Reportáž z Izraela: Aby sme porozumeli kultúre bratov a kráčali po stopách Ježiša

Ako spoznať bratov židov lepšie, než návštevou krajiny, ktorú im Boh zasľúbil? Na prelome októbra a novembra som sa vybrala do Izraela, aby som viac porozumela ich kultúre a zároveň si vykonala púť na pre mňa sväté miesta; miesta, po ktorých kráčal Ježiš.

Lietadlom sa ozýva potlesk. Úspešne sme pristáli v Tel Avive. Je koniec októbra, niečo pred ôsmou hodinou večer, preto si úplne samozrejme obliekam sveter a teplú bundu. Cestujúca vedľa mňa sa pousmeje a taktne podotkne, že tu ani jedno z toho nepotrebujem.

Izrael ma víta krásnym letným počasím. Dlhoročná túžba môjho srdca sa začína napĺňať. Vstúpila som do Svätej zeme. Svätej pre kresťanov aj židov.

Teším sa na každé jedno pútnické miesto, ale minútu za minútou si uvedomujem, že Svätá zem je tu a teraz, všade okolo mňa. Na letisku, v kaviarni, v zmenárni. Svet, ktorý je v mnohom odlišný a zároveň v toľkých veciach rovnaký, ako ten náš európsky.

 

 

RÝCHLA JAZDA, NOVÉ CHUTE A ŠABAT

S priateľmi sme si na presun po Izraeli prenajali auto. Smerovacie tabule sú síce okrem hebrejčiny a arabčiny aj v angličtine, no nabudúce na letisku určite nepohrdnem kúpou izraelskej sim karty s neobmedzenými dátami. Navigácia by sa nám zišla ako soľ. Jazdí sa tu totiž poriadne divoko a na sledovanie tabúľ absolútne nie je čas.

Po dlhej dobrodružnej jazde nás víta útulná casa nova, františkánsky dom pre pútnikov, v meste Tiberias na brehu Genezaretského jazera. Áno, presne toho, po ktorého hladine kráčal Ježiš.

Vychutnávame si výhľad z terasy a občerstvujeme sa šťavnatými miestnymi ďatľami, ktoré necestovali dlhé kilometre z farmy do európskeho supermarketu, ale nazbierali ich niekde tu v okolí na datľovníkovom poli. Prekvapením je pita, vynikajúci miestny chlieb delikátny aj bez prílohy, ešte lepší s hummusom a rybacími špecialitami.

Na druhý deň máme možnosť zažiť predsobotný zhon. So západom slnka začne šabat, a tak všetci židia idú domov zo škôl a z práce, aby stihli nachystať, čo treba, na spoločnú šabatovú večeru a na celý nasledujúci posvätný deň. V sobotu totiž židia nepracujú, má to byť deň odpočinku a modlitby.

Krásne je, ako sa v tejto krajine dopĺňajú zvyklosti troch svetových náboženstiev. Piatok je svätý deň pre moslimov, sobota pre židov, nedeľa pre kresťanov. Každý môže svätiť svoj vlastný deň a život sa nezastaví. Služby na pracovisku si jednoducho naplánujú tak, aby to vyhovovalo všetkým.

 

 

PO JEŽIŠOVÝCH STOPÁCH

V sobotu putujeme po Ježišových stopách v okolí Genezaretského jazera. Hora Blahoslavenstiev, Tabgha – miesto zázračného rozmnoženia chleba a rýb, Kostol Primátu sv. Petra. Všetko také nádherné miesta, že sa mi v srdci ozýva: „Postavme tu tri stánky,“ ako učeníkom na Hore Tábor, kde sa Ježiš pred nimi premenil.

Tá je hneď ďalším bodom programu. Izraelská príroda ma fascinovala už od príletu, ale pohľad na stromy a kvety na Hore Tábor vyráža dych. A ešte viac výhľad z neho. Môj prvý horský výhľad v Izraeli.

Ďalším fascinujúcim miestom je Kafarnaum. Vstupujeme doň a ja s potešením zisťujem, že sú to veľmi pekne zachované ruiny pôvodného mesta. Vchádzame do synagógy postavenej na základoch tej, v ktorej Ježiš povedal: “Ja som chlieb života.” Obďaleč vidno Petrov dom. Obe budovy sú tak dobre zachované, že rekonštruovať si v mysli ich skutočnú podobu vôbec nie je komplikované.

Pravdupovediac som očakávala, že pôjde o moderné mesto niekoľkonásobne väčšie, ľudnatejšie a vlastne úplne iné, ako to pôvodné. Tak je to predsa normálne. Veď život sa nezastavil na dvetisíc rokov, aby tu všetko vyzeralo ako vtedy, v Ježišových časoch. V Kafarnaume však áno. Bol osídlený iba do polovice 8. storočia nášho letopočtu.

