Reportáž: Hudba ako cesta k Bohu

Služba organistu vo farnosti je náročná, ale obohacujúca činnosť. Obzvlášť, ak ju vykonáva mladý študent počas svojho voľného času – je umenie vedieť skĺbiť nabitý program a povinnosti študenta. Svoje o tom vie aj mladý organista Filip Burgr, ktorý sa tejto službe venuje vo svojej farnosti. Okrem hry na organe si sám vyrobil hudobný nástroj, organ portatív.

S úsmevom na tvári vstupujeme do kostola Mučeníckej smrti sv. Jána Krstiteľa v Sabinove. Vnútorná stena kostola je týmito výjavmi aj zdobená. Prvé, na čo padne môj zrak, je predný oltár kostola, a hneď potom otočím hlavu. Predo mnou sa v celej kráse vyníma neprehliadnuteľný, majestátne vyzerajúci hudobný nástroj – organ, ktorý je umiestnený na chóre kostola. Dnes ho bližšie spoznáme.

„Vieme, ako sa dostaneme na chór kostola?“ 

To bola prvá otázka mojej spoločníčky na tejto ceste. Verím, že to počas omše zistíme.

Omša začína

„Je to naozaj veľký hudobný nástroj,“ podotknem a sadáme si do lavice, medzi veriacich. 

Nedeľná omša sa o chvíľu začne. Organ ešte mlčí, no v mojej mysli sa už rozozvučali prvé tóny. Chrám sa naplní tónmi organa a ozvláštni túto chvíľu. Zvony ohlasujú, že sa približuje začiatok omše. Plná očakávaní si pripravím tradičnú „JKS-ku“. Organ som už videla, ale ústrednú postavu, ktorá bude na ňom hrať, ešte zatiaľ nie. Tá nateraz zostáva pod rúškom tajomstva. 

Omša sa začína. Majestátnosť organa sa naplno prejaví. Zasahuje do toho aj zručnosť dotyčného organistu, ktorý za ním sedí a hrá na ňom. Tóny a spevy sa rozliehajú po celom chráme.

Počúvať variácie jednotlivých liturgických skladieb je určitým vysoko pozitívnym a duchovne obohacujúcim zážitkom. Na záver omše zaznie mariánska pieseň, a tým sa slávnostne ukončí omša. To však nie je koniec. Je to práve začiatok. Akýsi slávnostný štart tejto návštevy.

Organ ako orchester

Vraciame sa k svojej dileme, ako sa dostaneme k Filipovi Burgrovi, mladému organistovi a študentovi. Obzriem sa opäť smerom k organu – na chóre sa objaví Filip. Zamáva mi a o pár minút sa objaví v zadnej časti kostola. Pozve nás hore, na chór. Tým sa rozlúštila naša hádanka. Cestu už konečne poznáme – je ňou kamenné točité schodisko, ktoré má historický nádych. Vdychujem vôňu histórie. Moja spoločníčka opäť poznamená: „Výstup ako na hrad.“

Istým spôsobom stúpame do „komnaty“, z ktorej zaznievajú do celého chrámu vznešené tóny. Po úvodných slovách si spoločne prezeráme organ. S úsmevom Filipa vyzvem, aby mi ukázal svoj hudobný nástroj. Milo ma poopraví: „Je to náš farský hudobný nástroj.“
Bol postavený v roku 2012. Náklady na jeho vyhotovenie pokryli dary veriacich a dobrodincov. Ich mená sú symbolicky napísané na jednej z píšťal, ktorá stojí vedľa organa, ako pamiatka na dobročinnosť ľudí.

Akosi prirodzene sa hneď dostávame k Filipovým začiatkom hry na organe. „Mal som dvanásť rokov, keď sa postavil tento nový nástroj v našom kostole. Na prvý pohľad ma oslovil a začal som sa oňho zaujímať, keďže som technický typ, chcel som spoznať, ako funguje celý mechanizmus a ako je možné, že píšťaly v nástroji dokážu znieť každá v inej zvukovej farbe a tónovej výške. V tom čase som už navštevoval základnú umeleckú školu, kde som sa učil hrať na klavíri, a postupne som prešiel od klavíra k organu. Od mala som aj rád miništroval.“ Lásku k hudbe a zanietenosť do služby v kostole prepojil práve v hre na organe.

