Reportáž: Manžel mi povedal: „Choďte do bezpečia, ja budem bojovať za vás!“
Odídenci z Ukrajiny žijú medzi nami. Stretávame ich na ulici, v obchodoch, na detských ihriskách… Často okolo nich len prejdeme. Nemáme odvahu sa prihovoriť. Ale ak ich chceme spoznať, inej cesty niet. Vybrali sme sa preto do Suchej nad Parnou, kde sestry uršulínky prijali rodiny z Ukrajiny.
Jednou zo žien, ktoré tu stretávame, je Anja. Sedí na stoličke pred izbou, v ktorej má jej dcéra Ksjuša práve online vyučovanie. Pár kilometrov od dediny, kde bývali, padali bomby. To, že nemohla ostať na Ukrajine, prežíva ťažko. Dúfa, že vojna čím skôr skončí. „Chcem sa vrátiť a budovať Ukrajinu!“ hovorí s odhodlaním. A v jej očiach vidieť túžbu po domove.
Anja, rovnako ako mnoho iných, nikdy neplánovala opustiť svoju rodnú zem. Chcela však, aby jej dcéra bola v bezpečí. Pri pohľade na odídencov však už často zabúdame na to, prečo odišli. Zvykli sme si na vojnu. Vytriezveli sme z prvotného šoku. A vlnu solidarity vystriedala vlna sťažností a nespokojnosti. So závisťou sa pozeráme na ľudí, ktorí museli opustiť svoje domovy, na ľudí, ktorí vo vojne stratili svojich blízkych či priateľov… Len preto, lebo majú drahé autá alebo značkové kabelky. Aj odídenci z Ukrajiny sú rôzni. Nájdete medzi nimi dobrých, ale aj zlých, bohatých, ale aj chudobných… Lebo vojna kradne životy všetkým.
Medzi dobrovoľníkmi, ktorí sa rozhodli prichýliť odídencov, sú aj sestry uršulínky v Suchej nad Parnou. Vybrali sme sa ich pozrieť, aby sme spoznali rodiny, ktorým pomáhajú a zistili, ako sa im spolu žije. Na cestu sa vydávam so sestrou Janou Pavlou, ktorá je mojou rodnou sestrou. Keď nastúpim do auta, pozrie sa na moje roztrhané rifle a vraví: „Rátaš s tým, že sa ťa budú pýtať, či si cestou spadla?“
Nachádzame tu komunitu prevažne starších sestier, sedem z nich má dokonca viac ako deväťdesiat rokov. Mladšie sestry sú tu pre nich, pomáhajú im a starajú sa nich. Keď prichádzame ku kláštoru, víta nás jedna z nich. Sestra Katarína, ktorá prišla s nápadom vyčleniť jedno celé poschodie pre rodiny z Ukrajiny. „Pri pohľade na dobrovoľníkov, ktorí pomáhali na hranici, som vedela, že nemôžem žiť v budove, kde sú voľné izby, ako keby sa nič nedialo. Cítila som, že nemôžeme zostať ľahostajní!“ vysvetľuje nám.
Prechádzame dlhou chodbou plnou dvier. Celé toto poschodie je teraz rezervované pre ľudí z Ukrajiny. Sú tu izby, do ktorých poprenášali postele a iný nábytok, aby sa v nich rodinám žilo pohodlne. Štyri sestry, ktoré tu mali svoje izby, medzi nimi aj sestra Katarína, sa presťahovali na prízemie kláštora. „Teraz mám izbu v bývalej ošetrovni,“ hovorí a ukazuje nám svoju nie príliš útulnú izbu sestra Katarína. „Vnímam však, že je potrebné niečoho sa zriecť, zažiť aj nepohodu a chudobu. Tí ľudia, pre ktorých to robíme, museli odísť zo svojich domovov, mnohí prišli o všetko… A ja som sa chcela zriecť svojho pohodlia z lásky k Pánu Ježišovi.“
SÚ PRE NÁS VEĽKOU POMOCOU
Na chodbe stretávame dievča, ktoré umýva podlahu.. „Ahoj Snežienka! Toto je Snežana, ale ja ju volám Snežienka!“ predstavuje nám ju sestra Katarína. Rodiny, ktoré u nich bývajú, si samé dohodli, kto kedy poupratuje spoločné priestory. Keďže tu žije len pár mladších sestier, je to pre nich pomoc. „Keď zistili, že okná už dlho neboli umyté, tak sa ma prišli spýtať, či ich môžu poumývať. Sú pre nás veľkou pomocou!“ hovorí sestra Katarína, keď prechádzame okolo vyčistených okien.
