Renáta Ocilková: Moja rodina dostala prednosť pred funkciami
Na jej meno sa dalo v malom priestore kresťanských aktivistov naraziť často: od ochrany života cez katolícke školy, hudbu, politiku, sedenie vo Výbore pre rodovú rovnosť a najnovšie až po prácu s Rómami. Vždy bola priama, bezprostredná a usmiata. A ochotná pomôcť tam, kde vidí problém. Renáta Ocilková (47).
Dávnejšie ste spomínali, že ste vždy túžili byť aktívna vo veciach verejných, aj preto ste stáli v Štrajkovom výbore študentov počas Nežnej. Vidíte na sebe zmenu po tých rokoch, keď politiku ozaj robíte?
Áno, vidím zmenu. Som od tejto túžby stále slobodnejšia, Bohu vďaka. Myslím, že z milosti Božej. A vďaka materstvu.
V roku 2016 ste boli s vlnou proliferov „prekrúžkovaná“ na najvyššie miesta na kandidátke do parlamentu. Vkladala sa do vás veľká nádej mnohých ľudí. Prečo sa nenaplnila?
KDH sa, žiaľ, nedostalo do parlamentu. Ako občianski aktivisti nemáme tie nástroje, čo majú politici. Nemôžeme predkladať zákony, nemáme k dispozícii médiá, takže ani našu dobrovoľnícku prácu nedokážeme tak medializovať ako politici.
Boli ste v predsedníctve KDH, veľmi ste sa zastávali vášho predsedu. V decembri ste však z predsedníctva odišli. Prečo?
Myslím, že Alojza Hlinu som sa vždy zastávala zdravo a triezvo v tom zmysle, aby sme dali šancu človeku, ktorý sa rozhodol obetovať obrovský kus svojich peňazí, času i koníčkov záchrane mimoparlamentnej strany. A zároveň v ňom vidím tradičného kresťana katolíka, akých stretávam po Slovensku stovky: je to človek čestný, človek so zmyslom pre spravodlivosť, hľadajúci a túžiaci po živote v harmónii s Bohom.
A čo sa týka odchodu z predsedníctva: nakoľko sa v predsedníctve KDH stretli ľudia z úplne odlišných prostredí a s úplne rozdielnymi príbehmi, často sme aj narazili. Priznávam, mali sme aj názorové nezhody. Ale hlavným dôvodom môjho odchodu boli časové dôvody: rodina. Ďalej sú to pracovné dôvody a moje výjazdy za mojimi Rómami. (úsmev) A navyše som začala ešte dvojročné rozširujúce štúdium na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Neponúkam teda žiadnu senzáciu. Len svedectvo o tom, že som si uvedomila, že ak pšeničné zrno neodumrie, neprinesie úrodu… Tak som nateraz odumrela funkciám…
Jednou z káuz KDH je aj fakt, že Annu Záborskú má v rámci generačnej výmeny nahradiť vaša „proliferská“ vlna. Boli ste s tým stotožnená?
Dlho som bola otvorená tomu, aby mohla aj Anka kandidovať, dokonca som sa o to dosť snažila, pretože som si myslela, že ak Anku do toho pozýva Boh, nemali by sme tomu brániť. Tento názor som však zmenila po jednom rozhovore s Ankou, v ktorom ma preniklo presvedčenie, že to nie je volanie od Boha… Ale pripúšťam, že som sa mohla mýliť. Avšak k tomuto môjmu presvedčeniu prispelo, keď som si uvedomila, že nám vyrástli zrelé občianske, politické kresťanské osobnosti, ktoré môžu Anku plnohodnotne nahradiť. Pri tejto príležitosti chcem však Anke veľmi poďakovať za všetko, čo urobila pre ochranu života, obranu rodiny a zdravých hodnôt, pre podporu dobrých projektov.
KDH POTREBUJE ODPUSTENIE
Čas beží a percentá KDH ani napriek vašej prítomnosti v ňom a tomu, že ste známa vďaka mnohým aktivitám, závratne nenarástli. V čom je problém?
Je pravda, že sa mediálne v tomto čase veľmi nepredávam, pretože to z istých dôvodov nemôžem. Takže tie percentá, čo porástli, určite nie sú vďaka mne (úsmev), ale hlavne vďaka najaktívnejšiemu členovi predsedníctva – predsedovi. Podľa môjho vnímania porástlo KDH približne o dve percentá, čo je v tomto antisystémovom období nie najhorší „medzivýsledok“.