„Zaujal ma po technickej stránke, a keďže mám rád hudbu, začal som na ňom hrávať. O to viac ma k sebe pritiahol tým, že je to liturgický hudobný nástroj, je to jeho pridaná hodnota.“ Organ zodpovedá výroku, že je kráľovským hudobným nástrojom.
„Organ by sa dal prirovnať k orchestru, pretože vo svojom širokom spektre zvukov imituje viacero iných hudobných nástrojov.“

Dívam sa na pedále organa. Filip mi vysvetľuje, že pri hre naň zapájame súčasne aj ruky, aj nohy. Ďalší detail, ktorý ma zaujme, je pozícia hracieho stola, ktorý je v našom prípade dvojmanuálový, obsahuje dve klaviatúry, a sú tu všetky ostatné hracie zariadenia. Hráč je otočený chrbtom k ľudu a oltáru. Je to pôvodná koncepcia stavby organov. Chvíľu sa kochám nad jeho samotnou jedinečnosťou a oboznamujem sa s rôznymi registrami a klávesmi nástroja.

Vlastnoručne vyrobený organ portatív

Onedlho sa presúvame na druhú stranu chóru, kde môžeme vstúpiť do „útrob“ nástroja. Okrem svojho vonkajšieho zjavu má organ aj vnútro, ktoré je naozaj veľké. Pomocou rebríka sa ladič môže dostať k píšťalám a celému mechanizmu a následne vykonať pravidelný servis nástroja. Okrem komplikovaného systému píšťal, rôznych tiahiel, uholníkov a hriadeľov v sebe nástroj skrýva ešte čosi – organ portatív. Ide o vlastnoručne vyrobený hudobný nástroj, oveľa menšiu podobu organa, ako ho poznáme dnes. Prekvapene a ohúrene sa dívam na tento pozoruhodný nástroj. Filip si ho vyrobil počas kovidového obdobia. „Celá výroba trvala jeden rok, popri iných povinnostiach.“

Zozadu má mech, cez ktorý sa čerpá vzduch, a s druhou rukou sa hrá na klaviatúre, ktorá má dvadsaťjeden klávesov. Ide o repliku stredovekého nástroja, ktorý sa používal najmä na edukačné účely pri nácviku spevu, ale aj ako jednoduchý sprievod, napríklad i pri liturgických procesiách.

Okrem celkového výzoru a prepracovaného zdobenia ma zaujal aj samotný názov, ktorý má svoje opodstatnenie. „Je to z latinského slova portare, čo znamená niesť, teda to znamená, že je to prenosný hudobný nástroj. Niektoré takéto nástroje mali popruhy – mohli by sme to prirovnať k dnešnému akordeónu –, dalo sa tak s nimi ísť v liturgickej procesii. Sú o tom aj historické zmienky.“

Náš rozhovor je popretkávaný historickým pozadím, pojmami, ako gregoriánsky chorál a liturgia sama. Prepájame tým minulosť aj prítomnosť. Ešte sme úplne nedokončili rozprávanie o tom, kedy sa vlastne k hre na organ dostal a aké pozadie za tým bolo. Celková cesta k hre a výrobe vlastného malého organa znie ako Boží plán Filipovho príbehu. „Počas maturitného ročníka som si vyberal vysokú školu. Mesiac pred talentovými skúškami v odbore hra na organ som sa rozhodol, že to idem vyskúšať. Predtým som nemal vôbec v pláne ísť študovať tento odbor. Zhodou okolností som v tabuľke prijímacích skúšok skončil medzi prvými. Vtedy som pochopil, že asi toto je moje miesto, kde ma teraz chce Pán Boh, a verím, že tomu ostatnému porozumiem v pravom čase.“

Popri rozprávaní tohto príbehu mi napadá, ako je vôbec možné pre mladého človeka stíhať toľko aktivít…