Ideme do kuchyne, kde stretávame Irinu, mladú ženu, ktorá na Slovensko prišla s pätnásťročnou dcérou Viktóriou. Sestra Katarína nám s materskou hrdosťou vysvetľuje, že Vika je majsterkou Ukrajiny v pole dance. A hneď dodáva: „Ale ani by ste to o nej nepovedali, také skromné dievčatko to je.“
Irina nám ukazuje video z jej vystúpenia a my s údivom sledujeme ladnosť, ale aj silu, ktorá sa skrýva v útlom dievčati. Chvíľu sa rozprávame, Irina nám postupne ukazuje fotky, ktoré má v mobile. Rôzne vystúpenia, ale aj čiernobiele fotky svojich rodičov, Viktóriu, ktorá pomáha babke na záhrade, prvé sväté prijímanie, detské fotky. Akoby si s tými fotkami zobrala so sebou kúsok minulosti. A my sme vďaka nim objavili kúsok z jej príbehu.
Keď sme prišli k fotke jej manžela, hovorí: „Povedal mi: Choďte do bezpečia, ja budem bojovať za vás! A tak sme išli.“ Manžel narukoval. Zatiaľ je v druhej línii. Keď je na fronte, nemôžu spolu vôbec komunikovať. „Včera mal voľno, mohli sme spolu hovoriť,“ hovorí s radosťou v hlase Irina, „Tešil sa, keď som mu povedala, že Viktória nastúpi do školy.“ A ja pri jej slovách rozmýšľam, o koľko dôležitých momentov v živote svojej dcéry príde tento muž. Ale aj mnohí iní.
Viktória je práve v škole. Chýbali jej rovesníci, začala byť veľmi smutná a tak si jej mama povedala, že je čas ísť do školy. Obe sa báli, aké to bude. Ale pri zápise mali veľmi dobrú skúsenosť. A tak teraz Irina s napätím čaká, kedy sa Vika vráti zo školy. Sestry túto udalosť prežívajú s nimi. Rozprávajú sa o tom dokonca aj pri obede.
JE ČAS ZACHRÁNIŤ DETI
Pred vojnou na Ukrajine už ušlo viac ako 5,5 milióna ľudí. Opustili svoje domovy, rodinu, priateľov. Od začiatku mobilizácie muži nemôžu odísť z krajiny. Majú brániť svoju vlasť. Aj tu stretávame iba ženy a deti. A ja si ani len nedokážem predstaviť, čo prežívali ženy, keď sa lúčili so svojimi mužmi. Lúčenie je iné, keď neviete, či sa ešte niekedy stretnete. Ale aj vtedy, keď viete, že aj keď sa stretnete, tak už nebudete tým istým človekom, akým ste boli. Lebo vojna ľudí zmení.
Z dlhej chodby zabáčame do izbičky, v ktorej žije ďalšia rodina. Opäť tu stretávame Snežanu, jej sestru Violettu, ich desať ročného brata Artema a mamu Irinu. Artem sedí pri počítači, práve mu končí online vyučovanie. Odkedy začala vojna, študuje dištančne. Občas majú neplánované prestávky kvôli náletom. Ak sa vojna do septembra neskončí, pôjde do školy na Slovensku. Dievčatá už študujú na vysokých školách, teraz tiež online. Popritom sa snažia nájsť si zamestnanie. Sú zo Záporožia, na hranice so Slovenskom cestovali 28 hodín.
Cítia sa tu dobre. Snažia sa naučiť aj po slovensky. Pýtam sa ich, či tu chcú ostať žiť, odpovedajú mi: „Ak by sme si našli prácu, tak áno.“ Mama Irina to však všetko rýchlo uvedie na pravú mieru: „Dievčatá môžu. Ale ja s Artemom sa vrátime hneď, ako to bude možné.“ Na Ukrajine majú babku. Má 72 rokov. Tak ako mnoho iných starých ľudí by nedokázala odísť… Nevedia si predstaviť, že by mali žiť v inom dome, nieto ešte v inej krajine.
Ani pre Irinu nebolo ľahké opustiť Ukrajinu. „Bolo to veľmi ťažké. Ale keď vás bombardujú, tak ide o život. Keď sme sa schovávali a počúvali, ako padajú bomby, tak som vedela, že je čas zachrániť deti,“ hovorí.
