Robert Colotka: Stretnutia s nepočujúcimi sú vždy dotykom s podstatou

Jeho kázne sú v posunkovej reči, cestuje po celom Slovensku, no už takmer dvadsať rokov je jeho domovom Kremnica. O tom, ako slúži nepočujúcim, ale aj o inakosti ľudí bez sluchu nám rozprával PaedDr. Robert Colotka (48).

Foto: Boris Kollár

O svojej ceste k Bohu nehovorí v minulom čase. Tvrdí totiž, že ešte stále je pútnikom na tejto ceste k Bohu. „Jedného dňa som vykročil s pomocou rodičov, priateľov a ľudí okolo seba, a táto cesta je pre mňa v každom období iná. Niekedy je veľmi pestrá, inokedy zas fádna. Som rád, že na nej stretávam mnoho ľudí, ktorí ma inšpirujú a niekedy aj pomáhajú zorientovať sa.“

Robert Colotka hovorí, že v jeho živote to nikdy nebolo tak celkom jasné, aby sa po tej ceste mohol naplno rozbehnúť. Prešiel si cez mnohé križovatky, stúpania, ale i klesania. Je vďačný za ľudí, ktorí ho na určitých úsekoch sprevádzali, ale rovnako ďakuje aj za samotu, lebo práve v nej nachádza odpovede od Boha. O kráčaní za Bohom ďalej uvažuje, že to nie je iba o tom, ísť za ním. „Mne sa niekedy zdá, že Ježiš kráča aj vedľa mňa, alebo mu trochu aj utečiem a on ide za mnou.“

 

Kňazstvo ako pozvanie slúžiť

„Ja som vždy mal a aj mám veľkú bázeň pred kňazstvom. Nie je to len povolanie a pozvanie do života s Pánom, ale je to aj služba. A ja sa rád Boha pýtam, v čom spočíva tá moja úloha, v čom mám ja slúžiť. Tak to bolo aj na začiatku, keď som sa rozhodoval pre kňazstvo, a nebola to jednoduchá odpoveď, pretože si uvedomujem svoje nedostatky a limity, no zároveň som si uvedomil, že to pozvanie je pre mňa výzva. A výzvy, to sú nové dimenzie a nové možnosti.“

Robert Colotka je rád, že prijal pozvanie do kňazstva. Uvedomuje si však, že to nie je iba niečo „jeho osobné“, ale je to aj záležitosť Pána. Nechce veci robiť sám, ale s Pánom, preto sa ho rád pýta: „Pane, ako si ma chceš použiť?“

 

Štart do sveta nepočujúcich

Pozvanie slúžiť nepočujúcim dostal už v roku 2001, keď bol vysvätený za kňaza. Od roku 2009 je riaditeľom a duchovným správcom Kresťanského centra nepočujúcich na Slovensku (KCNS) so sídlom v Banskej Bystrici. Jeho pôsobiskom je však už od roku 2002 Kremnica. Súvis to má s viacerými skutočnosťami. V Kremnici sa nachádza škola pre sluchovo postihnutých, hneď vo vedľajšej dedine, v Lúčkach, je Oáza svätého Filipa. Ide o účelové sociálno-vzdelávacie a rekreačné zariadenie KCNS, ktoré je určené pre školenia, kurzy, rekondičné pobyty, rodinné, školské a mimoškolské aktivity. Kremnica má tiež výhodnú geografickú polohu, Colotka z nej takmer každý týždeň vyráža do rôznych kútov Slovenska (od Nitry po Prešov), kde sa stretáva s nepočujúcimi a slúži im.

Na začiatky služby nepočujúcim spomína: „Keď som dostal pozvanie robiť správcu do Lúčok, vtedy som prvýkrát stretol nepočujúcich. Predtým som s nimi nemal žiadnu skúsenosť. Dovtedy som s nimi nebol nijako konfrontovaný.“ Pýtam sa ho, ako dlho mu trvalo naučiť sa posunkovú reč, žartovne však odvetí: „Ja sa ju učím celý život. Ale ten základ je veľmi jednoduchý. Stačí iba pozerať jeden na druhého.“

Komunikáciu nepočujúcich vníma ako niečo, čím sa aj my, počujúci, môžeme obohatiť. To, ako oni komunikujú, je prejavom otvorenosti, ktorú vidieť v tvári, v prejavoch, mimike a gestikulácii. Veľkú rolu u nich zohráva práve neverbálna komunikácia. My sa často snažíme pred druhými niečo skryť (keď napríklad povieme, že sa máme fajn, ale vnútri prežívame smútok,) a to v kultúre nepočujúcich až tak nie je. Ich úprimnosť a ústretovosť je niečo, v čom nám môžu byť príkladom.

