Reportáž: Ľudové misie sú duchovným wellness pre dušu

Potrebujeme dnes, v čase rôznych digitálnych možností a jednoduchého prístupu k akýmkoľvek informáciám, ľudové misie vo svojich farnostiach? Tiež mi napadla táto otázka, ktorej odpoveď som našla v tvárach ľudí počas aj po skončení našich októbrových farských misií.

„Misie sú príležitosťou, aby si človek našiel čas na seba. Je to Boží čas pre každého z nás. Je to wellness duše,“ pozval farníkov na ľudové misie vincentín Pavol Noga dva týždne pred ich začiatkom. Wellness duše nebolo ťažké neodmietnuť, pretože – priznajme si – po niečom takom túži každý z nás. Dve nedeľné predmisijné kázne boli akousi reklamou, aby sa ľudia nebáli prísť, ale načerpali čo najviac z toho, čo im bude ponúknuté. A rozhodne boli tieto osobné slovné pozvania účinnejšie ako vyvesený plagát. Punc tomu dodal správca farnosti, ktorý týždeň pred začiatkom rozdával po svätej omši farníkom vytlačený plagát s programom misií a nezabudol pripojiť aj osobné pozvanie.

Tieto misie sa konali na najväčšom zvolenskom sídlisku Západ vo Zvolene, kde už dvadsaťpäť rokov sídli Farnosť sv. Dominika, ktorú spravuje Rehoľa kazateľov – dominikáni. Práve táto štvrťstoročnica sa stala príležitosťou na ľudové misie ako na prípravu na výročie posvätenia kostola a kláštora. „Duchovná obnova farnosti sú tradične misie, ktoré predstavujú nový reštart celej farnosti, stretnutie s Božím slovom, ktoré neohlasujú kňazi, na ktorých sú ľudia zvyknutí, a spôsobom, na aký sú zvyknutí. Ale prichádzajú iní kňazi, ktorí sú zameraní práve na misijnú činnosť,“ vysvetľuje správca farnosti brat Rafael Tresa, OP.

Farské alebo ľudové misie sú na Slovensku veľmi obľúbené. Ponúkajú ich rôzne rehoľné kongregácie, ktoré sú zamerané na misijnú činnosť. V rámci slovenských misií ich najčastejšie sprostredkúvajú redemptoristi, vincentíni, verbisti či františkáni.

Hoci majú ľudové misie isté styčné body, ktoré používajú prevažne všetci misionári, predsa je každá jedinečná vzhľadom na charizmu danej rehole a darov, ktoré daná kongregácia prijala. Vo farnosti Zvolen-Západ prišli svoje dary predstaviť pátri z Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, známi ako vincentíni alebo lazaristi.

MISIE AKO VOĽBA, KTORÚ SME ZAČALI V DEŇ VOLIEB

„Učiteľ, kde bývaš? Poďte a uvidíte,“ v tejto téme z Jánovho evanjelia (1, 38 – 39) sa niesli deväťdňové zvolenské misie. Farské misie sa zvyknú konať napríklad po desiatich, pätnástich rokoch, prípadne pri nejakom výročí farnosti, ako tomu bolo aj pri týchto misiách. Tradičným zvykom začiatku misií je odovzdanie symbolického kľúča od farnosti misionárom: „Kiež je to kľúč aj od našich sŕdc,“ privítal misionárov dominikán Rafael Tresa.

Misie sa začali práve v deň parlamentných volieb. Páter Pavol vo svojej prvej misijnej kázni vtipne poznamenal: „Ešte sa nám nestalo, aby sme misie začínali v deň volieb,“ ďalej pokračoval: „Aj tieto misie, ktoré začíname a prežívame, sú jednou veľkou voľbou pre každého z vás. Chceme vás pozvať, aby ste urobili to najlepšie rozhodnutie, aby ste svoj život vložili do tej správnej urny.“

Ak ste sa doteraz nikdy na podobných misiách nezúčastnili, možno sa pýtate, čo také nezvyčajné na týchto misiách je a prečo ich potrebujeme?

