity. Urobila som si kurz a potom ma už „hodila do vody“ a začala som viesť kurzy zdravého chudnutia. V rámci nich sa desať týždňov stretávame s ľuďmi, ktorí chcú schudnúť. Prvú hodinu stretnutia je pohybová aktivita a ďalšiu hodinu a pol sa rozprávame.

Na čo konkrétne je daný kurz zameraný?

Prvých päť týždňov kurzu sa týka výživy: ako si vyladiť jedálniček, aby človek schudol a aby to zároveň nebola žiadna drastická diéta. A v rámci druhej polovice kurzu sú to psychologické témy.

Okrem STOB-u sa však venujete klientom aj v rámci individuálnej psychoterapie. Aká cesta k tomu viedla?

Keďže som psychoterapeutka, čím ďalej som viedla tieto kurzy, tým viac prichádzali od ľudí požiadavky chodiť ku mne na individuálne terapie. Ľudia hovorili, že hoci už trochu vedia, ako si poskladať jedálniček, alebo to už vedeli aj predtým, v tom procese je pre nich veľmi dôležitá aj psychológia. A u nás v Čechách sa tomu venuje minimum ľudí.

Akú úlohu má psychoterapeutka v procese chudnutia?

Vo svojom živote zažívame stres, vyčerpanie, nepríjemné pocity a máme rôzne zvládacie stratégie, ako sa s tým vyrovnať – od tých zdravších, že si niekto s niekým prehovorí, ide sa prejsť, dá si sprchu, pomazná sa s mačkou… až po tie menej zdravé, že niekto fajčí, pije alkohol, berie drogy, je agresívny. A práve jedlo je veľmi častá zvládacia stratégia, ktorá pomáha ľuďom, aby sa cítili lepšie.

Prečo práve jedlo?

Dnes je veľmi dostupné, všade máme večierky, môžeme si kúpiť hromady jedla, nie je to nič zakázané. Preto si to mnohí zautomatizujú a emócie riešia jedlom a môže sa z toho stať aj závislosť.

POTREBUJEME PRECHÁDZKU ALEBO ČOKOLÁDU?

Dalo by sa povedať, že takýmto spôsobom niekedy aj zajedáme krik svojej duše, svojho vnútra?

U každého to môže byť inak. Nemám rada typ paušálnych odpovedí, že je to tak a je to tak vždy, pretože u niekoho to tak byť nemusí. Predstavme si, že napríklad auto má nejaké kontrolky – keď sa rozsvietia, treba niečo vymeniť alebo doplniť, napríklad palivo. Rovnako každý človek má nejaké potreby, krik vlastnej duše, niečo, čo potrebujeme.

To, že sa ľudia napríklad prejedajú niečím nezdravým, čo im dlhodobo škodí a oni o tom vedia, ale napriek tomu to robia, je princíp závislosti. Dalo by sa povedať, že je to krik ich duše, keď sa takto správajú. Je isté, že niečo pre seba potrebujeme, a je otázka, ako si to napĺňame – napríklad ak potrebujeme s niekým byť, ale práve okolo nás nikto nie je, tak je lepší variant niekomu zavolať alebo napísať než sa prejesť čokoládou a utlmiť ten pocit.

Dalo by sa vôbec povedať, akoby mal možno vyzerať zdravý vzťah k jedlu?

V STOB-e máme heslo: Aby jedlo bolo radosťou a nie starosťou.

Skúsme si to rozmeniť na drobné…

Keď som schopná jesť zdravo, nepreskakujem obedové pauzy, ale urobím si na jedlo a na seba čas. Zároveň to nie je žiadny extrém, aby som to riešila, čo je prítomné napríklad pri ľuďoch s nejakou poruchou príjmu potravy. Alebo keď sa niekto bojí ísť do reštaurácie, lebo by sa niekto naňho mohol dívať, veď predsa obézny človek nemôže jesť v reštaurácii menu, mal by si dať len šalát.

Nie je to jedna definícia, ale rozhodne by sme si to mali užívať. Mala by to byť príjemná súčasť nášho života bez toho, aby to bol v niečom extrém, aby sme sa tým príliš zaoberali. A zároveň by sme v tom mali byť aj flexibilní, že sme schopní zdravo jesť, ale zároveň si dať v nedeľu u babičky nejaké mastné jedlo s dezertom – raz za čas je to v poriadku.

