Rodina Petrová: Učíme sa smerovať všetky myšlienky k Bohu – aj pri prebaľovaní

Učia sa prežívať život s Bohom v radosti, vďačnosti a odovzdanosti. O svoju cestu viery sa s nami podelila rodina Petrová – Ivan (28), Zuzka (29), Oliverko (4) a Teodorko (3 mesiace) – zo spoločenstva eSPé.

Zuzku vychovávala vo viere odmalička mamina, za čo je jej veľmi vďačná. Napriek tomu, keď mala asi dvanásť rokov, našla si partiu, kde najmä pili a fajčili. Vtedy si myslela, že to znamená byť slobodný – robiť si, čo chce, hlavne to zakázané. Stále verila v Boha, pred písomkami sa modlila, ale keď si ho predstavovala, bol pre ňu niekým neosobným, ďalekým, deduškom na obláčiku.

Zlom nastal počas prípravy na birmovku, keď prišla na stretko s posmešnou myšlienkou, čo jej už len oni chcú povedať, a viedol ho animátor (dnes líder ich spoločenstva), ktorý hovoril o Bohu celkom inak – ako sa ho dotkol, zmenil mu život a chce mať aj s nimi vzťah. Zo zvedavosti začala túžiť po takej zmene, Božom dotyku, ale zároveň bola stále v partii.

Na víkendovke po birmovke mohli ísť na spoveď a prijať modlitbu a ona sa rozhodla, že úprimne vyzná všetky hriechy, pomenuje ich, lebo dovtedy o nich hovorila iba „zaobalene“. Spomína, že to bola veľmi silná spoveď, po ktorej nasledovalo niečo úžasné: „Večer počas modlitieb som zažila, akoby ten neosobný Boh bol zrazu pri mne, a preniklo ma, že on tu vždy bol tak blízko, celý môj život! Zrazu mi dal môj život zmysel.“ Naplnil ju neskutočný pokoj, dôvera a od tej chvíle sa začal jej život meniť. „Odvtedy som sa už nikdy necítila sama. Žijem Božiu prítomnosť – a to, že niekto taký majestátny a zároveň milujúci si ma vysníval a chcel ma tu mať, že sa môžem na neho vo všetkom spoľahnúť, ma napĺňa radosťou!“ vyznáva.

 

 

Ivan so smiechom hovorí, že vyrastal v tradičnej charizmatickej rodine, čo však zistil, až keď zažil svoje vlastné obrátenie a spoznal, že Boh túži mať s ním osobný vzťah. „Dovtedy som chodil do kostola, ale Boh bol vtedy pre mňa veľmi vzdialený a nudný,“ hovorí. Zlom v jeho živote nastal vtedy, keď ho kamarát pozval na stretko v pivnici pod farou, kde sa po omšiach stretávali a modlili.

„Predstavoval som si to ako protialkoholický krúžok z filmov, kde ľudia sedia v kruhu na stoličkách a rozprávajú sa cez trápne ticho, takže som mu povedal, že prídem, ale len preto, aby ma už neotravoval. Samozrejme, neprišiel som.“ Napokon raz zo zvedavosti prišiel a dostalo ho, že videl mladých ľudí rozprávať o Bohu jeho jazykom. Počas modlitieb stáli, dvíhali ruky, čo sa mu najprv zdalo čudné, no neskôr po tom začal sám túžiť.

Neskôr prijal pozvanie na chatu, v rámci ktorej počas modlitieb prišla výzva na odovzdanie života Ježišovi. „Povedal som Bohu, že ak je pravda to, čo o ňom títo ľudia hovoria – že je živý, že má pre mňa dobrodružstvo a veľký príbeh, do ktorého ma pozýva –, chcem to. Postavil som sa na modlitbách, zdvihol som ruky a zrazu ma prenikla veľká ľútosť nad mojimi hriechmi, až taká, že som začal plakať – a plakal som celý večer. Padol mi kameň zo srdca a prenikla ma nesmierna radosť a nádej. Verím, že Boh sa ma dotkol, a to bol ten zlom, keď sa môj život otočil o stoosemdesiat stupňov,“ vyznáva.

