Rómski koledníci v Šarišskom Jastrabí: My máme, ale africké deti nemajú

Majoritná časť obyvateľstva na Slovensku je zvyknutá na to, že Rómovia vždy niečo chcú alebo berú. Pracovať s nimi nie je jednoduché, no ovocie práce gréckokatolíckeho kňaza Mira Šimka v Šarišskom Jastrabí prináša prvé ovocie. Tretí rok beží vo farnosti príprava Rómov na kolednícku Dobrú novinu, počas ktorej deti z miestnej osady navštívia desiatky príbytkov a výťažok zo zbierky posielajú na pomoc misiám v Afrike.

V našich krajoch má koledovanie dlhú tradíciu. Betlehemské hry či deti prezlečené za troch kráľov chodiace od domu k domu ohlasujúc dobrú novinu – narodil sa Kristus Kráľ – patria neodmysliteľne k vianočným sviatkom. Každá dedina, mesto či kraj mali vlastné tradície, niekde sa dokonca okrem vianočného príbehu rozvíjali aj iné biblické súvislosti. Keď chceli ľudia kultúru, museli si ju zaobstarať sami. Tento zvyk bol isté obdobie na ústupe, no aj vďaka deťom z eRka a koledníckej akcii Dobrá novina sa už 25 rokov spieva, recituje a hrá v tisíckach slovenských domácností. Výťažok zo zbierky – tzv. koleda – putuje zvyčajne na pomoc misiám v Afrike. Patrónmi Dobrej noviny sú traja Františkovia – Assiský, Xaverský a Saleský. Svätý František z Assisi zaviedol tradíciu jasličiek, svätý František Xaverský je patrónom misií a svätý František Saleský zaviedol preventívny systém vo výchove.

 

 

ČO SOM MAL ROBIŤ? VŠETCI SÚ MOJI

Gréckokatolícky kňaz Miroslav Šimko je farárom v Šarišskom Jastrabí od roku 2010. „Žijú tu prevažne obyvatelia rusínskeho etnika, no okrem nich je tu aj rómska osada. V dedine žije asi 750 ľudí, v osade ich je asi 650,“ začína svoje rozprávanie. Keď prvýkrát prišiel do farnosti, nikto z Rómov nechodil pravidelne do chrámu či k sviatostiam. Žili na periférii obce a ich jediná aktivita vo farnosti boli prípravy pred krstom detí. Postupne sa teda začal s nimi pravidelnejšie stretávať a pripravovať ich na sviatosti. Spočiatku boli v miestnej škole, keď ich však bolo priveľa, museli odtiaľ preč. Chvíľu sa schádzali v Dome smútku a v súčasnosti majú kangeru (kostol, po rómsky) v priestoroch poľnohospodárskeho družstva, na mieste, kde sa kedysi šili časti topánok pre JAS Bardejov.

 

 

„Išlo to pomaly,“ približuje začiatky otec Miro, „najprv som ich musel naučiť liturgiu, pripravoval som ich na sviatosť zmierenia, vznikol dievčenský spevácky zbor, kapela. Teraz už mám aj aktívnych pomocníkov z radov Rómov. Je to živé fungujúce spoločenstvo,“ pokračuje. „Nechcel som ich nechať samých. Viete, všetci sú moji. Boh mi ich dal, tak som sa ich ujal. Vyšiel som na perifériu a začal som im slúžiť. Najprv sme mali dvakrát do týždňa stretnutia s deťmi, potom s dospelými. Musel som to rozdeliť, lebo už ich začalo chodiť veľmi veľa.“

Aj proces evanjelizácie prebieha postupne. „Najskôr sme mali v nedeľu len liturgiu slova, lebo nikto nechodil na sväté prijímanie. Keď nám náš biskup, vladyka Ján, dovolil slúžiť sväté liturgie a vysvätil nám priestory, začal som ich pripravovať na spoveď a sväté prijímanie. Dnes pristupuje k sviatosti zmierenia a na sväté prijímanie pravidelne asi stopäťdesiat Rómov, no na liturgii nás je niekedy aj dvestopäťdesiat,“ pokračuje v rozprávaní otec Miro.

V rámci pastorácie Rómov funguje vo farnosti niekoľko skupín. Stretávajú sa deti, ženy, muži, organizujú sa rôzne besedy a prednášky pre rodičov či manželov. Samozrejmosťou sú katechézy pred prijatím sviatosti kurzu či sviatosti manželstva. „Minule sme mali napríklad prednášku o obchodovaní s ľuďmi, aby si aj miestni obyvatelia dávali pozor na podozrivých zamestnávateľov, ktorí ich lákajú na prácu do zahraničia,“ dodáva otec Miro.

 

 

NA VIANOCE TORTA PRE JEŽIŠKA

Vianoce bývajú aj v osade veľmi veselé a radostné. Rómovia si priestory provizórneho pastoračného centra samostatne vyzdobia, donesú stromčeky a ozdoby. „Oni majú taký pre nás netradičný zvyk – na Vianoce pečú alebo kupujú torty. Nedalo mi to a pýtal som sa ich – prečo na Vianoce tortu? Tak mi to jasne vysvetlili – Pán Ježiš má narodeniny a na narodeniny si predsa dávame tortu, takže torta pre Ježiška,“ pousmeje sa otec Miro.