„Je to ťažké, pretože treba chodiť pravidelne na omše, samotná hra nie je jednoduchá. Človek musí poznať skladby, hrať rukami a aj nohami, sledovať, čo sa deje pri oltári a niekedy aj dirigovať zbor a spievať. Občas sa so spolužiakmi smejeme, že super schopnosť robiť viac vecí naraz majú len ženy. My k tomu dopĺňame, že aj organisti. Ale v tom všetkom je to čaro.“

Tak ako sme sa my vydali na cestu za Filipom, aj on rád navštevuje iné kostoly, aby si v nich mohol zahrať. Vyskúšať si zahrať na inom organe má svoj pôvab. „Ak je niekde nejaký pekný organ, so spolužiakmi ideme a zahráme si na ňom. Krásne na tom je, že každý organ má svoju výnimočnosť a individualitu. Nenájdeme dva úplne rovnaké nástroje, presne tak, ako ani Pán Boh nestvoril dvoch rovnakých ľudí. V tom je to čaro.“

Skrze hudbu k Bohu

Vychádzame von z kostola. Venujem nateraz posledný pohľad na organ a späť na oltár. Aj tento chrám s organom majú svoje čaro. Organ je už akosi zžitý s týmto kostolom. Ostáva vo mne živá spomienka a v mysli sa mi vynárajú tóny dnešnej omše. Kráčame po poloprázdnom námestí mesta a pokračujeme v rozprávaní o hudbe a o organe samotnom. Pri chôdzi si spomínam na Filipov nabitý program. Prejdeme na tému nedávneho koncertu univerzitného zboru, ktorý sa konal v Jeruzaleme. Filip sa na ňom zúčastnil spolu so svojimi spolužiakmi. Predstavujem si tú veľkoleposť samotného miesta konania koncertu.

Pri tomto rozhovore Filipovi napadne myšlienka prepojenia hudby a viery. Hudba, hlavne takáto chrámová, môže mať aj istý evanjelizačný charakter. „Poznám konkrétne prípady, kedy ľudí dostala do kostola práve hudba. Cez ňu sa dostali aj k Božiemu slovu a k Bohu samotnému.“
Ako sa vraví, cesty Božie a samotné cesty k Bohu sú nevyspytateľné. Doznievajú vo mne posledné slová a na chvíľu nastane ticho. Zaujíma ma ešte, na ktorý „vysnívaný“ organ by si chcel raz zahrať. Chvíľu uvažuje, ktorý si vybrať, keďže ich je viac. Nakoniec si zvolí typický nemecký barokový nástroj a naprotiveň neho francúzsky romantický veľký nástroj. Okrem klavíra a organa mi prezradí, že chodil aj na bicie nástroje, vie hrať i na gitare a má doma aj trúbku. „Prešiel som si rôznymi nástrojmi, ale organ u mňa vyhral, jednoznačne. Bicie nástroje mi možno trochu pomohli v tom, že som sa naučil zapojiť pri hre všetky končatiny naraz, ako pri hre na organe.“

Veľmi laicky sa ďalej pýtam na rozdiel medzi nástrojmi, na celkovú techniku organa. Veľa sa učím počas tohto rozhovoru o samotnom organe a aj keď som si „odchodila“ šesť rokov „ZUŠky“, nachádzam vo svojich vedomostiach medzery. Dnešným dňom je obohatený môj duch aj myseľ. Náš pohľad sa upína na veľkolepý kostol v strede námestia. Chladné a zamračené počasie dodáva tomuto momentu istú atmosféru. Rozprávame sa aj o histórii kostola a zakončujeme opäť témou hry na organ. Naše stretnutie sa blíži ku koncu. Na záver mu darujem ruženec s typickým františkánskym krížom. Filip s humorom spomína svoju skúsenosť z hrania Korunky Božieho milosrdenstva: „Keď ju hrám, je náročné počítať si desaťkrát ten istý verš, zišla by sa mi tretia ruka.“ Lúčime sa a kráčame smerom k vlakovej stanici. V hlave mi doznievajú tóny a prebúdzajú sa vo mne nové myšlienky o organe a jeho hĺbke. Nielen tej hudobnej, ale aj duchovnej.

Snímky: Antónia Uličná, Filip Burgr