Riaditeľ detského domova: Ďakujem všetkým, ktorí chcú byť otcom a mamou cudzím deťom

Detský domov nie je len inštitúcia, miesto, kde sa odložia alebo nechajú deti, ktoré nemali to šťastie na milujúcu rodinu. Áno, v prvom rade je to domov. Domov pre deti. Mnohé deti, ktoré zväčša netúžia po ničom inom, len po láske rodičov. Nemusí ísť len o biologických rodičov, pretože mnoho skutočnej lásky v sebe ukrýva veľa plodných aj neplodných párov. Pán Štefan Straka, riaditeľ Detského domova sv. Klementa Hofbauera v Podolínci, vytvára spolu so svojím tímom domov päťdesiatim deťom. „Našou snahou je deti pripraviť na život, na odchod z detského domova, zasiať do ich srdca zrnko viery a vychovať z nich dobrých a pracovitých ľudí. S Božou pomocou sa o to snažíme už pätnásť rokov.“

Neplodnosť je, žiaľ, častejším javom ako v minulosti. Mal by podľa vás každý neplodný pár pristúpiť k adopcii?

Prijať cudzie dieťa, obdarovať ho láskou a dať mu domov je úžasná vec a veľká zodpovednosť, pre to dieťa je to veľký dar. Raz po udalostiach Veľkej noci sa Pán Ježiš spýtal Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Odpovedal mu: ,,Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: ,,Pas moje baránky.“ Opýtal sa ho aj druhý raz: ,,Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“ On mu odpovedal: ,,Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: ,,Pas moje ovce!“ Pýtal sa ho tretí raz: ,,Šimon, syn Jánov, máš ma rád?“ Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: ,,Máš ma rád?“ a povedal mu: ,,Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“ Ježiš mu povedal: ,,Pas moje ovce!“ Peter bol zrelý muž, vedel, čo je potrebné pre život, pre výchovu detí, poznal ťažkosti, bôle, zlyhania, sklamania i radosti života. S Ježišom zažil veľmi veľa a On sa ho pýta na jedinú vec – máš ma rád? Ak by sa ma Ježiš opýtal: „Máš ma rád?“, čo mu odpoviem? Ak mu môžem odpovedať podobne ako Peter, tak potom môžem byť dobrým otcom, matkou, vychovávateľom. To malé dieťa potrebuje veľa lásky. Potrebuje viac lásky ako iné deti a potrebuje ju od toho, kto si ho chce adoptovať. Kto si chce adoptovať dieťa, musí byť schopný dať mu všetko, čo potrebuje pre život, veci materiálne i duchovné – dať mu seba. Najviac však potrebuje lásku. Byť rodičom, aj adoptívnym, to nie je na skúšku. To je navždy. Ak obidvaja manželia cítia túžbu osvojiť si dieťa a dať mu viac lásky ako iným ľuďom, nech idú do toho. Ak milujú Boha, majú „žolíka“, ktorého iní nemajú. Zároveň si myslím, že nie všetky neplodné páry musia ísť do adopcie. Je to ich voľba i zodpovednosť.

 

 

ADOPTÍVNI RODIČIA BY MALI BYŤ MANŽELIA, KTORÍ SA MAJÚ RADI, A AK MILUJÚ BOHA, MAJÚ ŽOLÍKA, KTORÉHO INÍ NEMAJÚ

Ako by ste opísali ideálnych adoptívnych rodičov?

Muž by mal mať výšku tak 180, športovú postavu a dobrý príjem. Žena by mala vyzerať ako modelka, miery 90 – 60 – 90, vždy upravená a v dobrej nálade. Ale nie, len žartujem. Na to je dosť zložité odpovedať. Myslím si, že by to mali byť manželia, ktorí sa majú radi, majú vytvorený vlastný domov a sú spolu minimálne päť rokov. Nech sú pracovití, obetaví a ochotní podeliť sa s tým, čo dosiahli a nech majú dobrú povesť. Nech je v nich veľká túžba založiť si rodinu a mať deti, hoc aj „nie svoje“. Je dobré, ak sú aj veriaci. Ich vek by nemal byť vyšší ako 45 – 50 rokov.

 

Aký je rozdiel medzi pestúnskou a náhradnou starostlivosťou?

