Richard Vašečka: Myslel som si, že slúžiť Bohu sa dá iba ako kňaz
Poznáme ho ako politika, kazateľa, spisovateľa, no je predovšetkým manželom a otcom. Kto je Richard Vašečka? Aké sú jeho ambície, plány a aký je jeho životný príbeh? Prinášame úryvok z našej novej knihy Richard Vašečka: Mojou ambíciou je slúžiť Bohu.
Poďme sa pozrieť na tvoje detstvo: máš štyri mladšie sestry. Ako to ovplyvnilo tvoj život?
Myslím si, že je veľmi dobré, že sú mladšie. (úsmev) Tým, že som bol starší, som si dokázal udržať zdravý odstup a nezvalcovali ma. (smiech)
Patrím medzi Husákove deti, narodil som sa v sedemdesiatych rokoch v pôrodnici v Bratislave pri Modrom kostolíku, ktorá dnes už neexistuje. Mojím detstvom bol Lamač – štát vtedy silno podporoval demografickú situáciu, rodičia tam kúpili byt. V Lamači som absolvoval základnú školu, potom nasledovalo Gymnázium Jura Hronca – ktoré dnes patrí medzi najlepšie na Slovensku. Tam som zažil aj prelom roka 1989.
Čím si chcel byť?
S istotou viem povedať, že som nechcel byť učiteľom. Vlastne som nevedel, čím chcem byť. Už na základnej škole ma zaujímala fyzika, astronómia, prírodné vedy, najmä na druhom stupni som v tom bol veľmi dobrý. Z fyziky som napríklad nikdy nedostal inú známku ako jednotku – či išlo o odpovede alebo písomky. Naozaj ma to veľmi bavilo, preto som si zvolil spomínané gymnázium, ktoré malo matfyzácke zameranie.
Moje smerovanie trochu narušili tajné stretká, ktoré viedli saleziáni – vtedy sme však netušili, že sú to oni. Začal som sa väčšmi orientovať humanistickým smerom. A začala sa meniť aj moja viera.
Čo tým myslíš?
Zásluhu na tom má môj starý otec, ktorý sa mi ako jedinému vnukovi veľmi intenzívne venoval. Bol to hlboko zbožný a vzdelaný človek, ktorý so mnou strávil mnoho času a učil ma viere.
Na strednej škole som prešiel od saleziánskych stretiek ku františkánskym a v druhom ročníku mi sestry františkánky predstavili hnutie Svetlo-Život – oázistov. Práve tam som zažil, že moja viera nie je len dedičstvo rodičov a starých rodičov, ale niečo osobné: že je tu živý Ježiš Kristus. Môžem sa pre neho rozhodnúť a on vstúpi do môjho života. Začal som sa cez túto optiku väčšmi zaoberať humanitným smerom.
Čo to znamená?
Kým na základnej som bol dobrý vo fyzike, na strednej som vynikal v dejepise a občianskej náuke.
Od chvíle obrátenia som bol presvedčený o tom, že chcem slúžiť Bohu. A v tej chvíli som si myslel, že slúžiť Bohu znamená iba jednu cestu – byť kňazom alebo rehoľníkom. Teda som sa za svoje povolanie ani nemodlil, ale bral som to prirodzene, že to tak bude nasledovať.
Dnes sa na tom smejem, ale vtedy som úprimne žil v tom, že Boh chce, aby bol každý chlapec kňaz alebo rehoľník a ak nevie byť dosť oddaný, môže sa – aspoň – oženiť. Takto povrchne som to chápal. (úsmev)
BRATISLAVČAN NA VÝCHODE
Kam smerovali tvoje kroky po gymnáziu?
Po páde komunizmu prišla možnosť študovať teológiu ako laik, a tak som sa prihlásil na toto denné magisterské štúdium. Do Prešova, lebo v Bratislave sa dala teológia študovať len externe.
Priznám sa, že nikdy v živote som predtým v Prešove nebol, my v Bratislave sme si mysleli, že je to úplný koniec sveta. (smiech) Vnímal som, že toto môže byť cesta k môjmu povolaniu, tak som to išiel skúsiť. Okrem teológie som si dal prihlášku aj na pedagogiku pre prvý stupeň, ale nakoniec som na prijímacích pohovoroch ani nebol.
Tvoji rodičia neboli prekvapení, že ideš na teológiu?
Ja som sa už na strednej dosť osamostatnil, mali sme však stále dobré vzťahy. Bol som aktívny v spoločenstvách, chodievali sme na výlety, robili chaty či duchovné cvičenia – fungoval som naozaj samostatne.
Navyše bol som na tom celú strednú školu finančne dobre, pretože som roznášal noviny. Každé ráno som o 5.40 čakal pri novinovom stánku a za trištvrte hodinu som obišiel svoj rajón. Potom domov, umyť sa a autobusom do školy. Takže som si zarábal, míňal peniaze na výlety a knihy a bol som aj v tomto samostatný.
Čo to bolo za noviny?