Ako zdôrazňovali počas celých misií aj pátri vincentíni – nejde len o to zúčastniť sa misijného programu, ale opäť vrátiť sa k Bohu, obnoviť si svoju vieru, znova začať žiť naplno svoj kresťanský život, chuť žiť s Pánom. Ide o akýsi duchovný reštart. Hoci bol program veľmi bohatý, cieľom nebol on sám, ale ľudské srdcia, ktoré mali špeciálnu príležitosť dotknúť sa Boha v tomto milostivom čase.  

K tomu smeroval aj program – primárne misijné kázne, každý deň mal svoju konkrétnu tému (hriech, obrátenie, smrť a súd, Ježiš: darca života, viera, Eucharistia, utrpenie, láska, Panna Mária a kríž). Hoci boli kázne a celkovo aj sväté omše oveľa dlhšie ako tie, na ktoré sú veriaci bežne zvyknutí, Kostol sv. Dominika sa každý deň misií naplnil do posledného miesta veriacimi nielen zo sídliska, ale aj z okolitých farností. Ľudia, hladní po Bohu, prichádzali, aby načerpali. Misie skutočne nemali obmedzeného adresáta – každý si tam mohol nájsť to svoje.

Okrem svätých omší ľudia vďačne prijali aj pozvanie na osobitné stretnutia pre mužov a ženy. V nedeľu večer sa ženy rôznych vekových kategórií spoločne zamýšľali nad tým, že hoc je ideálom dnešného sveta krása rôznych podôb, naším zrkadlom má byť Panna Mária. „Naše skrášľovanie pred zrkadlom môžeme vyrovnať skrášľovaním našej duše prostredníctvom Svätého písma,“ vysvetlil páter. Na druhý deň zas muži hľadali pravdu o duši chlapa – obzvlášť muža ako otca, ktorý je vzorom pre svoju rodinu, deti.

Svoje stretnutie mali aj mladí, nechýbala spoločná pobožnosť za zomrelých, starí a chorí (doma aj v kostole) mali možnosť prijať pomazanie chorých. Ponúknutý bol aj večer svedectiev o tom, ako Boh koná, či skúsenosti pátrov vincentínov z ich misií po svete. A priestor bol darovaný aj tým, ktorí z rôznych dôvodov nemôžu pristupovať k sviatosti zmierenia – Nikodémova noc bola večerom rozhovorov pre každého, kto mal záujem.

Nezabúdalo sa ani na deti – bolo pre ne prichystaných niekoľko poobedných svätých omší s detskými príhovormi, spoločne s vincentkou sestrou Žofiou pripravili divadielko o Zázračnej medaile a farníkom ho predstavili v sobotu večer. Dobrým zvykom je aj to, že misionári navštívia miestnu základnú alebo strednú školu s evanjelizačným projektom. Vincentíni prišli počas vyučovania na gymnázium aj cirkevnú základnú školu.

Zúčastnila som sa programu na základnej škole a bolo vzácne vidieť radosť, krik a nadšenie odpovedať a reagovať žiakov prvého stupňa, ale aj všímavé počúvanie a vnímavosť na to, čo bolo zvestované, od žiakov druhého stupňa. Pomedzi hodiny sa pátri Pavol a Dominik zahrali s deťmi aj stolný tenis na chodbe a prehodili mnoho srdečných i vtipných slov.  

REŠTART VO VZŤAHU S BOHOM? GENERÁLNA SPOVEĎ

Vzácne bolo pozorovať počas deväťdňového programu tváre farníkov i tých, ktorí prišli z okolia. Ľudia si boli akosi prirodzene bližší, nešetrili úsmevom, s nadšením sa delili o svoje prežívanie a to, čo im tento čas dal. „Bolo úžasné vidieť, ako sa farníci spojili aj pri príprave misií. V pozadí fungovali tímy spevákov a hudobníkov, ľudia pomáhali pri príprave kostola, občerstvenia na agapé, deti nacvičovali divadielko… Celá farnosť sa na chvíľu ešte užšie spojila, aby sme mali z misií čo najviac. Nehovoriac o modlitbe predchádzajúcej tieto misie,“ povedala jedna mamička z farnosti.