 

 

ABY DETI VEDELI, ŽE SÚ MILOVANÉ

Zuzka vyštudovala učiteľstvo v kombinácii náboženská výchova a anglický jazyk na Katolíckej univerzite. Po škole začala učiť na Cirkevnej základnej škole svätého Dominika Savia vo Zvolene, kde bolo miesto a mohla tam aj naplno žiť svoju vieru. Teraz je na materskej, no vraví, že keď učila, bolo pre ňu veľmi vzácne hovoriť deťom o tom, aký dobrý je Boh, a pomáhať im meniť pohľad na seba samých, neustále ich povzbudzovať v tom, že majú hodnotu, sú chcené a milované. „Jednoducho, toto bol môj cieľ, aby deti vedeli, že sú milované nebeským Otcom, že sú vzácne – a aby sa to prejavilo aj navonok ich láskou, úctou a pomocou ľuďom okolo,“ dodáva.

Jej manžel pracuje v projekte Godzone, v ktorom má na starosti marketing. Hovorí, že má skvelý tím, ktorého cieľom je rozširovať hranice Božieho kráľovstva – aby sa o Bohu a jeho láske dozvedelo čo najviac ľudí. „Snažíme sa využívať všetky nástroje, ktoré máme v dnešnej dobe k dispozícii, a to všetko túžime robiť najkreatívnejšie, ako vieme, a to vyžaduje vieru!“ Vidí ovocie v tom, keď im ľudia píšu, ako im Boh zmenil život, urobil zázrak alebo ako ho spoznali ich neveriaci priatelia na niektorej z akcií, ktorú organizovali, prostredníctvom piesne na YouTube alebo živého vysielania na Instagrame a podobne.

Zuzka hovorí, že Ježiš je pre nich naozaj všetkým – Priateľom, Skalou, Oporou, Slobodou a Pravdou. „Je neustále prítomným Bohom, s ktorým riešim celý svoj deň. Či varím, prebaľujem drobca alebo ideme s Oliverkom do škôlky, naozaj sa snažím všetky svoje myšlienky smerovať k nemu s vďačnosťou za to, že môžem žiť, ako sa o nás stará,“ opisuje. Ivan dodáva, že ho veľmi inšpirujú aj ľudia okolo neho a svätí, ktorí posúvajú jeho predstavy o tom, čo všetko je vo vzťahu s Bohom možné, dostupné aj dnes.

 

 

VIEME, KTO JE ZDROJOM BEZPODMIENEČNEJ LÁSKY

Manželia Zuzka a Ivan sa spoznali na malom stretku, ktoré ona viedla počas gymnázia vo Zvolene. „Ivko to nemal ľahké, pretože sa mi najskôr páčil, ale potom som ho začala neznášať a doslova som sa mu vyhýbala. Keďže som počas „búrlivej“ puberty poznala iba také „akože chodenie“ na pár dní, neverila som, že môže vo vzťahu existovať niečo viac, nejaká pravá láska, ktorá po svadbe neodíde a nevyhasne. Mala som pocit, že dospeláci už potom len prežívajú vedľa seba alebo sa rozvedú…“ úprimne hovorí Zuzka. Dnes je nesmierne vďačná, že Ivan to s ňou nevzdal a mal ju naozaj rád – a napokon si získal jej srdce. Po štyroch rokoch chodenia ju požiadal o ruku v rytierskom brnení na Bojnickom zámku a do roka mali krásnu svadbu.

Usilujú sa, aby sa viera prakticky prejavovala v ich manželstve – celý svoj spoločný život, smerovanie, výchovu detí, prácu i plány riešia s Bohom. Ako sa píše vo Svätom písme: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a všetko ostatné vám bude pridané.“ (porov. Mt 6, 33)

Manželka hovorí, že v manželskom živote je pre ňu najdôležitejšie vedieť si odpúšťať a byť si vedomý, že toho druhého som si zobral v prvom rade preto, aby bol on šťastný. „Jasné, že je to mega ťažké. Kresťanské manželstvá majú výhodu v tom, že manželstvo prijali ako sviatosť, z ktorej im prúdia milosti, a tiež vedia, kto je zdrojom bezpodmienečnej lásky, ktorú môžu prijímať. Tá ich uschopňuje milovať aj v ťažkých chvíľach, ktoré sa asi v každom manželstve vyskytnú,“ hovorí s úsmevom.

