Riaditeľka cirkevného gymnázia: Učitelia bojujú s nedostatkom času, hrozí im vyhorenie

Gymnázium sv. Tomáša Akvinského vedie už viac ako desať rokov. Dominikánka Adriána Anna Medvecká, OP, vo svojej funkcii riaditeľky musela zabojovať s pandémiou, online vyučovaním i vojnou na Ukrajine a s tým súvisiacim prílevom ukrajinských študentov. V rozhovore sa dozviete, ako si žiaci vyberajú strednú školu, i to, či už musela počas svojej praxe v škole riešiť témy týkajúce sa LGBTI komunity.

Ako dnes prebieha rozhodovanie žiaka o výbere strednej školy?

Rodičia dnes veľmi málo zasahujú do výberu strednej školy dieťaťa, rozhoduje sa väčšinou samo. Stretávam sa aj so situáciami, keď sa rodičia vyslovene boja urobiť rozhodnutie za dieťa.

Na základe čoho sa teda žiaci rozhodujú, na akú školu pôjdu?

Ešte stále si školu vyberajú na základe kvality, no dôležité sú pre nich aj mimoškolské aktivity. To, čo je pre mladého človeka, ktorý práve končí deviaty ročník, dôležité, je spoločenstvo a to, čo mu škola dokáže ponúknuť okrem vzdelávania.

A vplyv rovesníkov?

Po dlhom období zažívame aj to, že sa žiaci rozhodujú pre školu na základe toho, kam idú kamaráti.

Po dlhej dobe?

Máme za sebou obdobie, keď to nebolo až také markantné, ale teraz je to tu zas. Najhoršie je, že do poslednej chvíle čakajú, kam tí kamaráti pôjdu. Teda áno, treba povedať, že teraz je to jeden z dôležitých faktorov.

Do akej miery za to môže aj pandémia? Neboja sa žiaci nejakej straty priateľov?

Neviem to úplne povedať. Z našej skúsenosti však vieme, že aj keď prídu na strednú školu ako partia dobrých kamarátov, ich vzťahy prejdú zmenou a veľakrát ani nepretrvajú. Idú však do toho asi najmä kvôli obave z niečoho nového. Myslia si, že je lepšie mať nejaké zázemie, keď prechádzajú na novú školu. Keby sme však mali spomenúť nejaký fenomén, ktorý je teraz aktuálny, treba povedať, že často mladí študenti hľadajú ľahšiu cestu.

Ako to myslíte?

Chcú si vybrať školu, kde sa nebudú musieť veľa učiť, a budú napriek tomu dosahovať dobré výsledky.

NEUČIŤ VŠETKÝCH VŠETKO

Čím sa ich snaží teda vaša škola presvedčiť, že stojí za to učiť sa aj viac? Čo je tou pridanou hodnotou?

Stále si chceme udržať kvalitu, hoci to závisí aj od aktuálnej pripravenosti nových študentov. Áno, je to niekedy náročnejšie a musia sa viac učiť, ale je to dôležité. Čo počúvam aj od samotných študentov, je vytvorenie priestoru na to, aby sa mohli v plnej miere realizovať. Samozrejme, ide o oblasť vzdelávania, ale nielen o tú. Naším heslom je „neučiť všetkých všetko“, ale chceme podporiť študentov, aby si vybrali svoju vlastnú cestu, a my sa im k tomu pokúšame vytvoriť čo najlepšie podmienky.

Na základe čoho si chcete udržať kvalitu? Dá sa to vôbec nejako odmerať? Existuje rebríček INEKO, ale ten je pomerne špecifický a meria najmä vzdelávacie výsledky, nedokáže odmerať práve spomínanú pridanú hodnotu…

To je to, o čom hovorím, že prostredie školy veľmi zmerať nevieme, respektíve sa to nezohľadňuje pri hodnotení školy. Ide teda skôr o povedomie školy medzi verejnosťou. Keď sa pýtam študentov, odkiaľ sa o nás dozvedeli, vo veľkej miere odpovedia, že od rodiny alebo kamarátov. Po pandémii sme sa však rozhodli viac navštevovať základné školy a robiť tak priamu osvetu. Zakladáme si na osobnom kontakte. Reálne vnímam, že to, či je škola cirkevná, alebo nie, už nie je pre nich až také dôležité. Viac sa pozerajú na prostredie a atmosféru. Veľmi dobrú odozvu máme z Dňa otvorených dverí.