Občas sa stáva, že ľudia na seba úplne „kašlú“, povedala by som, že až konajú takú pomalú samovraždu – sú morbídne obézni, stravujú sa vo fastfoodoch, pijú limonády a alkohol, a aj keď sa im zhoršujú zdravotné výsledky, čo vedia od lekára, že majú vysoký cukor, cholesterol, metabolický syndróm, tak v tom ďalej pokračujú. To je už veľmi nezdravé.

Máte zo svojej praxe skúsenosť s tým, že náš vzťah k jedlu má súvis aj so vzťahom k sebe samému?

Je tam veľká súvislosť a je to aj viditeľným prejavom toho, aký máme k sebe vzťah. Často počujem od ľudí, ktorí nemajú k sebe pekný vzťah, že ani nevidia dôvod, prečo by sa o seba starali – prečo by si mali ísť zacvičiť, prečo by sa po sprche nakrémovali, prečo by si urobili zeleninový šalát.

Vysvetlím to na svojej najtypickejšej klientke: žena stredného veku, ktorá má rodinu, chodí do práce, stará sa o manžela, deti, domácnosť, nezriedka aj o starých rodičov. Má veľmi málo času, veľa sa stará o druhých a seba samu má až na nejakom mieste číslo 48, čo sa prejavuje práve v jedle – ráno urobí desiatu deťom do školy, ale sebe nie. Nakrája im mrkvičku, urobí pekné, zdravé jedlo, ale sama nestíha a rýchlo zje niečo pri linke v kuchyni. V práci nestíha, tak si dá niečo rýchle pri počítači a vybavuje pritom maily. Keď večer deti konečne zaspia, sú hotové úlohy, je upratané, vyčerpane padne na gauč a povie si, že chce mať chvíľku pre seba, a naleje si víno a plnú misku orieškov. Aj keď vie, že by nemala, ale chce si urobiť pre seba peknú chvíľu, tak to urobí jedlom a pitím. Uprednostní ostatných ľudí pred sebou a odrazí sa to v jedle – stále je všetko prednejšie tomu, aby si urobila nejaké dobré, zdravé jedlo a čas na to, aby sa šla prejsť alebo si zacvičiť.

UROBIŤ SI PEKNÝ ČAS BEZ TOHO, ABY PRI TOM BOLI HORY NEZDRAVÉHO JEDLA NAVYŠE

Základnou funkciou jedla je nasýtenie. Ale rozhodne to nie je jeho jediná funkcia…

Prvá funkcia je práve tá fyziologická – nasýtiť. Ďalšia funkcia je sociálna – je to výrazné asi vo všetkých kultúrach. Väčšinou jeme spoločne, a keď sa deje nejaká spoločenská udalosť, napríklad svadba, krst, narodeniny, vždy je pritom množstvo jedla. Je to prepojené.

Má aj určitú psychologickú funkciu – keď jeme napríklad čokoládu, uvoľňujú sa určité neurotransmitery ako dopamín, endorfíny a ďalšie hormóny, ktoré nám pomáhajú vo chvíli, keď napríklad cítime nejakú úzkosť. Urobí nám to dobre. Keď si dáme dobré jedlo – a to väčšinou nebýva mrkva alebo brokolica, ale niečo sladké, tučné –, tak máme naučené, že nás tento typ potravín upokojuje. Je to príjemné a pomáha nám to na chvíľu utlmiť nepríjemné pocity, preto sa k tomu ľudia uchyľujú, keď im nie je dobre. Ale aj keď je ľuďom dobre, keď cítia pokoj či radosť, niečo sa podarilo, tak si to chcú urobiť ešte krajším a pridajú k tomu jedlo, piknik. Je to osobitná téma – akosi urobiť pekný čas bez toho, aby pritom boli hory nezdravého jedla navyše.

Aj keď sa malé dieťa narodí, jeho prvý kontakt s druhou živou bytosťou je s mamou cez dojčenie. Keď dieťa zaplače, rodičia mu automaticky dajú chrumku alebo piškótu, ale ono napríklad potrebuje niečo iné – prebaliť, pomaznať sa, spať… Nov kultúre je to už zafixované, že keď dieťa zvládne napríklad injekciu u doktora, rozbije si koleno, automaticky sa ide do cukrárne na koláč, zmrzlinu…

NEEXISTUJE ZDRAVÁ ALEBO NEZDRAVÁ POTRAVINA, ALE ZDRAVÉ ALEBO NEZDRAVÉ MNOŽSTVO

Keď ľudia riešia jedlo, často hovoria o tom, že ho delia na dobré a zlé. Môžeme to vôbec tak rozdeliť?