 

 

V komunikácii nepočujúcich je najdôležitejšia podstata

Vyštudovať špeciálnu pedagogiku síce nebolo od veci, ale, ako vraví Robert Colotka, nepočujúci sa od počujúcich nelíšia iba prejavom reči. „Oni aj dejovo rozprávajú úplne inak ako my. U nich je najdôležitejšia podstata. U nás je zas niekedy najdôležitejšie to, ako to povieme, ale nie to, čo povieme. V komunikácii s nepočujúcimi si musím dávať pozor, aby som používal reč konkrétnu, aby som dokázal nadviazať priamy dialóg. Pri nich to nie je žiadne „mlátenie prázdnej slamy“, ako sa hovorí. Stretnutia s nimi sú vždy dotykom s podstatou.“

Robert Colotka sa rád necháva fascinovať druhými. V čom sa ešte môžeme inšpirovať svetom nepočujúcich? „Vnímať druhého nielen sluchom, ale aj zrakom a hmatom. Čím viac používame v našom živote zmysly, pri čomkoľvek, čo robíme, tým sme ľudskejší, vnímavejší a citlivejší. Ja mám napríklad veľký problém myslieť na niečo iné ako na to, čo rozprávam. A keď sa mi to darí, tak skôr u počujúcich – tam viem zapnúť aj filter, aj šetrič.

V komunikácii s nepočujúcimi sa musím naplno sústrediť, aby som pochopil, čo ten druhý človek odo mňa potrebuje, o čo mu ide. Niekedy mi robí problém v rozhovore s počujúcimi, keď sa na mňa nepozerajú, odvrátia pohľad, lebo si myslím, že vypli. Od nepočujúcich som sa naučil, že sa musíme na seba pozerať, aby sme dokázali spolu komunikovať.“

 

Aktivity komunity

Komunita nepočujúcich má aj svoje vlastné aktivity. Chodievajú na púte, robia si spoločné krížové cesty, organizujú detský tábor, rôzne jednodňové výlety, stretnutia rodín a stretnutia seniorov. Už som spomínala Kresťanské centrum nepočujúcich na Slovensku, ktorého je Robert Colotka riaditeľom a duchovným správcom. Čo má toto centrum vlastne pod palcom?

„Túto, povedal by som, nadčasovú myšlienku mal František Bartoš. Vydávame informačný časopis pre nepočujúcich Gaudium, spravujeme webovú stránku, robíme projekty na pomoc nepočujúcim, máme v správe Oázu svätého Filipa v Lúčkach pri Kremnici, pomáhame pri preklade kníh. Podarilo sa nám napríklad vydať veľmi zaujímavú knihu o nepočujúcom a nevidiacom kňazovi Cyrilovi Axelrodovi, Za svetlom v tichu a tme. Duchovne nás tiež prišli obohatiť kňazi z Ameriky a Kanady. Veľmi túžim, aby si aj na Slovensku Boh povolal do služby kňazstva alebo aspoň do služby pastoračného asistenta práve niekoho nepočujúceho.

V Bratislave sa nám podarilo rozbehnúť ambulanciu prvého kontaktu pre nepočujúcich s milosrdnými bratmi. Veľmi pekná vec sa nám podarila v spolupráci s Biblickou spoločnosťou. Snažili sme sa k nepočujúcim dostávať aj prostredníctvom médií a vznikol projekt, kde nepočujúci spolu s počujúcimi tvoria biblické príbehy. Je to originálne v tom, že samotní nepočujúci, ktorí stvárňujú konkrétny biblický príbeh, akoby sa zhmotňovali do toho Božieho slova.“

 

 

Farnosť nepočujúcich?

Pre Kremničanov nie je nič neobvyklé stretnúť v uliciach mesta nepočujúcich. Dá sa povedať, že mesto ich prítomnosť vníma veľmi pozitívne, každoročne SOŠ pre žiakov so sluchovým postihnutím v Kremnici organizuje napríklad príťažlivú módnu prehliadku, na ktorej sa prezentujú práce žiakov v odbore krajčírstvo a odevné spracovanie. V minulosti túto školu navštevovali iba žiaci so sluchovým postihnutím, v súčasnosti má už školstvo inú koncepciu a snaží sa skôr žiakov integrovať, čím sa komunita nepočujúcich z mesta tak trochu vytráca.

Aj farnosť žije z určitých profitov komunity nepočujúcich. Ľudia si už zvykli, že sviečky zo včelieho vosku a vianočné oblátky vyrábané v Oáze sa budú opäť predávať v kostoloch. Pýtam sa, ako vznikla takáto myšlienka. „Nepočujúci majú veľmi dobrý zrak a hmat a to, čo vytvoria, je vždy veľmi pekné. Tiež sme chceli vyjsť k ľuďom, aby sme dali najavo, že nepočujúci nie sú iba tými, ktorí čakajú a potrebujú pomoc, ale aj oni môžu druhých obohatiť.“

 

Vzťah s Bohom by mal u každého prejsť do „zmluvy“

Je aj viera u nepočujúcich v niečom špecifická? Robert Colotka si to nemyslí. Skôr hovorí o tom, že viera je špecifická u každého jedného človeka. Prechádza určitými fázami, tak ako naše vzťahy. A akýmsi spečatením by malo byť vytvorenie zmluvy s Bohom. Rovnako ako manželia pred sebou uzatvárajú zmluvu pri sobáši.

„Viera sa nedá naučiť, viera musí dozrieť. Ako dozrievajú priateľstvá do manželstva, tak dozrieva aj náš vzťah s Bohom. Potom už od neho len neočakávame, ale tvoríme s ním zmluvu. A vtedy ho začneme brať ako cieľ nášho putovania.“