 

ODVÁŽNA TEHUĽKA

V nedeľu sa z okolia Genezaretského jazera presúvame do františkánskeho ubytovania pre pútnikov v Ein Karem, dnes mestskej časti Jeruzalema. A ja žasnem nad tým, akú diaľku prešla Mária, tehotná žena v prvom trimestri, za svojou príbuznou Alžbetou. A potom v deviatom mesiaci ešte o niečo dlhšiu trasu do Betlehema. Ja som sa v deviatom mesiaci ledva vyštverala po schodoch.

Pre zaujímavosť, z Nazareta do Ein Karem prešla Mária približne 140 kilometrov. A že terén krajiny, ktorou putovala, má od roviny veľmi ďaleko, dosvedčí fotografia:

 

 

V BRÁNACH JERUZALEMA

Jeruzalem uchvacuje. Dávna história sa tu akoby samozrejme, úplne nenútene a prirodzene spája s moderným životom. A ja si uvedomujem, že toto je naozaj Božie milované mesto. Všetko tu do seba zapadá, všetko vyžaruje svätosť a Božiu silu, jeho pomazanie.

V komunitnom centre miestneho kresťanského spoločenstva nám ukázali majstrovské ručne robené makety Jeruzalema, vďaka ktorým sme mali možnosť vidieť, ako toto mesto postupne rástlo a premieňalo sa od dobytia Dávidom až po dnes.

Kráčame smerom k Múru nárekov. Toto miesto predsa nemožno vynechať. Priestor pred ním je rozdelený dlhým paravanom na ženskú a mužskú sekciu.

Chvíľu čakáme, ale potom sa uvoľní miesto a my sa dostávame k múru. „Nebeský Ocko, daj nám jednotu prosím. Daj, nech sú si kresťania a židia skutočne bratmi,“ modlím sa. Potom sa vzdialim a premýšľam. Mladé aj staršie, meditujúce aj odriekavajúce modlitby, ovešané deťmi i študentky bez záväzkov. Každá iná, každá s iným svetom. Židovky, kresťanky, ateistky, domáce aj turistky. Ktovie, ako to celé vyzerá tam zhora…

 

OZBROJENÁ RIEKA A TEKUTÁ SOĽ

V utorok sa vyberáme k rieke Jordán na miesto, kde krstil Ján Krstiteľ. Cestou potrebujeme zastaviť na odpočívadle a tu zrazu akoby sme vystúpili v úplne inej krajine. Púšť. V okolí Genezaretského jazera boli dni horúce, v Jeruzaleme príjemné, tu nás čakal úpek. Stále v jednej krajine, v jednom týždni.

Len čo opustíme púštnu oblasť, opäť sa pri ceste vlnia lány datľovníkov a banánovníkov. Vraj už druhá tohtoročná úroda. Veru, je to krajina mlieka a medu, ako Boh prisľúbil.

Keď dorazíme k Jordánu, sme prekvapení. Jednak dlhou cestou, ktorú sme museli absolvovať (pri čítaní Biblie má človek pocit, že všetky tie miesta sú od seba na pár krokov), jednak všadeprítomnými tabuľami: „Pozor, mínové pole!“ Sme už na hranici s Jordánskom a komplikovanosť medzinárodných vzťahov v tejto oblasti vidíme na vlastné oči.

Na koniec dňa ešte na chvíľu stíhame kúpeľ v Mŕtvom mori. Je to najnižšie položené a najslanšie more na svete. Obsahuje asi desaťkrát viac soli, ako voda v iných moriach. Je také slané, že sa doň nedá ponoriť. Chvíľu si vychutnávam nadnášanie na hladine mora a nechávam vychýrené blahodarné minerály, ktoré táto voda vraj obsahuje, pôsobiť na moju pokožku. Už teraz som zvedavá, či to naozaj funguje…

 

 

VEĽKONOČNÉ RÁNO V NOVEMBRI

V stredu vstávame skoro, aby sme stihli termín svätej omše v Božom hrobe. Vo Svätej zemi sme videli rôzne chrámy. Neviem povedať, ktorý bol najkrajší, tento je však určite najkurióznejší. Akoby sa skladal z mnohých malých chrámov dobudovávaných vedľa seba počas storočí. Nachádza sa v ňom aj kaplnka s miestom, kde údajne stál Ježišov kríž.

Pestrosť a členitosť chrámu odráža pestrosť Cirkvi. Každý tu chce mať svoje liturgické predmety, svoje obrazy, svoje dekorácie. Ja osobne som z toho trochu smutná. Miestami sa mi totiž zdá, že to ani tak nesvedčí o pestrosti, ako o nejednote. Naozaj musí byť na jednom oltári päť rôznych obrazov s rovnakým výjavom, len trochu iným maliarskym štýlom?

Samotný priestor pri Božom hrobe je ohromne stiesnený. Sme však vďační, že máme privilégium byť na tomto dôležitom mieste, kde Ježiš porazil smrť a získal nám večný život, a modliť sa v úzkom kruhu priateľov.