Ešte aj komunistická Pravda a Práca. Ja som začal roznášať týždeň pred 17. novembrom 1989, keď som mal šestnásť rokov a mohol som sa oficiálne zamestnať ako brigádnik. Roznášal som potom celú strednú školu a malo to blahodarné účinky na moju „kondičku“. (úsmev) Čo by som za to dal dnes.
Nasledovala teda vysoká škola v Prešove. Ako si sa tam uchytil?
Myslím si, že dobre, ale bolo to dosť neobvyklé, že sa objavil na východe Bratislavčan. Pre mňa to malo výhodu: Vlaky boli vždy tým smerom prázdnejšie ako na Bratislavu.
V Prešove som sa prvýkrát stretol aj so svojou manželkou Martuškou, hneď na spoločných prijímačkách. Boli sme blízko seba, ona si ma všimla, potom sa dozvedela, že som z Bratislavy a celé to vyhodnotila takto: „S týmto chlapcom nechcem mať nič spoločné!“ (úsmev)
Takýto zlý dojem si budil?
Vyhodnotila ma ako nafúkaného a tvrdohlavého Bratislavčana, neskôr však priznala, že to boli predsudky.
NIE, NECHCEM, ABY SI BOL KŇAZOM
A ty si ako spomínaš na vaše prvé stretnutie?
Martušku som si tiež všimol a ako chalan v puberte som si ju zaradil do kategórie dievčat „môže byť“ – potenciálne zaujímavý typ.
Tak sme začali spolu študovať. Ona denne dochádzala z 25 kilometrov vzdialeného Sabinova, ja som býval na internáte v Prešove. Asi v polovici štúdia sme spolu začali chodiť a hneď po škole sme sa zobrali.
Čiže si si rýchlo rozmysel hneď v úvode, že nebudeš kňazom? (úsmev)
Ako som spomenul, na strednej škole som zažil obrátenie a prebudenie. Podobná situácia, ako keď učeníci lovili siete a Ježiš im povedal: „Poďte za mnou, urobím z vás rybárov ľudí…“ Chcel som teda slúžiť Bohu.
Prišiel druhý ročník vysokej školy a udialo sa mi niečo ako Turíce. Dovtedy som bol učeníkom Pána Ježiša, ale akoby bez Ducha Svätého. Teologicky to nie je správny termín, lebo Duch Svätý je prítomný vždy, ale začal sa pre mňa iný rozmer, duchovné prebudenie a dozrel som. A začal som vidieť, že nie je jediná cesta byť iba kňazom. Byť kňazom je bezpochyby dobré, čoraz viac si ich vážim a prejavujem im úctu a poslušnosť… ale napadlo mi: ‚Chce vôbec Boh, aby som bol kňazom?‘
Spýtal si sa ho?
Práveže vtedy som sa po dvoch rokoch neistoty prvý raz spýtal Boha v modlitbe: „Pane, ty chceš, aby som bol kňazom?“ A je zaujímavé, že prišla jedna z najjasnejších a najistejších odpovedí v mojom živote: „Nie, Rišo, nechcem, aby si bol kňazom!“
A zrazu sa mi rozsypal celý plán, pretože som to mal premyslené: dokončím prvý alebo aj druhý ročník teológie a prihlásim sa medzi bohoslovcov do Spišského seminára za Rožňavskú diecézu, tam je najmenej kňazov, bude to také misionárske – mal som takéto ušľachtilé ciele… (úsmev)
Boh mi teda odpovedal a ja som nevedel, čo teraz. V tom čase som sa stretával s duchovne zrelými ľuďmi – aj kňazmi, aj laikmi a rozprávali sme sa o tom. Dokonca mi jeden človek, ktorý je známy v duchovnej celosvetovej službe, povedal: „Vidím v tebe veľmi dobrého otca rodiny.“ Nič som mu však na to neodpovedal, pretože takéto veci musia najprv dozrieť vnútri a až potom sa potvrdzujú alebo vyvracajú.
PARTIZÁNSKE ZAČIATKY
Ako sa pozeráš dnes na cestu, ktorú si prešiel?
Som maximálne spokojný. Určite by nebolo zlé byť kňazom, ale dnes viem, že aj takto môžem slúžiť Bohu. A to je moja jediná ambícia, a to, čím chcem byť – chcem mu naplno slúžiť. Keď som dostal od Boha pozvanie slúžiť v politike, najprv ma to prekvapilo, lebo človek si politiku nespája s niečím duchovným a ušľachtilým, ale nie je to pravda – aj tu sa dá slúžiť Bohu.
Čo sa dialo po skončení vysokej školy?
Potreboval som si nájsť nejaké zamestnanie, aby som sa mohol uživiť. Keď sa ukázalo, že je voľné miesto učiteľa náboženstva – čo som vyštudoval –, vzal som to na čiastočný úväzok, aby som mohol zvyšný čas venovať budovaniu kresťanského spoločenstva a službe ľuďom. Postupne som začal zisťovať, že ma práca učiteľa baví, že ma to napĺňa, že je to dar od Boha a mám na to „pomazanie“: pretože viem veci vysvetliť a deti si získať.