Kým sa rozprávame, Artem sa presunul k stolu, na ktorom má rozložené puzzle. Maličké dieliky, ktoré vyzerajú takmer rovnako, ale každý z nich je iný. Tak ako my ľudia, každý z nás je tak trochu iný. A spolu môžeme vytvoriť niečo krásne. Ak budeme mať dosť trpezlivosti a odvahy hľadať naše miesto v tom veľkom úžasnom obraze. „Arťom je veľmi šikovný!“ chváli ho sestra Katarína „Je to pre nás veľká radosť, že tu máme aj deti a mladých ľudí.“ Keď hovorí o rodinách, ktoré u nich žijú, v jej hlase cítiť radosť.
Izba, v ktorej bývajú, nie je veľká. Oni sú však radi, že môžu byť spolu. Sestra Katarína nám vysvetľuje, že rodiny, ktoré prichádzajú, sú stále v šoku. Nechcú sa rozdeliť a tak majú radšej menej miesta, ale sú spolu. Táto rodina prišla dokonca aj s dvomi mačkami. Aj tie bývajú s nimi v izbe.
NEPRIŠLI SEM HĽADAŤ ŠŤASTIE
Presúvame sa do kancelárie sestry Kataríny. Keď si sadnem, pozrie sa na moje roztrhané rifle a pýta sa: „A ty si kde spadla?“ Moja sestra veľavravne zdvihne obočie a ani nemusí vysloviť vetu: „Ja som ti to vravela.“ Všetky sa rozosmejeme. A ja som rada, že sa mi nikto nepokúsil nohavice zašiť.
Rozhodnutie prijať odídencov prišlo v čase silných emócií. Sestry vtedy nerozmýšľali nad tým, koľkých prijmú, na ako dlho, ani čo to bude pre nich v praxi znamenať. Na začiatku prichádzali ľudia na krátko a v malých skupinách. Potom prišla jedna veľká skupina a sestry museli poprosiť o pomoc priateľov, aby im pomohli nachystať všetko potrebné. Mnohým chýbali základné veci, nemali dosť oblečenia, pyžamo, topánky. Našlo sa však veľa dobrých ľudí, ktorí im pomohli. „Je úžasné sledovať, ako sa naša Cirkev zmobilizovala,“ hovorí sestra.
Pre sestru Veroniku starostlivosť o odídencov nie je nová. Počas utečeneckej krízy v Sýrii mala v Ríme na starosti jednu moslimskú rodinu. Dodnes sú v kontakte a sestra Veronika na nich spomína s veľkou láskou.
Niektoré rodiny sú v kláštore iba na chvíľu, kým pôjdu zas ďalej. Tie, ktoré sme tu stretli teraz, v ňom našli útočisko na dlhšie. So sestrami si rozumejú, cítiť medzi nimi spolupatričnosť, záujem a priateľstvo. Počas obeda nám staršie sestry chvália palacinky, pirôžky, ale aj zelený boršč, ktorý im ukrajinské ženy pripravili. Aj my máme možnosť ochutnať z ich pirôžkov plnených zemiakmi.
Pri odchode z kláštora stretávame Viktóriu so školskou taškou na chrbte. Sledujeme, ako ju hneď obkolesili sestry a vypytujú sa jej, ako bolo v škole. Vika sa usmieva. V škole sa jej páčilo. Na tvárach sestier vidieť úľavu. Hneď sa jej pýtajú, či obedovala, či nie je hladná. Ich opatera a záujem je viditeľný.
Navonok je to len obyčajný deň, ale pre Viku je to nový začiatok. Nik z nás nevie, ako bude jej príbeh pokračovať. Nik nevie, ako dlho bude chodiť do tejto školy, ako dlho bude na Slovensku. Ľudia, ktorí museli ujsť pred vojnou, majú nejasnú budúcnosť. Nevedia, čo ich čaká, aké to bude… A v tomto čase veľmi potrebujú zažiť prijatie, lásku a dôveru. Ukrajinské rodiny u sestier uršulínok našli toto všetko. Našli priateľstvo. A priateľstvo je mocná zbraň proti beznádeji a strachu. Cestou domov si spomeniem na ukrajinské ženy, ktoré stretávam na detskom ihrisku. A dúfam, že najbližšie nájdem odvahu sa im prihovoriť, spoznať aj ich príbeh a ponúknuť im priateľstvo.
Foto: sr. Jana Pavla, archív