Osobitným špecifikom misií vincentínov je aj generálna svätá spoveď, v ktorej vyznáme hriechy za celý svoj život alebo určité obdobie (prípadne od poslednej generálnej spovede, ak sme si už nejakú vykonali). Zvyčajne sa takáto spoveď vykonáva pred dôležitými životnými udalosťami – vstup do manželstva, kňazstva, zasväteného života… Ale aj tento čas misií bol veľkou príležitosťou pre skutočne množstvo veriacich, aby k nej mohli pristúpiť – veď aj samotný čas misií je obzvlášť časom obrátenia.

Pátri jednotlivými príhovormi veriacich na túto sviatosť zmierenia pripravovali. Prečo ju však tak veľmi odporúčali? Odpoveď dáva ich zakladateľ – svätý Vincent de Paul. Keď sa začiatkom roka 1617 nachádzal vo Folleville, poprosila ho manželka ťažko chorého muža, ktorý bol známy ako zbožný kresťan, aby ho pripravil na smrť. Vincent o tom následne píše: „Vyšlo najavo, že tento človek bol zaťažený hriechmi, ktoré nevyznával pri spovediach. Sám povedal po svojej spovedi manželke, že by bol určite zatratený, keby si nebol vykonal generálnu spoveď.“ Od tohto momentu Vincent aj vincentíni vo svojom kázaní a misijnej činnosti zdôrazňujú dôležitosť generálnej svätej spovede.

Mohli by sme to nazvať akýmsi reštartom vo vzťahu s Pánom, začať naozaj nanovo. A práve za túto možnosť generálnej sviatosti zmierenia, ktorá si vyžaduje osobitnú prípravu aj dlhší čas realizácie ako bežná svätá spoveď, boli veriaci osobitne vďační, lebo k nej mali možnosť pristúpiť – boli k nej vedení, sprevádzaní, pátri spovedali mnoho hodín a pred spovednicami sa tvorili dlhé rady. Ľudia hladní po Božom milosrdenstve a novom začiatku s Bohom prichádzali po celý týždeň.    

KEĎ SPRÁVCA FARNOSTI PROSÍ FARNÍKOV O ODPUSTENIE

Okrem ľudskej a Božej blízkosti, sviatostí a spomínaných kázní ľudia aj po skončení misií hovorili o niekoľkých konkrétnych momentoch, ktoré sa dotkli ich sŕdc. Ponuka bola naozaj bohatá, takže každého mohlo osloviť niečo iné.  

Napríklad vo štvrtok pri večernej svätej omši správca farnosti odprosoval farníkov v mene svojom aj všetkých bratov dominikánov za všetko, čím ich kedy zranili. Udialo sa to na záver prinášania obetných darov ako posledný dar. Správca farnosti kľačal obrátený tvárou k veriacim: „Aby som poprosil svoju farnosť a mne zverených veriacich o odpustenie…“ prinášal svoju obetu aj modlitbu. Pre mnohých to bol veľmi silný a vzácny moment, lebo hoci Cirkev milujeme a kráčame s ňou, sme ľudia a neraz prídu aj zranenia a ťažké chvíle. „Doteraz som mu vďačná za to verejné ospravedlnenie, lebo verím, že vo viacerých ľuďoch to vyvolalo veľké odpustenie,“ spomína si na to jedna farníčka.

Po svätej omši nasledovala adorácia na spôsob Taizé, kde sa v tichu, v tme, len pri svetle sviec a vystavenej Sviatosti oltárnej spoločne modlili rôzne vekové kategórie. Mnohí boli vďační za možnosť tejto sprevádzanej adorácie a  Ježiš v Eucharistii sa hlboko dotýkal ich sŕdc: „Po skončení adorácie som cítila nesmiernu túžbu každého jedného človeka objať a povedať všetkým, že ich milujem. Viem, že mnohí by to mohli zle pochopiť, tak som radšej nikomu nič nepovedala, len som v duchu v mene všetkých nás ďakovala za dnešnú adoráciu,“ hovorí o dare prýštiacom z Božieho dotyku a modlitby mladá farníčka a pokračuje: „Na záver, keď sme sa všetci lúčili, som mala možnosť vidieť tých, ktorí vychádzali z kostola. Bola som veľmi šťastná, lebo som cítila, že mnohí z týchto ľudí rovnako práve prežili veľmi živý a osobný zážitok s Ježišom. A ja to si to veľmi želám. Aby mohli všetci zažiť a poznať Ježiša aspoň tak ako ja, a oveľa viac.“