Množstvo výživových poradcov to tak vníma, aj ľudia, ktorí dnes uprednostňujú rôzne módne výživové smery ako nízkosacharidové stravovanie, vegánstvo, niečo, čo je v nejakých škatuľkách. Avšak ak si to niekto zvolí, je s tým spokojný a je to preňho dlhodobo udržateľný životný štýl, tak prečo nie? My v STOB-e sa však tomuto deleniu bránime. Držíme sa odporúčaní Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) o tom, v akom pomere by mali byť bielkoviny, tuky a sacharidy, koľko by sme denne mali zjesť vlákniny, zeleniny a tak ďalej.

Noje to na každom človeku, ako si to poskladá, ako mu to chutí, sme v tom flexibilní. Asi všetci sa zhodneme na tom, že klobása nie je zdravá a brokolica áno, ale pri oboch sa dá ísť do extrémov – ak by žena s anorexiou jedla celý deň len zeleninu, hovorili by sme, že to nie je normálne. A rovnako je v poriadku, ak napríklad ideme s kamarátmi na chatu, urobíme si oheň a doprajeme si aj špekáčiky či klobásu. Neexistuje zdravá alebo nezdravá potravina, ale zdravé alebo nezdravé množstvo.

Súvisí to aj s odporúčaným pravidlom 80 a 20?

Mám ho veľmi rada. Často sa totiž stretávam s ľuďmi, ktorí to vidia čiernobielo, vo veľkých extrémoch. Mnohí ľudia si povedia, že teraz je prvého januára, teraz začnem chudnúť a nemôžem prijímať žiadne cukry, žiadny alkohol, nič vyprážané a budem chodiť trikrát týždenne cvičiť. A len čo to raz porušia, majú pocit, že zlyhali a nemá už cenu snažiť sa. Preto mám rada pravidlo 80/20, čo znamená, že 80 percent času jeme zdravo a 20 % je priestor na nejaké vybočenie. Napríklad kolegyňa má narodeniny, prinesie do práce tortu a ja si ju v pohode môžem dať. Alebo mám niekedy slabú chvíľku, som unavená, tak sa niečím prejem. Je to normálne, sme ľudia. Aj keď sa pustím do diéty či chudnutia, je dôležité počítať s tým, že občas budem mať slabú chvíľku a nebude sa mi dariť. A je to tak v poriadku.

STAVAŤ NA TOM, ČO JE DOBRÉ

Páčilo sa mi, čo ste spomenuli v jednom rozhovore, že je dôležité nájsť si niečo, čo mi je vlastné, a udržať to dlhodobo. Lebo aj pri diétach si neraz ľudia povedia, že sa na nejaký čas zatnem, ale potom sa aj tak vrátia späť.

Chodia ku mne ľudia, čo tento problém riešia už dlhé roky. Nie tí, ktorí pribrali a podarilo sa im schudnúť na prvýkrát. Keďže sa stretávam s ľuďmi, ktorí s tým bojujú dlhodobo, často vídam také akoby vlny, keď sa pustia do nejakej diéty už od puberty, nejaký čas chudnú, trápia sa, nejedia to, čo majú radi, namáhajú sa v posilňovniach a na cvičeniach. A potom príde napríklad svadba, kvôli ktorej chudli, a pomaly sa vrátia späť do svojich pôvodných návykov.

V čom je vaša pomoc iná, aby sa nevrátili späť?

Klienti najprv nerobia žiadnu zmenu a len si zapisujú svoje návyky, jedálniček a pohyb. Pri jedálničku si píšu aj to, ako dlho dané jedlo jedia, čo pritom robia, ako sa predtým cítili, či to jedlo jedli preto, že boli na niekoho naštvaní, ale vlastne to vôbec nemali v pláne. To si zapisujú niekoľko dní a potom pomenúvame veci, ktoré robia dobre. Napríklad je super, keď jedia pravidelne, jedia ovocie…Vždy sa pozeráme na to, čo je v rámci jedálnička už dobré, na čom môže človek stavať, čo si má ponechať.