Žiaci sa tešia, že sa môžu „uliať“ zo školy…

To určite, ale jeden Deň otvorených dverí robievame aj v sobotu a vtedy na školu prichádzajú aj rodičia. A práve od nich mávame veľmi pozitívnu spätnú väzbu.

Zdá sa teda, že osobný kontakt je naozaj dôležitý.

Myslím si, že áno. Pandémia nám však priniesla aj to, že sa mnoho vecí prenieslo do online sveta. Napríklad taký zápis – aj ten sa už dnes dá spraviť online. Môže sa tak stať, že ja ako riaditeľka vôbec nemám pred začatím štúdia osobný kontakt s uchádzačom ani s jeho rodičmi. A to veľmi chýba.

Prečo?

Lebo už len keď vstúpia do priestorov školy, povedia, že tu niečo „dýcha“. Že cítia tú atmosféru. Mám skúsenosti, že študenti už po prijímačkách hovorili, ako sa u nás cítili a ako sa cítili na inej škole a že v konečnom dôsledku sa rozhodli aj na základe pocitu, na základe toho, ako sa tu cítili prijatí.

INVESTOVAŤ NIELEN DO VZDELANIA, ALE AJ DO FORMÁCIE

Akí študenti teraz prichádzajú na vašu školu? Čo vás čaká?

To úplne neviem. Niektorých som videla len na prijímacích pohovoroch, ale niektorých, asi polovicu z nich, som mala možnosť zažiť na našom školskom tábore. Už asi dvadsať rokov organizujeme týždňový pobyt pre budúcich prvákov, ktorého sa zúčastňujú niektorí moji kolegovia a animátori z radov študentov a absolventov. Vždy si od nich potom pýtam spätnú väzbu, ako sa im javili tí naši budúci prváci.

A čo čaká tento školský rok učiteľov?

Zdá sa, že nás čaká jeden z tých plodných rokov. Dúfam, že sa budeme stretávať bez nejakých pandemických opatrení. Určite sa budeme snažiť stmeľovať kolektív žiakov. A čo sa týka konkrétne prvákov, chceme ich dostať aspoň približne na rovnakú úroveň. Sme stredná škola, naši študenti pochádzajú z rôznych základných škôl, majú rôzne vedomosti, rôzne návyky. A ostatných študentov chceme v čo najväčšej miere podporiť, aby mohli naplno využívať svoje právo na vzdelanie.

Čakajú učiteľov aj nejaké prekážky? S čím musia najviac bojovať?

S nedostatkom času. Povinností je dosť veľa a pribúda žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. To je výzva, s ktorou sme sa v takej miere doteraz nestretávali.

A povedala by som, že učitelia musia bojovať aj s náročnosťou. Chceme študentov čo najlepšie pripraviť na vysoké školy, ale nielen na tie. Sme cirkevná škola, dominikánska škola a našou snahou je celistvý rozvoj osobnosti študenta. Vidíme potrebu investovať aj do formácie samotných žiakov.

Čo si máme predstaviť pod pojmom formácia?

Keďže sme cirkevná škola, zahŕňa to aj duchovný rozmer. Cez rôzne aktivity sa snažíme umožniť študentom rozvíjať tento pohľad na život. Áno, máme aj študentov, ktorí sú neveriaci alebo iného vierovyznania, no to nie je prekážkou. Dôležité je to, že akceptujú ducha školy, akceptujú to, že majú klasifikované náboženstvo, prípadne že sa musia zúčastňovať niektorých duchovných aktivít. Na dobrovoľnej báze však ponúkame víkendové duchovné obnovy pre študentov, duchovné prednášky, na škole máme prítomného kňaza, ktorý je študentom k dispozícii, a, samozrejme, sme tu aj my, rehoľné sestry.

Mimo náboženskej oblasti sa snažíme rozvíjať oblasť filozofie či oblasť dobrovoľníctva. Aby sme však na nich netlačili, čo chceme my, snažíme sa počúvať študentov a zisťovať, čo chcú oni.

A čo chcú?

Majú záujem o športové aj tvorivé aktivity. Každý rok organizujeme pred Vianocami Slnovrat, týždeň umenia a kreativity.