Zatiaľ čo niekdajšia Golgota, kaplnka s miestom ukrižovania, je veľmi frekventovanou časťou chrámu, v podzemných a bočných kaplnkách sa priestor na rozjímanie nájde. A tak si každý z nás nájde tiché miesto, aby sme v srdci ďakovali Ježišovi za to, že sa nechal mučiť a zabiť, aby navždy zmazal dlh ľudstva a my sme mohli žiť vo večnej radosti s ním.

 

BETLEHEMSKÁ DIVOČINA

Popoludní mierime do Betlehema. Prenajaté auto s izraelskými značkami nám teraz neposlúži. Betlehem patrí do palestínskej oblasti, kde sa jazdí s inými poznávacími značkami. Autobus má našťastie zastávku pomerne blízko nášho cieľa, Baziliky narodenia. Nájazd peržanov ustála zo zaujímavého dôvodu.

Údajne ju zachránila freska, na ktorej boli vyobrazení traja mudrci klaňajúci sa novonarodenému Ježiškovi. Oblečenie, v ktorom boli na maľbe vyobrazení, vraj odkazovalo na ich vysoké spoločenské postavenie v rámci perzskej kultúry. Z úcty k svojim krajanom nechali teda kostol stáť.

Je nádherný. Klenby, farby, hra svetla. Zástup pútnikov v pravej časti chrámu prezrádza, kde nájdeme miesto Ježišovho narodenia. Po pár desiatkach minút sa dostávame k hviezde známej z pohľadníc. Napĺňa ma vďačnosť za to, že Boží Syn prišiel na Zem ako jeden z nás, malé bezbranné dieťa. Myslím na svojho prvorodeného a prosím o ďalších súrodencov pre neho. Bohu je všetko možné.

 

PAMÄTNÍK OBETÍ AJ HRDINOV

Naše ďalšie kroky smerujú do Yad Vashem, pamätníka obetí a hrdinov holokaustu. Komplex je tvorený viacerými časťami, múzeom, výskumnými inštitútmi, ale tiež pamätnou záhradou Spravodlivých medzi národmi.

Už pri vstupe toto miesto oslovuje architektúrou a prírodou. Nanešťastie však zisťujeme, že aj keď je vstup zdarma, lístky si treba vopred rezervovať. Pravdepodobne pre vysokú návštevnosť.

Je nám to ľúto, ale aj ten krátky pohľad na exteriér stál za to. Yad Vashem sa dostáva na môj wishlist pre ďalšiu cestu do Izraela.

 

 

TOTO SÚ DNI ELIÁŠA

Pred odchodom na letisko máme ešte jednu zastávku. Večeradlo. Miesto zoslania Ducha Svätého. A veruže už pár metrov pred vchodom mám zimomriavky. Zdá sa mi, ako by sa tu Božia prítomnosť dala krájať.

Zvonku dolieha pieseň Toto sú dni Eliáša v angličtine. Priamo vo Večeradle nie je dovolené mať verejné modlitby, spievať či hrať na hudobné nástroje. Malú spievajúcu skupinu zbadáme vo dvore vedľajšej budovy. Výber piesne však zrejme nebol náhodný.

Náhle nás zaujme dav na susednom dvore. Veľa ľudí a veľa vojakov. Čo sa to deje?

Ukáže sa, že sa tu odohráva slávnosť Bar micva. Každý židovský chlapec sa dosiahnutím veku 13 rokov stáva bar micva, v preklade synom prikázania. Od tohto momentu sa môže plnohodnotne zapájať do náboženského života. Môže napríklad čítať Tóru v synagóge. So slávnosťou je spojené aj rodinné stretnutie, podobne ako pri kresťanskej birmovke.

 

ZASĽÚBENÁ ZEM

Čas je neúprosný, a aj keď by sme v spoznávaní Svätej zeme veľmi radi pokračovali, nastúpime do auta a odchádzame na letisko. Neslávne známymi miestnymi letiskovými kontrolami prechádzame bez väčších ťažkostí, pohodlne sa usadíme v lietadle a v srdciach začíname prežúvať pútnickú skúsenosť posledných siedmich dní.

Každý so svojimi myšlienkami a individuálnymi dojmami, ktoré spája vďačnosť. Vďačnosť za možnosť kráčať po svätej zemi. Svätej pre kresťanov aj židov. Po zemi, ktorú Boh prisľúbil Izraelskému národu a aj im ju daroval. Po krajine, v ktorej žil, učil a uzdravoval Ježiš. Kde položil svoj život za naše hriechy, porazil smrť, daroval nám večný život, odišiel nám pripraviť miesto a zoslal nám Ducha Svätého, aby sme nikdy neboli sami, aby s nami bol až do konca sveta a potom večne v nebeskom kráľovstve.

Na začiatku bolo pozvanie: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu do krajiny, ktorú ti ukážem,“ a prísľub: „Túto krajinu dám tvojmu potomstvu.“ Rozpamätávam sa na Božie prísľuby, ktoré nosím v srdci ja, a Svätá zem mi pripomína: „Neboj sa, naplnia sa v ten najlepší čas.“

 

Titulná snímka: Genezaretské jazero. Archív autorky.