A potom prichádza čas na nejakú zmenu…

Veľmi často začíname tým, že ľudia pri jedle robia veľa iných vecí – pozerajú televízor, vybavujú si pritom maily, sú na mobile, pozerajú videá… To je zväčša jedna z prvých zmien – aby sa sústredili na jedlo, vychutnávali si ho a vnímali signály tela. V dnešnej rýchlej dobe ľudia často robia tak veľa vecí, že si ani neuvedomia, že majú napríklad vlčí hlad. Keď si to už všimnú, je neskoro a oni zjedia obrovskú porciu niečoho nezdravého, čo je rýchlo poruke. A ak pri jedle robia aj niečo iné, nevnímajú signály sýtosti, že majú dosť a stačilo by im zjesť menej a zvyšok si napríklad nechať na neskôr.

Aké sú ďalšie kroky?

Pri ďalších krokoch sa zameriavame na to, čo sa v jedálničku dá vylepšiť. Napríklad pravidelnosť – aby mali tri hlavné chody, niekto aj desiatu či olovrant, aj keď nestíhajú. Často ľudia jedia málo zeleniny, hovoríme o tom, čo by mohli pridať. Niekedy jedia len paradajky, papriku a uhorku, ale inú zeleninu nepoznajú, tak skúšame vymýšľať rôzne variácie, aby sa pre nich stalo každý deň samozrejmosťou, že k slaným jedlám jedia zeleninu.

Veľkou témou je cukor. Ľudia často pijú veľa sladených nápojov, jedia sladené mliečne výroby, veľa sladkostí. Hľadáme možnosti, či je pre nich možné napríklad znížiť počet sladených nápojov a nahradiť ich povedzme čajom alebo vodou s citrónom a mätou.

Ďalšou veľkou témou sú bielkoviny. Hoci ženy jedia neraz dosť zdravo, v jedálničkoch majú málo bielkovín. Dajú si trebárs rizoto so zeleninou, ale majú pocit, že mäso má veľa tukov, čiže tam úplne chýbajú bielkoviny. Potom majú veľmi skoro hlad, preto im stúpne hladina krvného cukru a potom zas klesne. Po obede si dajú kávu a k tomu niečo sladké, takže im opäť stúpne cukor a zas klesne. Potom si popoludní dajú ovocie. Častým problémom ženských jedálničkov je, že im veľmi kolíše hladina krvného cukru a zajedajú ju ďalším cukrom, hoci aj zdravým – ovocie, cestoviny so zeleninou, ovsená kaša. Aj keď sú to relatívne zdravé veci, chýbajú tam bielkoviny.

Ako dostať do jedálnička viac bielkovín?

Všeobecne sú zdrojom bielkovín mäso, ryby, vajcia, mliečne výrobky, strukoviny, oriešky a semienka. Napríklad si na desiatu nedať koláč, ktorý si kúpime v pekárni, ale tvaroh s ovocím. To nás zasýti a večer nemáme potrebu zjesť dvojitú porciu večere, pretože sme zasýtení, a postačí nám nejaká odľahčená.

ČÍM JE ZMENA MENŠIA, TÝM MÔŽE BYŤ TRVALEJŠIA

Prijateľné, udržateľné, ale súčasne nie drastické zmeny v živote. Pri vašom sprevádzaní sa to týka len stravy či celého života človeka?

Všetky zmeny by mali viesť k tomu, aby ľudia jedli zdravšie, aby to viedlo k úbytku váhy, ak potrebujú, ale najmä aby im to zvyšovalo kvalitu života. Sú to malé kroky, ktoré robia týždeň po týždni. Medzi konzultáciami dostávajú projekty – ako keď sa učím hrať na hudobný nástroj, idem za učiteľom, kde trénujem stupnice a nejakú skladbu a potom je na mne, ako v tom medziobdobí trénujem.

Touto témou sa iste zaoberá aj nemálo našich čitateľov. Na inšpiráciu, napríklad aké praktické kroky robia vaši klienti v rámci týchto udržateľných zmien v životnom štýle?

Napríklad, že pri jedle nič nerobia alebo si dajú pozor na to, aby pri obede či večeri tvorila tretinu až polovicu taniera zelenina. Alebo skúšajú nesladiť kávu. Sú to malé, postupné zmeny, pri ktorých zisťujú, že napríklad pri tej káve nepotrebujú toľko cukru. Ak by sme si to spočítali, že by ten človek ďalšie roky a desaťročia pil kávu s cukrom, tak keď to vylúči, je to síce malá zmena, ale v dlhodobom horizonte môže mať priaznivé dôsledky.