Náhradná osobná starostlivosť je legislatívne definovaná veľmi podobne ako pestúnska starostlivosť. V porovnaní s pestúnmi však pri tejto forme osoba, ktorá sa stará o dieťa, nemusí byť zapísaná v zozname žiadateľov a nemusí absolvovať prípravu na NRS – náhradnú rodinnú starostlivosť. Ide o starostlivosť o dieťa najmä v rámci príbuzenských vzťahov, prípadne blízkou osobou dieťaťa.

 

Môže o to požiadať iba manželský pár?

Nie, o pestúnsku starostlivosť aj o osobnú náhradnú starostlivosť môžu požiadať: jednotlivec, manželia alebo jeden z manželov so súhlasom druhého manžela. Presnejšie je to v zmysle zákona  č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine. Osobne si myslím, že najlepšie je, ak o pestúnstvo alebo osobnú starostlivosť požiada manželský pár.

 

 

JE TO ČAS OČAKÁVANIA A PRÍPRAVY

Mnohí adoptívni rodičia hovoria o dlhom čakaní na ,,listine záujemcov”. Je to pravda? Koľko zväčša čakajú rodičia na svoje vytúžené bábätko?

Od počatia dieťaťa je žena mamou a muž otcom, no kým dieťa prvýkrát uvidia, prvýkrát vezmú do náručia, prvýkrát počujú jeho hlas, prvýkrát ho mama nadojčí, dovtedy prejde deväť mesiacov. A mama sa musí starať o dieťa a otec o mamu, a dieťa už vtedy musí pocítiť ich lásku. Je to čas očakávania a prípravy. Je pravda, že je potrebné dlhšie čakať na „listine záujemcov“, no tento čas treba vnímať podobne ako čas prípravy. Je ťažké povedať, ako dlho sa čaká, je to individuálne. Veľakrát má na to vplyv aj to, či sú rodičia ochotní prijať aj rómske dieťa, aký je vek dieťaťa, jeho zdravotný stav. Býva to aj dlhšie ako spomínaných deväť mesiacov.

 

Kedy by ste párom odporúčali adopciu odložiť?

Stáva sa, že rodičia počnú dieťa, keď to vôbec neplánovali a prežívajú momentálne z rôznych dôvodov ťažké obdobie. A predsa dieťa prijmú a aj keď je ťažko, vychovajú z neho úžasného človeka. Ak sa pár už rozhodol a podal si žiadosť, nastúpil do vlaku, nech pokračuje, veď sú na to dvaja. Čo môže byť príčinou, že dieťa už teraz nechceme? Hádam len rozpad vzťahu či tragická udalosť, ktorá nedovolí sa o dieťa postarať. Táto vec je stále voľbou ich dvoch.

 

Poďme k deťom. Aj pre nich je to dôležitý míľnik. Ako pripravujete staršie deti, ktoré už vnímajú, že idú do rodiny, na to, že budú mať nových rodičov a prostredie?

Do náhradných rodín odchádzajú väčšinou deti vo veku do troch rokov. Najstaršie dieťa, ktoré od nás odišlo na osvojenie, malo deväť rokov. Za pätnásť rokov existencie nášho detského domova odišlo do náhradných rodín desať detí. V priemere je to menej ako jedno dieťa za rok. Príprava detí, ale aj budúcich rodičov, začína spoznávaním cez fotografie, videonahrávky, listy, obrázky, ktoré si medzi sebou poštou vymenia. Potom sa potenciálni rodičia ohlásia na návštevu, dieťaťu sa podľa veku oznámi, že ho prídu navštíviť ujo s tetou, ktorí mu písali a pozná ich z videí a obrázkov. Pri prvej návšteve na pôde detského domova sa žiadatelia najprv zoznámia s odborným tímom, ktorý im bude nápomocný pri nadväzovaní kontaktu, bude pomáhať nadviazať vzťah s dieťaťom a zároveň sledovať, ako sa vzťah vyvíja. Po krátkom rozhovore nastupuje chvíľa stretnutia s dieťaťom.

 

Kde je zväčša organizované ďalšie stretnutie?