Počas piatkovej omše si zas mohli manželia obnoviť manželské sľuby. Vyzeralo to však trochu inak, ako sme bežne zvyknutí napríklad počas Sviatku Svätej rodiny. Manželské páry boli po kázni vyzvané, aby vystúpili z lavíc a postavili sa do uličiek medzi nimi oproti sebe, chytili sa za ruky. Nahlas si vzájomne obnovili svoje sľuby, počuť tieto slová od niekoľko desiatok párov bolo naozaj silné. Manželia, mladší aj starší, s deťmi či zdravotnými problémami, na začiatku manželstva i po či počas kríz si vzájomne pred celým farským spoločenstvom vyznávali lásku slovami, pohľadom, slzami aj záverečným bozkom. Po obnovení sľubov každý manželský pár dostal osobitné požehnanie od misionára. Láska, ktorá bola skrze obnovu sľubov prejavená v kostole, bola priam hmatateľná a mnohí pozorujúci sme mali už len z pohľadu zimomriavky.

Svoje miesto mala aj nasledovná krížová cesta, ktorá viedla ulicami celého sídliska – toho sídliska, ktoré bolo pôvodne postavené ako časť bez kostola, v ateistickom režime, ale dnes sa uprostred neho nachádza Boží chrám a spoločenstvo veriacich. Aj napriek chladnejšiemu počasiu sa v tento večer skutočne mnohí spojili v modlitbe za farnosť, kráčajúc po Ježišových stopách s veľkým misijným krížom.

VĎAČNOSŤ, KTORÁ SA STALA HMATETEĽNOU

Predposledný deň misií pátri požehnali aj dve putovné kaplnky Panny Márie Zázračnej medaily, ktoré budú putovať po farských rodinách. Aj to je jedným z ich darov spolu s červeným škapuliarom umučenia Pána a zeleným škapuliarom pre obrátenie hriešnikov či zázračnou medailou, ktoré ako vincentíni sprostredkúvajú svetu.

Nedeľné zakončenie misií sprevádzala téma kríž. Misionári pri svojich doobedňajších homíliách zdôrazňovali, že hoci každý má svoj osobný kríž, ten najdôležitejší je Ježišov kríž, ktorým nás vykúpil.

Na to nadväzovalo poobedné požehnanie veľkého misijného kríža, zaveseného na stene medzi spovednicami oproti vstupu do kostola, v jeho vestibule. Kríž, ktorý veriaci uvidia vždy pri vstupe do kostola a môžu pritom získať – čiastočné alebo plnomocné – odpustky. Pekným zvykom popri požehnaní kríža, ktorý nemohol chýbať, bolo aj požehnanie rôznych devocionálií, ktoré si ľudia doniesli z domu, či malých misijných krížov, ktoré si veriaci mohli zakúpiť a podporiť tak vincentínsku misijnú činnosť.

Ľudia, ktorí prišli na toto záverečné poďakovanie a požehnanie, neskrývali svoju vďačnosť, radosť, obohatenie. Každý vyjadril vďačnosť tak, ako mu to bolo vlastné. Niekto podaním ruky, niekto úsmevom, niekto aj slzami radosti. Dvaja malí chlapci dobehli k pátrom s kvietkami. „Veríme, že ako veriaci, ale aj celá farnosť budeme dlho čerpať z pokladov, ktoré nám tu misionári zanechali, a spoločne budeme napredovať v jedinom cieli, ktorý máme, a to je naša spása,“ povedal vďačná farníčka.

Keď sa veriaci následne zišli na záverečnom agapé, radostne požívali všetku radosť, premenu a dotyky Boha i človeka, ktoré za uplynulých deväť dní zažili. A veru, bolo o čom rozprávať.

…

Snímky: Archív autorky