Už dva roky vo farnosti chodia koledovať aj rómske deti. „Koledovať chodíme zvyčajne 26. decembra. Vo farnosti sme minulý rok mali šesť skupín a snažili sme sa rozdeliť deti tak, aby počas koledovania išli aj domov, teda aby išli tou uličkou, kde bývajú. Vyšlo to teda tak, že rómske deti zatiaľ koledujú len v osade, aby zaspievali aj doma pri svojich.“

 

 

Celé Vianoce sú o radosti. „Deti prinášajú radostnú zvesť domácim – narodil sa Pán Ježiš. Ony samy sa tešia, že sa realizujú – naučili sa a teraz niekam idú. Rodiny, ktoré navštívili, sa tešia, že k nim prišli koledníci. A v konečnom dôsledku – výťažok zbierky posielame deťom do Afriky, ktorým tak tiež spravíme radosť.“

Koledovanie pomáha meniť aj nálady v dedine. „Predtým boli ľudia zvyknutí, že rómske deti chodili koledovať, aby si zarobili niečo pre seba. Teraz je to zmena, aj u tých Rómov. Vidím v tom veľmi pekné ovocie duchovnej formácie. Kým doteraz brali, teraz sa učia dávať. Veľmi pekné a povzbudivé je to, že hoci žijú v chudobe, tak sa rodiny dokázali poskladať a posielať ďalším,“ približuje otec Miro. Koledovanie však nie je jediným priestorom na dávanie. „Mali sme tu už aj iné zbierky, pre deti s postihnutím, potravinové zbierky, pre obete vojny na Ukrajine a nazbieralo sa toho veľmi veľa.“

 

 

NA ZAČIATKU BOL SEN

Marek Červeňák žije v rómskej osade v malej obci na východe Slovenska – v Šarišskom Jastrabí. Pred dvoma rokmi sa začal venovať deťom z osady a spoločne pripravili prvé rómske koledovanie. „Už od dávna som mal taký sen. Pozeral som si fotky z Afriky, z misií, videl som tie chudobné deti a bolo mi ich ľúto. Vravel som si, že keby som raz mal peniaze, poslal by som im ich, aby som im pomohol,“ približuje Marek. „Vtedy som sa dozvedel, že sa bude robiť aj u nás Dobrá novina a prišiel som za našimi deťmi, či by sme nechodili aj my koledovať u nás v osade. To sa tu nerobilo aspoň päťdesiat rokov,“ upresňuje.

V dedine okrem Dobrej noviny fungujú aj koledníci, ktorí ale chodia koledovať pre seba. „Ja som chcel, aby sme výťažok poslali tým deťom v Afrike, ale vedel som, že to nemôžem rozhodnúť sám. Prišiel som teda za otcom Mirom, či by sme sa mohli zapojiť do Dobrej noviny a potom za deťmi,“ pokračuje v rozprávaní Marek. „Zavolal som si ich a rozprávali sme sa, čo a ako, nuž a začal som im rozprávať aj o tých deťoch v Afrike. Nevedel som, aká bude ich reakcia, ale ony samy mi povedali – počúvajte, my máme, máme rodičov, tí nám kúpia, máme čo jesť, ale tie deti v Afrike nemajú. Tie peniažky dajme im. Vtedy som bol dojatý,“ spomína. „My Rómovia sa vieme podeliť aj s maličkosťou.“

 

 

Koledovanie sa stretlo s takým pozitívnym ohlasom, že vzniklo dokonca niekoľko koledníckych skupín a každá pôjde v osade inou trasou. Každým rokom detí pribúda. Počas niekoľkotýždňovej prípravy sa učia nielen recitovať básničky a spievať koledy, ale si aj svojpomocne vyrábajú kolednícke kostýmy a čiapky. O čom je však koledovanie pre Mareka ako pre asistenta?

„Spočiatku to bolo pre mňa ťažké, veľa detí chcelo chodiť a bol som na nich sám. Mal som obavy, ako to zvládnem, písal som kamarátom, aby sa za mňa modlili. Najťažšie bolo, že som nemal žiadny materiál na výrobu kostýmov a čiapok. Tak som vtedy povedal dievčatám – keď chcete, musíte si kúpiť a doniesť výkresy, farebné papiere, ozdoby. A ony si nakúpili, tak sme robili aj tie čiapky, aj kostýmy. Teraz som však chodil na líderskú školu a to mi dalo fakt veľa. Boh si ma aj takto pripravil na ohlasovanie evanjelia. Lebo to chcem – ohlasovať Boha Rómom aj cez koledovanie. Tí naši Rómovia, ku ktorým sme prišli, boli dojatí, mnohí aj plakali, tešili sa. Nachystali deťom občerstvenie, ba dokonca dali aj peniažky pre chudobných.“

 

 

Deti samotné majú z koledovania silný zážitok. Aj pomocou básničiek, pesničiek či rozprávania vianočného príbehu sa stávajú prvými ohlasovateľmi Krista v osade. „Najkrajšia na koledovaní je určite radosť – radosť detí, ale aj Rómov, ku ktorým prichádzame. To, ako počúvajú, tešia sa. Vtedy mám radosť aj ja. Do budúcna by som chcel, aby sme mohli chodiť aj s betlehemom a takým, čo by svietil – aby deti priniesli Krista – Svetlo – do rodín a aby tam svietil po celý rok,“ uzatvára Marek.