Ďalšou témou je pohyb. Odporúčame ľuďom, aby si našli nejaký pohyb, ktorý ich teší, baví a ktorý budú chcieť robiť pravidelne, aby napríklad mali aj nejakého parťáka. Väčšinou mám klientky ženy, ako som spomínala ženu v strednom veku. Spoločne hľadáme možnosti a ona povie, že ju baví pilates a má za domom fitko, kde môže chodiť s kamarátkou každý štvrtok. Vo chvíli, keď si to zariadi, že manžel alebo babička postrážia deti a ona má večer pre seba, tak je to niečo, z čoho má aj ona dobrý pocit, robí jej to dobre, cíti sa potom pekne, je to zdravé. A keď trebárs ochorie a nemôže tam ísť, chýba jej to. Tam smerujeme, keď spolu s ľuďmi hľadáme návyky, ktoré sú zdravšie. Budem sa opakovať, ale mám rada heslo, že čím je zmena menšia, tým môže byť trvalejšia.

Takže predpokladám, že by ste nepodporili drastický program chudnutia, aký zvykneme vídať v televízii…

Na Slovensku ste mali reality show Extrémne premeny, teraz to natáčajú v Čechách. To je prípad niečoho, čo mi nepríde úplne zdravé. Zároveň niekomu drastická zmena môže pomôcť – predovšetkým tým, ktorí už majú veľké zdravotné riziká plynúce z obezity. Je však dôležité, či si nové návyky udržia aj po skončení programu.

Ako sa na to pozeráte z pohľadu psychoterapeutky?

Samozrejme, pre diváka je to úplne fascinujúce, sú tam emócie, keď tréner povie, že do nasledujúceho váženia o tri mesiace musia schudnúť 36 kíl. Tí ľudia denne cvičia, niekedy končia na psychiatriách s poruchami príjmu potravy. To je niečo, čomu sa my vyhýbame. Pretože keď má človek motiváciu, on sa „hecne“, je v reality šou, chce, aby za rok bol z neho nový človek. Ale pre mňa je to otázka udržateľnosti.

Opäť sa dostávame k tomu, že nie je otázkou, ako schudnúť, ale ako si to udržať…

Zažila som množstvo ľudí, ktorí chudnú napríklad od puberty. Dokážu schudnúť desiatky kilogramov, ale omnoho dôležitejší je ďalší proces – ako si to udržať. A k tomu slúžia malé zmeny, ktoré mi nie sú nepríjemné – ideálne, ak sú mi dokonca príjemné. Zisťujem, že mi vyhovuje dať si tretinu taniera zeleninu, tretinu bielkoviny a tretinu sacharidy. Zisťujem, že nie som prejedená, je to príjemné jedlo, zasýti ma to. Nemám potom žiadne výčitky, cítim sa dobre a môžem v tom pokračovať stále.

CIEĽOM JE SPOKOJNÝ ŽIVOT

Čím si ľudia najviac škodia, keď majú či už nadváhu, obezitu alebo – naopak – podváhu?

Dnes si ľudia škodia obzvlášť tým, že majú skutočne nadmernú spotrebu cukru, energie, ktorú prijímajú, pretože majú extrémne sedavý spôsob života. Väčšina z nich má sedavé zamestnanie a títo ľudia prijímajú omnoho viac energie, ako je potrebné. Naopak, myslím, že mnohí pijú veľmi málo vody, jedia málo ovocia, zeleniny, bielkovín, majú málo vlákniny a málo pohybu.

A z toho psychologického hľadiska?

Ľudia na seba majú často príliš veľké nároky. Ako sme spomínali ženu ako najtypickejšiu klientku, ona chce byť skvelá manželka, skvelá matka, skvelá zamestnankyňa, skvelá gazdinka, chcela by mať skvelé telo, byť skvelá študentka a svoje nároky kladú aj sociálne siete. Takže si myslím, že si škodíme nárokmi a porovnávaním sa. Aj v rámci terapie často s ľuďmi hovoríme o téme sebalásky, na čom mnoho ráz pracujeme. Tú terapiu by sme mohli premenovať na „starostlivosť o seba“. Mám pocit, že ľudia si škodia tým, že sa o seba nestarajú. To môže mať rôzne významy – nekúpia si dobré jedlo, neurobia si naň čas, nezájdu na preventívnu prehliadku. Je dobré nezanedbávať ani prevenciu. A vyzdvihla by som aj pohyb či to, že s tým, ako jeme, je veľmi prepojený aj spánok.