ŠTUDENTI POTREBUJÚ, ABY NA NICH MAL NIEKTO ČAS

No a čo potrebujú učitelia?

Už niekoľko rokov hovoria moji kolegovia o znížení úväzkov. Veľmi by im pomohlo učiť menej hodín. Financovanie školstva je aktuálne nastavené tak, že sa odvíja od toho, koľko žiakov máme a čo odučíme. Žiaľ, to financovanie nie je nastavené tak, aby sme mohli študentom ponúkať nejaké sprevádzanie alebo mentoring. Na to učiteľ nemá vytvorený a zaplatený priestor.

Bol by po tom dopyt? Mali by o nejaký mentoring študenti vôbec záujem?

Podľa mňa áno. Študenti potrebujú, aby mal na nich niekto čas. Nejde ani o to, že by neustále potrebovali riešiť nejaký problém, ale skrátka len o to, že niekto má pre nich čas, že sa majú s kým porozprávať. Vnímam, že naši študenti majú dôveru vo svojich učiteľov. A z toho mi vychádza, že učitelia by naozaj potrebovali mať vytvorený priestor aj na toto – aby sa mohli so svojimi študentami len tak rozprávať, prípadne ich mentorovať. Sami si totiž uvedomujú, že učenie nie je len o odovzdávaní vedomostí. Dôvera sa však buduje aj na základe neformálnych skúseností.

A nezišlo by sa takéto sprevádzanie – alebo nazvime to mentoring – aj samotným učiteľom?

Prežívame hektickú dobu. Prešlo leto, ale učitelia určite prídu s tým, že si až tak neoddýchli. Dva mesiace sú veľmi krátke obdobie. Pri tomto aktuálnom nastavení vidím nebezpečenstvo až vyhorenia, istého vyčerpania sa. Musím povedať, že máme veľmi dobrý kolektív kvalitných učiteľov, ktorí sa chcú naozaj dávať svojim študentom. Ale niekedy je toho tak veľa, že sa práve pri tej snahe dávať dokážu veľmi vyčerpať. A práve tu by im mohol byť veľmi nápomocný mentor, ktorý by im vedel nastaviť zrkadlo a pomôcť im zorientovať sa v ich možnostiach. Dnes je ich totiž tak veľa, že keby sme chceli odpovedať na všetky, pracujeme od rána do večera. Snažíme sa preto aj v rámci učiteľského kolektívu rozlišovať, čo ešte áno, čo už nie. Vnímam to ako výzvu pre vedenie školy – vytvoriť takú pracovnú klímu, aby sa učitelia nepreťažili.

Obráťme však mincu – čo potrebuje riaditeľka školy?

Asi tiež nejaký mentoring. (smiech) Naše školstvo prechádza neustálymi zmenami, a to všetko vplýva aj na riaditeľa. Pandémia, vojna na Ukrajine, ďalšia reforma… To by sme asi potrebovali všetci nejaké sprevádzanie. Či už žiaci, učitelia, riaditeľka, ale aj rodičia.

Prečo rodičia?

Pretože škola má byť nápomocná pri výchove a vzdelávaní ich detí, škola nie je tá, ktorá to zabezpečuje. A práve to je veľakrát nedorozumenie. Snažíme sa niečo odovzdávať našim študentom, no oni prídu domov a tam zažívajú niečo úplne iné. Mám pocit, že potrebujeme vrátiť rodičov do školy. Aby si uvedomovali, že aj oni sú súčasťou spoločenstva a majú vo veľkej miere vplyv na to, akou školou sme.

RODIČOM CHÝBA ČAS PRE DETI

Je pravdou, že škola je výchovno-vzdelávacia inštitúcia a má participovať na oboch oblastiach, nie ich nahrádzať. Ale vnímam, že tu hovoríte o akomsi nesúlade medzi tým, čo žijú študenti doma a čo v škole.

Niekedy môžu zažívať hodnotový nesúlad, niekedy sa skrátka cítia viac prijatí v škole ako doma.

Čím je to zapríčinené?

To je ťažká otázka. Väčšina pracujúcich je veľmi vyťažená, neostáva im veľa času na rodinu. Nesúlad však vytvárajú aj hodnoty pretláčané spoločnosťou. Chcú mať.

Mať namiesto byť.

Áno. A niekedy mám pocit, že rodičia našich študentov nie sú pripravení na rodičovstvo.