Ďalšie stretnutie býva mimo pôdy detského domova, napríklad na výlete. Potom nastupuje krátky pobyt, víkendovka, na pôde rodičov v byte alebo v dome. Nakoniec nastupuje dlhodobý pobyt dieťaťa v rodine žiadateľov. Tento je nepretržite monitorovaný odborným tímom detského domova. Každé stretnutie sa vyhodnocuje, hľadajú sa riešenia problémov a vytvárajú sa ďalšie postupy. Po každom stupni kontaktu s dieťaťom sú rodičia postavení pred otázku: Pokračujete ďalej? Ak všetko napreduje tak, ako má, žiadatelia si podávajú návrh na súd o zverenie dieťaťa do ich starostlivosti. Celý proces trvá približne tri mesiace, ale závisí to tiež od veku dieťaťa, intenzity stretnutí, vývoja vzťahu medzi dieťaťom a žiadateľmi.

 

 

DÁVAJTE DIEŤAŤU VEĽA SKUTOČNEJ LÁSKY

Na čo by mali novopečení rodičia dbať?

Rodičia nech dbajú na to, aby dieťaťu dávali veľa skutočnej lásky. Dávať veľa lásky znamená nielen sa o dieťa postarať, ale venovať mu veľa času. Keď príde do rodiny dieťa, môj čas sa stáva naším časom. Kým predtým som dával kus zo svojho času, teraz si beriem kus z nášho času.

 

Stalo sa, že si rodičia bábätko vzali a potom ho vrátili s tým, že si to rozmysleli? Je to vôbec možné?

Stalo sa a najviac tým trpeli deti. V rodine je to tak, že za vážnu chybu rodičov, rozchod, alkoholizmus, brutalitu, týranie, vždy najviac trpia deti.

 

A čo s deťmi, ktoré si rodiny nenájdu?

Takmer všetky deti u nás v detskom domove majú svoju biologickú rodinu. Niektoré sa s rodinou občas stretávajú a niektoré svojich rodičov nepoznajú. Väčšina právne voľných detí dar novej rodiny nedostane. Pre všetky tieto deti sme rodinou my a mnohé sú u nás do dospelosti.

 

POMOC ZO STRANY ŠTÁTU ČASTO ZLYHÁVA

Ako sa o nich staráte vy alebo štát po dovŕšení dospelosti?

Nariadená ústavná starostlivosť sa končí dosiahnutím plnoletosti, to je osemnásť rokov. Potom sa mladý dospelý rozhodne, či ostane u nás a ukončí si školu alebo odíde. Ak sa rozhodne odísť, naša starostlivosť sa oficiálne skončila, ale ostávame s ním v kontakte. Ak sa mladý dospelý rozhodne ukončiť školu a potom odísť, pomáhame mu nájsť hlavne ubytovanie – útulok, azylový dom, a ak sa dá, aj prácu. Väčšina mladých nechce bývať v zariadení, mať režim, a tak idú samostatne za prácou aj do zahraničia, bývajú na ubytovni a žijú svoj život. Niektorí nás prídu navštíviť napríklad na Vianoce, niektorí zavolajú alebo nás kontaktujú cez internet a niektorí sa odmlčia. Pomoc zo strany štátu a obcí po odchode mladého dospelého zo zariadenia je minimálna a často zlyháva.

 

Čo by ste odkázali manželom, ktorí sa snažia o bábätko, ale nedarí sa im, snažia sa o adopciu, ale čakajú už príliš dlho a pomaly už aj strácajú nádej, že sa to niekedy podarí?

Človek je tvor nespokojný a netrpezlivý. Všetko by chcel mať hneď a ešte v čase, keď to jemu vyhovuje a v kvalite, aká mu vyhovuje. V prírode, v živote je to zariadené tak, že má všetko svoj čas. Veriaci povedia: „Veď sa modlím“. Ale Božie myšlienky nie sú naše myšlienky a Boží čas nie je náš čas. Treba sa nám učiť prijať život, životné situácie také, aké sú, byť trpezlivý a veriť. Odovzdať svoj život Bohu a môže sa stať, že naraz príde dieťa alebo naraz príde „svetlo“ a zistíme, že Boh má pre nás pripravenú inú cestu. Na záver chcem popriať všetkým, aby vaše srdce bilo v rytme Ježišovho srdca a aby bolo plné lásky i porozumenia. Ďakujem všetkým, ktorí túžia, chcú byť a sú otcom či mamou „cudzím deťom“.