Tiež si myslím, že si ľudia škodia, keď si niečo zakazujú. Ako som hovorila o pravidle 80/20, aj niečo nezdravé môže patriť do nášho jedálnička. Pretože keď si niečo zakazujeme, o to je väčšia šanca, že pri slabej chvíľke, keď sme unavení, v strese, tak sa prejeme tým, čo sme si zakazovali.

Ako by sme sa na to pozreli aj z duchovného hľadiska?

Ak sa staráme o našu spiritualitu, chodíme do kostola, máme nejaké duchovné stretnutia, modlíme sa, rovnako dôležité je starať sa o naše telo – že mu dávame správnu výživu, venujeme sa pohybu, máme čas na nejaké koníčky.

Má v tom celom svoje miesto aj oddych?

To je veľmi dôležité, pretože je to jedna z najčastejších tém – ľudia sú hrozne unavení, až vyčerpaní, a nemajú silu si napríklad uvariť nejakú zdravú večeru, je pre nich oveľa jednoduchšie kúpiť si po ceste z práce pizzu.

Nedávno som mala individuálne stretnutie s jednou klientkou, ktorá ku mne chodí už nejaký čas. A ona hovorila, že spočiatku, keď ku mne začala chodiť, tak jej cieľom bolo schudnúť. Ale teraz si uvedomila, že cieľom je žiť spokojný život a chudnutie je len vedľajší produkt.

Čím by mal byť ten hlavný produkt – spokojný život?

Kilá navyše alebo nejaká porucha príjmu potravy môže byť odrazom toho, ako sa ľudia v živote majú. Keď majú spokojnú rodinu, dobrú prácu, sú v živote usadení, je to ich stolička, ktorá má štyri nohy, nejaké dôležité oporné body, tak jedlo nie je až taká téma, pretože nemajú potrebu zajedať to. A práve ľudia, ktorí nie sú nasýtení v nejakých iných smeroch, sa potom sýtia jedlom. Ideálne je, keď je naplnený bio-psycho-socio-spirituálny rozmer človeka.

DUCHOVNÝ ŽIVOT JE V KAŽDODENNOSTI

Neraz sa stretávam s tým, že veriaci ľudia povedia, že o telo sa netreba starať, možno ho doslova „zhumpľovať“ do hrobu a že si oddýchneme v nebi. Avšak aj Ježiš mal telo, tiež jedol, odpočíval, ale my sa o seba niekedy vôbec nevieme a možno ani nechceme postarať. Čo by ste im na to povedali?

To je krásna otázka, v rámci rozhovoru mi nikto takú otázku nedal. Naše telo je dar od Boha. Napríklad keď sa my ženy stávame matkami, tak naše telo sýti druhých. Ako hovorí apoštol Pavol: Vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás… Oslavujte teda Boha vo svojom tele (1 Kor 6, 13-20).

Ako sa starám o vzťah s Bohom, o vzťahy s blížnymi, tak mám mať rád aj seba ako svojho blížneho. A na to sa dosť zabúda. Bola som na kurze všímavej sebaláskavosti a robili sme cvičenie, v ktorom sme si mali predstaviť, že naša blízka kamarátka, ktorú máme radi, urobí chybu a čo by sme jej povedali. Potom sme si mali predstaviť, že my urobíme chybu a čo povieme sami sebe. Lektorka nám hovorila, že v 80 % prípadoch, keď urobí chybu niekto blízky, tak mu povieme, že sa nič nestalo, že je to normálne, a ideme ďalej. Ale keď urobíme chybu my, tak je to spŕška hlúpych slov a nadávok, sebaobviňovanie. Podobne to vnímam pri téme vzťahu k telu.

Už sme hovorili o prvých krokoch, ktoré môžu urobiť ľudia s problémom s nadváhou či obezitou. Čo by však mohlo pomôcť v tomto boji veriacim, ktorí to možno neraz prikrývajú duchovnom?

Vzťah k Bohu alebo modlitba môžu mať rôzne podoby. Napríklad keď chodím každú nedeľu či každý deň na svätú omšu. Ja veľmi rada chodím na pešie púte – ako sa hovorí: Pútnik sa modlí nohami. Modlitba môže byť aj o tom, že idem niekedy do prírody, som v pohybe a zažívam úžas nad Božím stvorením.