Ako ste sa dostali do Žiliny? Ty si z Bratislavy, manželka zo Sabinova…
Je to zhruba v strede medzi obomi svokrami. (smiech) Žartujem, ja mám naozaj výbornú svokru. A Martuška tiež.
V poslednom ročníku teológie sme sa spolu modlili: „Pane, kam nás voláš?“ V júni toho roka – 1997 – sme sa brali. Martuškini rodičia mali veľký dom, v Sabinove sme mohli mať pekné bývanie, dokonca som tam dostal ponuku učiť náboženstvo – bol by to komfortný život.
Do toho prišla ponuka zo Žiliny, od kamaráta kapucína, že tam potrebujú učiteľov laikov, ktorí by nielen učili náboženstvo, ale aj slúžili, viedli stretká a pripravovali chvály. Boli to partizánske začiatky. (úsmev). Ponuka bola, no ísť do Žiliny nás zarazilo. Dostal som ponuku učiť na dvoch učilištiach vedľa seba: na chemickom a stavebnom.
Ako ste sa rozhodli?
V modlitbe sme vnímali, že tam máme ísť. Martuška nemala nič sľúbené, bola bez práce. Tak sme prišli 2. septembra s dvomi ruksakmi do Žiliny, ako dvojmesační manželia, nemali sme ešte ani byt. No Boh sa o nás kráľovsky postaral.
Ako?
Predstav si, že som prišiel tento druhý septembrový deň podpísať rozvrhy na katechetické centrum. Iba mimochodom som sa spýtal, či by nemali voľné miesto učiteľa pre Martušku. Takéto veci sa uzatvárajú v máji, ale prisľúbili, že sa na to pozrú. A oni pred nami zistili, že zle vytvorili rozvrhy a chýba im jedno miesto, ktoré ostalo prázdne. Takže „z fleku“, ako sme tam prišli, bola práca aj pre Martušku.
Čo bývanie?
Jedno dievča sa dozvedelo, že sme prišli slúžiť do Žiliny Bohu – vtedy to bolo ešte exotické rozhodnutie – tak nám ponúkla svoj voľný byt. Kúpila si ho v novostavbe, bývala s rodičmi a chcela sa tam nasťahovať po svadbe – mali sme teda pár mesiacov. Dala nám ho dokonca za malé nájomné, nechcela nič navyše.
Kam ste sa sťahovali neskôr?
Keď sa končil náš nájom, vzal som do rúk Žilinský večerník, aby som prezrel inzeráty. Modlil som sa, aby nám Boh ukázal cestu. Zachytil som Boží hlas: „O toto sa stará každý, ale málokto sa stará o Božie kráľovstvo… ja sa postarám o vaše ubytovanie…“ Oponoval som Bohu: „Pane, vieš, že som muž a manžel a mal by som to zabezpečiť…“ On: „Dobre, to je super, ale ja ti teraz hovorím – staraj sa o to, ako šíriť Božie kráľovstvo! O ubytovanie sa nestaraj!“
A?
O pár dní sa ozval kňaz, ktorý bol v nájme v jednoizbovom byte: „Odchádzam preč, majitelia – starší manželia – ma poprosili, či by som za seba nezohnal náhradu.“ Takže on bol ten, kto nás oslovil a mohli sme sa sťahovať. A tam sme bývali až dovtedy, kým sme neskončili v Marčeku pri Žiline, kde sme doteraz.
Viem, že bývate v domovej zástavbe, viaceré rodiny zo spoločenstva…
Keď sme začali v Žiline slúžiť, prichádzali ďalší a ďalší ľudia, ktorí sa k nám chceli pridať. Boli z celého Slovenska, spoznali sme sa na vysokej škole: od Humenného až po Veľké Kostoľany, od Bratislavy po Sabinov. Bývali sme všetci v podnájmoch a modlili sme sa za to, čo ďalej. Z viacerých možností sme sa rozhodli, že si postavíme vlastné domy, radovku. To sa podarilo v roku 2002.
Pre mňa je fascinujúce, že ste tu všetci vedľa seba.
Sú tu štyri veľké byty a v suteréne sú ešte veľké jednoizbové priestory. Máme vlastné modlitby, spoločne slávime sviatky, sme spolu cez Vianoce i Veľkú noc – samozrejme, každá rodina má svoj vlastný dom.
Najväčšie gro roka je veľkonočné trojdnie, robíme si na kopci krížovú cestu, na ktorú pozývame aj ľudí z okolia. A spolu všetci slúžime v Žiline – aj keď ja v poslednom čase priamo v Žiline už menej, skôr viac celoslovensky, nakoľko mi to dovoľujú moje povinnosti v politike. V Žiline je to však napríklad Škola viery a kresťanského života, kde raz mesačne prednášam pre dospelých veriacich.