Dôležité sú pre ňu chvíle, keď sa spolu hocikedy počas dňa modlia, nahlas spolu ďakujú, prosia či chvália. „Je to také odhalenie sŕdc; a je ľahké upadnúť do toho, že sa jeden pred druhým hanbí modliť.“ Za dôležité považuje aj to, že si treba dávať pozor na to, ako preukazujeme druhému lásku, či je to naozaj jeho spôsob, jeho jazyk lásky, alebo len ten náš.

 

 

DUCHOVNÉ SPORENIE PRE DETI

Do svojho života prijali ako Boží dar dve deti – štvorročného Olivera a trojmesačného Teodorka. Veľmi si uvedomujú, že sú naozaj Božím darom a že museli dozrieť ako mladí rodičia. Pri svojich dvoch synoch sa viackrát za deň zastavia a povedia si, aký vzácny dar im Boh daroval.

Snažia sa ich viesť k Bohu najľahšie a zároveň najťažšie, ako sa dá – príkladom. Staršiemu Oliverovi viackrát za deň povedia: „Ježiško ťa veľmi ľúbi,“ a odmalička sa s ním a zaňho modlia. Aj on vidí svojich rodičov modliť sa, čítať Božie slovo, zúčastňovať sa na svätej omši, na stretku.

Zuzka hovorí, že sa často počas jeho uspávania modlila ruženec, až sa ho prirodzene naučil aj on. „Taktiež zisťujem, že deti to majú prirodzene v sebe, ony to chápu. Často ma prekvapuje tým, čo povie o Bohu – že je dobrý alebo svätý, a pritom som mu to nejako nevysvetľovala,“ hovorí. Pri krste svojim deťom založili zápisník, do ktorého im zapisujú slová povzbudenia, ale aj veci, ktoré o nich povedia iní, či verše z Biblie. „Ako také duchovné sporenie,“ vysvetľuje s úsmevom.

 

 

SPOLOČENSTVO AKO DOMOV

Dôležité miesto má v ich živote viery aj spoločenstvo eSPé, do ktorého patria. „To je veľký dar!“ Zuzka hovorí, že keby mali niekedy vrátiť všetko, čo od spoločenstva prijali, nedalo by sa to – ani duchovne, ani prakticky. Nachádzajú tam ľudí, ktorí sú ochotní pomôcť prakticky aj duchovne, a zároveň je to pre nich priestor na rast, keďže sú v ňom rôzni ľudia. „Často sa orezávame, a to je dobre, buduje to náš charakter,“ dodáva. Ivan ju dopĺňa a hovorí, že je to ich domov: „Miesto, kde môžeme spolu duchovne rásť a zdieľať svoj život s Bohom s ľuďmi okolo nás, svoje víťazstvá aj svoje prehry bez toho, aby nás niekto odsúdil.“

Aj evanjelizácia ako taká je pre nich životným štýlom, normálnym životom kresťana, „v ktorom nás Božia láska neustále podnecuje, aby ju zažívali aj ľudia v našom okolí. Je to túžba, ktorá nám nedovolí nechať si to, aký je Boh dobrý, len pre seba.“

Na ceste k nebu najradšej využívajú osobnú modlitbu, Božie slovo, sviatostný život – Eucharistiu, sviatosť zmierenia. Za potrebnú považujú aj spätnú väzbu od tých, s ktorými môžu úprimne a autenticky hovoriť o svojom živote viery. Zuzka k tomu pridáva: „Vďačnosť. A v tom všetkom radosť!“ Manžel ju dopĺňa, že v raste vo viere mu najviac pomáha jeho manželka, ktorá ho vždy, keď vo viere nerastie, v dobrom „prefacká“ a pripomenie mu, pre čo bol stvorený. „Bez nej by som bol stratený,“ hovorí so smiechom.

A ako by neveriacemu človeku zvestovali evanjelium? Manželia sa zhodujú na jednom slove: „Nádej!“