Aj to, že sa môže postarať o druhých, pripraviť pre nich nejaký pokrm, aj to je niečo duchovné. Duchovný život je v každodennosti, preto ani jedlo nie je niečo oddelené. Aj to, že pripravím večeru pre celú rodinu, zídeme sa spolu a pomodlíme, môže byť súčasťou tohto duchovného rozmeru.

Myslíte si, že sa naša príprava stravy a naše stravovanie môžu stať modlitbou?

Rozhodne. Keď to veľmi zjednoduším, pre mňa je modlitba ďakujem a prosím. Pane, ďakujem za všetky tieto dary, že môžem prežívať takúto hojnosť, toľko jedla, nemusím hladovať. Mám blízkych ľudí, s ktorými to môžem zjesť a môžeme si urobiť pekný spoločný čas. A prosím, aby všetci ľudia na svete tiež mohli zažívať takúto hojnosť a mať spoločné, výživné jedlo so svojou rodinou. To je modlitba.

Ako sa pozeráte na zmysel pôstu?

Ako prvé slovo mi napadá obeta, že som schopná niečo zo svojho pohodlia obetovať pre nejaký vyšší zmysel. Dnes je prítomný skôr hedonizmus, máme k dispozícii množstvo jedla, a stále, ľudia vôbec nie sú zvyknutí odopierať si. Keď to zažijú, o to viac si môžu vážiť dostatok, ktorý máme, a obetovať Bohu niečo, čo nemáme vo svojich rukách a čo je v Božej moci. Na ohraničený čas odovzdám Bohu nejaké svoje pohodlie, niečo, čo beriem ako samozrejmosť.

SUŠIENKA NIE JE LIEK NA HNEV

Máme rôzne druhy hladu, ktoré potrebujeme nasýtiť rôznym spôsobom?

Je to skôr metafora. Ak si vezmeme, že hlad je biologická potreba, tak ľudia jedlom často sýtia nenaplnené psycho-socio-spirituálne potreby. Ak je niekto osamelý, tak má potrebu byť s niekým blízkym, chce sa mu ozvať, vidieť ho, s niekým sa porozprávať, niekoho objať. Ale často keď títo klienti, s ktorými pracujem, cítia nejaký diskomfort, tak automaticky idú do chladničky alebo špajze. Takže sa v terapii pýtame, čo cítia a čo by v tej chvíli naozaj potrebovali. A možno zistia, že by teraz potrebovali odísť na dva týždne na Kanárske ostrovy na dovolenku, ale nie je to reálne, no cítia sa unavení a potrebujú pre seba oddych, tak si môžu urobiť pekný večer, ísť si skoro ľahnúť a dobre sa vyspať.

Jedlo často vytvára nejaký kompenzačný mechanizmus iných nenaplnených potrieb. Vo chvíli, keď si to ľudia uvedomia, že sa napríklad cítia nahnevaní, tak sa môžu zastaviť od toho, aby si išli po sušienky, pretože je jasné, že sušienka nie je liek na hnev. Možno mi v tej chvíli urobí dobre, ale potrebujem vnímať, čo potrebujem, alebo to napríklad môžem odovzdať Bohu. A neprikrývať to jedlom.

Je možné, aby sa každý človek s obezitou dostal aspoň na nejakú hranicu nadváhy, alebo nie?

To je dobrá otázka. Myslím si, že to záleží na množstve faktorov – koľko má človek rokov, aká veľká je obezita. Ja sa obezitológii venujem viac ako desať rokov a zažila som už veľa príkladov prípadov, keď sa to ľuďom podarilo a schudli neskutočné množstvo kíl. Ale sú aj ľudia, ktorým sa to nedarí, a je dôležité priznať si vlastné limity. Je to možné, ak je človek skutočne motivovaný a nechce schudnúť 80 kíl za rok, ale bude to dlhodobý proces, v ktorom má vôľu vytrvať. Vtedy sú možné veľké zmeny a aj dnešná medicína tomu dokáže pomôcť. Zároveň ak je to človek, ktorý má už desiatky rokov morbídnu obezitu, nechce s tým nič robiť, nikdy sa mu nepodarilo schudnúť, tak je asi ťažko očakávať, že by urobil nejakú veľkú zmenu. Je to veľmi individuálne, záleží na individuálnej motivácii. Určite sú nejaké limity, ale zároveň je veľa možného.

Snímky: archív respondentky