Rodičia dvojčiat: Je to ako dvojitý zázrak

Prinášame príbehy troch rodín, v ktorých sa narodili dvojčatá. Každý je iný, ale predsa majú čosi spoločné. Zrazu bolo v rodine o dve deti viac. A to dá zabrať.

 

Lucia Jurašková

S manželom sme boli spolu jedenásť rokov a mali sme štyri deti. Po troch rokoch som znovu otehotnela. Prijala som to s obavami, pretože všetky deti sa nám narodili sekciou. Pri jednej kontrole mi lekár oznámil, že to budú dvojčatá. Uisťovala som ho, že to bude omyl, pretože v širokej rodine nikto dvojčatá nemá. Ale doktor mal pravdu. Vyšla som z ambulancie ako obarená a hneď som zamierila do najbližšieho kostola. Celý čas som plakala a pýtala sa Boha: „Prečo… prečo ja?“
Hlavou mi prebehlo množstvo obáv a scenárov mojej budúcnosti. Asi najväčší strach som prežívala z toho, že bábätká nedonosím a narodia sa postihnuté. Keď sme boli s manželom na „veľkom ultrazvuku“ a lekárka po nepríjemnom výstupe nakoniec skonštatovala, že všetko vyzerá v poriadku a budú to dvaja chlapci, veľmi sme sa tomu potešili.
Počas celého tehotenstva som intenzívne prežívala Božiu blízkosť. Tým, že som sa musela veľmi šetriť a mesiac som odležala aj doma, mala som veľký priestor na modlitbu a čítanie Svätého písma, ktoré ma posilňovalo každý deň a utvrdzovalo ma v tom, že Boh je s nami. Okrem toho sa za nás modlilo veľmi veľa ľudí na celom Slovensku.
V siedmom mesiaci som bola prijatá do nemocnice kvôli rizikovému tehotenstvu. V 35. ukončenom týždni sa nám narodili dvaja zdraví chlapci – Dávid a Benjamín. Bol to neskutočný zázrak, nad ktorým aj lekári nechápavo krútili hlavou.
Po mesiaci nás prepustili z nemocnice a celodenný kolotoč sa mohol začať. Kŕmenie, prebaľovanie, uspávanie, prezliekanie, kúpanie, kontroly u lekárov a ďalšie bežné práce. Bola som neskutočne unavená. Cítila som potrebu venovať sa aj ostatným deťom. Ale Pán Boh mi poslal pomocníkov – manžela, deti, rodičov, rodinu a jednu veľmi milú osôbku, ktorá mi počas prvého roka chodievala pomáhať na celé doobedie.
Prišli aj ťažšie dni, keď deti ochoreli. Okrem bežných chorôb a kiahní to bola operácia hernie a zlomenina nohy s desaťtýždňovou sadrou. Najhoršia bola mononukleóza, ktorá bola nesprávne diagnostikovaná, prešla do ťažkej trombocytopénie a náš Dávidko skončil na JIS-ke a jeho život visel na vlásku. Bol to zázrak, že prežil. Naozaj si každý deň uvedomujem, že naše deti sú viac Božie než naše.