To je zaujímavý pohľad.

Niektorí akoby sa snažili svojim deťom kráčajúcim po trávniku kosiť trávu, aby nemuseli s ničím bojovať. A niektorí nevidia svoje dieťa v realite, pretože im zahmlieva oči prehnaná rodičovská láska. Stretávame sa aj s rodičmi, ktorí svoje sny prenášajú na svoje deti a tým na nich vytvárajú tlak. Tých faktorov je veľmi veľa. Rodičia sa naozaj musia obracať, pracovať veľa, aby slušne zarobili, no potom im neostáva čas na rodinu. Na to, že si spolu so svojimi deťmi sadnú a naobedujú sa. Že sa spolu pomodlia. Že spolu strávia čas. To mnohí naši študenti nezažívajú. Samozrejme, svoj podiel tu má aj neúplnosť rodiny. Nestávalo sa nám, že by sme mali taký podiel detí z neúplných rodín.

MLADÍ SÚ UNAVENÍ Z LGBTI TÉM

Spomínali ste hodnoty v spoločnosti. Cítite aj vy na cirkevnej škole nejaké pretláčanie alebo vplyv LGBTI postojov?

Vďaka Bohu, my sme to ešte nemuseli riešiť v praxi. Najviac sa to však dotýka asi kolegov, ktorí učia náboženstvo.

Je to téma, ktorá tu je a rezonuje v spoločnosti. Ale máme tu aj mladých, ktorí sú už z toho takpovediac unavení. Lezie im na nervy, že ich tým médiá doslova „bombardujú“ z každej strany. Je pravdou, že určite majú legitímne otázky, a viem, že na náboženstve sa o tom rozprávajú, ale nie je to, teda aspoň zatiaľ, u nás nejako pretláčaná téma.

Treba však priznať, že je tu aj skupina, ktorá má relevantné otázky a chce na ne hľadať odpovede. Uvedomujem si, že v prvom rade na to musíme byť pripravení my ako učitelia a netváriť sa, že to tu nie je. A možno aj ja sama v tom musím mať jasno, pretože to, čo ponúkajú médiá, nie je úplne odrazom reality.  

A teda, keby sa to objavilo na vašej škole…

… boli by sme určite dobrým terčom pre médiá, pretože sme cirkevná škola. Práve preto musíme byť pripravení, aby sme, ak budeme musieť riešiť nejakú situáciu v praxi, vedeli, ako na to. Myslím si totiž, že aj naši študenti môžu a určite aj prechádzajú nejakými krízami identity. A my im potrebujeme byť nápomocní.

Je úplne logické, že si mladý človek kladie otázku: Kto som? Nemyslím si, že je zlé, ak sa začne pýtať a hľadať odpovede. Otázne je, kde ich nájde a kto mu ich dá. Či nájde človeka, ktorý ho bude sprevádzať.

Ale teda mal by ho sprevádzať, nie dávať odpovede.

Áno, pretože sprevádzanie je hlavne o počúvaní. My sa potrebujeme naučiť ich lepšie počúvať. Robíme veľké projekty, ale ja sama som povedala, že by som uvítala, keby mali moji učitelia viac času počúvať svojich študentov. A aby som ja ako riaditeľka mohla viac počúvať svojich učiteľov. Aby sa oni ako kolegovia mohli navzájom viac počúvať. Pretože veľakrát stačí vypočuť.

Vychádza mi z toho, že aj v školstve sa potrebujeme posunúť od už spomínaného mať – mať výsledky, úspechy k byť – byť so študentmi, počúvať ich.

Do istej miery, vo všetkom treba nájsť balans. Je logické vyžadovať menej memorovania, keďže informácie si dnes vyhľadáme pár klikmi, ale nedá sa mu úplne vyhnúť a v niečom je aj dobré, cvičíme si pamäť. Potrebujeme sa však zamerať aj na rozvoj kritického myslenia. Hoaxom a konšpiračným teóriám sa nevyhneme ani na cirkevnej škole. Chcela by som však, aby sme neustále vytvárali prostredie, kde sa študenti neboja diskutovať a klásť otázky. Otázka nie je zlá a študenti by mali dostať odpoveď bez toho, aby ich niekto posudzoval alebo rovno odsúdil. Stále to vravím, že človeka treba prijať, hriech odsúdiť.