Manželia Tkáčovci

František: Keď manželka po troch rokoch otehotnela po piatykrát, trochu nás to zaskočilo, lebo sme používali Billingsovu metódu. Neradno sa však miešať do Božích plánov. Po návšteve gynekológa sme boli v miernom šoku, lebo sme sa dozvedeli, že čakáme dvojvaječné dvojičky. Poplakali sme si od šťastia, prekvapenia, zároveň v nás boli aj obavy, ako to všetko zvládneme. Napriek tomu sme verili, že všetko sa skončí dobre. Po ďalších vyšetreniach sme sa dozvedeli, že čakáme chlapčeka a dievčatko.
Toto obdobie tehotenstva bolo pre nás ťažké a náročné. Už od šiesteho mesiaca manželka ležala na rizikovom oddelení v nemocnici. Hrozil predčasný pôrod. Keď bola v siedmom mesiaci, museli ju prevážať do inej nemocnice pre vysoké riziko predčasného pôrodu. Niečo sa však zanedbalo, a tak ju prevážali sanitkou. Celú cestu sedela a po dvoch hodinách, keď dorazili do cieľa, dostala pôrodné bolesti. Hneď ju brali na pôrodnú sálu a všetci boli presvedčení, že naše dvojičky predčasne prichádzajú na svet. Manželka mi ešte s plačom stihla zavolať, že ide rodiť.
Hneď som telefonicky zalarmoval všetkých svojich priateľov a známych zo spoločenstva rodín, aby sa modlili o záchranu našich dvojičiek. Ja a všetky naše štyri deti sme doma pred obrazom Božieho milosrdenstva na kolenách prosím, aby to Pán Boh všetko zastavil. A on to zastavil. Neskôr mi manželka povedala, že lekári nechápali, ako sa rozbehnutý pôrod tak zázračne zastavil.
Dvojičky sa napokon narodili v deviatom mesiaci. Po piatich dňoch a riadnom spontánnom pôrode prišli v poriadku všetci domov.
Marta: Správa o tom, že čakám dvojčatá, ma veľmi prekvapila a zaskočila. Prvé myšlienky, ktoré mi prebehli hlavou, boli adresované Pánu Bohu. Bol to taký monológ s Bohom: „To nemyslíš vážne, ja a dvojčatá? Kde sa do mňa zmestia? Bože môj, aké to budú deti? Prežijú? Ako to zvládnem ja?“ Napriek týmto pochybnostiam som ich s láskou prijala a tešila sa na ich príchod. Boh od prvej chvíle stál pri mne, bol pri mne aj počas tehotenstva, v čase pôrodu. So slzami v očiach som ďakovala Bohu za deti, šťastný pôrod, život, všetko. On ich tu chcel mať, tak si vybral mňa, obyčajnú útlu žienku, aby na mne ukázal svoju silu.

Manželia Benkovci

Náš život s dvojičkami by sa dal vystihnúť slovami – nikdy sa nenudíme. Pre nás „prvorodičov“ bolo už len oznámenie o tom, že sme požehnaní dvojnásobne, veľkým šokom. A keď sa tí naši malí drobci narodili, začal sa kolotoč, ktorý sa ešte stále krúti.
Neoceniteľná bola v dlhom období po pôrode pomoc manželkinej starej mamy, ktorá neváhala (aj napriek svojmu veku) prísť aj o polnoci, aby pomohla s tíšením detí.
Keďže nevieme zastaviť čas, vyrástli v malých objaviteľov. V momente, keď zistili, ako štvornožkovať neskôr aj chodiť a behať, bol ich plný byt. Pri svojich objavoch, samozrejme, spolupracovali. Boli to vlastne spriaznené duše už od počatia. Dalo zabrať, aby sme ich mali pod dohľadom. Ako dvojročné sa naučili bicyklovať a ustriehnuť ich pre jedného z nás bola vždy neskutočná výzva. Sú to temperamentné dievčatá, ktoré majú obrovskú potrebu hýbať sa a tak sa neraz stalo, že bolo treba šprintovať.
Celkovo si veľmi dobre rozumejú. Vedia sa spolu pohrať, rozprávať si príbehy z kníh alebo si vymýšľať vlastné príbehy (aj vo vymyslenej angličtine). Ako každé dievčatá sa aj rady parádia. Sledujú, ako sa parádi ich mamina, a potom sa to snažia zopakovať.
Hoci je náročné byť rodičom dvojičiek, keďže každá je svojou povahou a reakciami iná, zažívame množstvo krásnych okamihov. Sú to chvíle, keď sa objímame, vymýšľame spolu bláznivé veci, tancujeme a zabávame sa. Aj obyčajné umývanie zubov vie byť vtedy veľká zábava.
Vo všetkom, čo je súčasťou nášho spoločného života, dôverujeme Bohu a veríme, že on nás vedie po najlepších cestách. Veríme, že nás nekonečne miluje a dúfame, že na to budú pamätať aj naše princezné.