KDH by malo byť stranou s vlastnosťami riadneho kresťana: stranou radostnou, živou, aktívnou v pomoci na správnom mieste a v správnom čase, vyvolávajúcou prirodzený rešpekt. Zdá sa však, že je skôr žalostným obrazom toho, ako v skutočnosti viera na Slovensku vyzerá…
Všetko ste vystihli v otázke. Situácia nás – kresťanov – je žalostná. Nemusím chodiť po príklady rozdelenia ďaleko… Napriek tomu je tu jedna dobrá správa, že Boh to s nami nevzdal. Naďalej nám dáva šancu (každým dieťaťom (úsmev), každým dňom…) a on sám sa modlí za našu jednotu.
Zmenila sa situácia v KDH po príchode Richarda Vašečku?
Áno, v tom, že konečne sme znova (asi po dvoch rokoch) mohli prostredníctvom Riša predložiť zákon o ochrane života. Hneď, ako vstúpil Rišo do KDH, zavolala som mu a poprosila som ho, aby podal takýto zákon. Stretli sme sa s ním aj s Evkou Grey, dali sme mu know-how. My sme síce chceli ešte ráznejšie zmeny (vlastne sme chceli úplne nový zákon, pretože zákon o interrupciách je ZLÝ), ale nateraz sa asi viac nedalo. Budeme radi, keď opozičnému poslancovi prejde aspoň to zmenšenie zla, čo Rišo predložil.
Čo podľa vás potrebuje KDH?
Odpustenie.
Vaším vzorom v politike je Robert Schuman. Čo robíte (či učíte sa robiť) ako on?
Z jeho životopisu si dodnes pamätám, že každý deň začínal pred Sviatosťou oltárnou. Aj ja sa snažím byť každý deň účastná presvätej obety na svätej omši a deň začínať stíšením s Bohom.
Ľudia majú čoraz menej chuť zaoberať sa vecami verejnými, rastie nám ľahostajná generácia mladých, ktorí nemajú problém odísť za hranice aj navždy. Toto je zlý signál… Prečo by kresťan mal byť aktívny v tom, čo sa deje za dverami jeho bydla?
Ja mám, naopak, s mladými dobrú skúsenosť. V KDMS (Kresťansko-demokratickej mládeži Slovenska) nám vyrastajú úžasní aktívni kresťania s hlbokou formáciou i skvelým vzdelaním. Myslím, že aj vďaka tým mnohým modlitbám za Slovensko sa (tak ako po revolúcii, keď vznikalo KDH) aj teraz prebúdza éra nových dobrých kresťanských politikov.
Šesť rokov ste boli členkou Výboru pre rodovú rovnosť pri Rade vlády SR pre ľudské práva, kadiaľ sa nám potichu tlačí LGBTI. Má vôbec zmysel tam byť pri ostatných členoch, ktorí uznávajú iné hodnoty?
Priznám sa, túto otázku som si kládla často. Niekedy som zažívala takú frustráciu, že som si myslela, že to nemá zmysel. Kým som však vládala, hovorila som si, že keby sa moje slová o ochrane života (riešili sa tam napríklad potratové tabletky) dotkli čo i len jedného srdca, malo to zmysel.
MOJA ŽIVOTNÁ MISIA SÚ RÓMOVIA
Vašou srdcovkou je však hlavne práca s Rómami, ich evanjelizácia a pomoc. Ako ste sa k tomu dostali?
Zázračne. (úsmev) Asi pred dvadsiatimi siedmimi rokmi som pracovala vo Vranove nad Topľou v detskom domove, kde boli „mojimi deťmi“ hlavne rómske dievčatá. Bol medzi nami malý vekový rozdiel, a tak sme mali kamarátsky vzťah. Potom som vážne ochorela, po chorobe a uzdravení som išla na vysokú školu a naše cesty sa úplne rozišli. Asi po pätnástich rokoch si ma jedno z „mojich detí“ – Emka – vyhľadalo na internete… a už to išlo. Stretli sme sa raz, potom som išla za ňou do rómskej osady (pretože tam sa vydala); a priateľstvá sa nabaľovali geometrickým rádom. Ďalší vývoj premeny môjho srdca vo vzťahu voči Rómom by bol však na ďalší článok. (úsmev)
Už ste pripravovali aj výstavu prác rómskych detí, spolupracujete s rómsko-slovenskou gospelovou kapelou F6. Bude niečo nové na zviditeľnenie darov a potrieb Rómov?
Áno, v tomto roku chceme pripraviť veľkú konferenciu – presne ako vravíte – na zviditeľnenie darov našich spolubratov Rómov a výsledkov pastorácie Rómov. Bude pravdepodobne niekedy pred Národným pochodom za život.
Rómov mnohí vnímajú ako ľudský odpad, zlodejov, príživníkov a „vyžieračov“ sociálnych dávok. Čo podľa vašej skúsenosti skutočne potrebujú a čo im môžeme dať bez papierovačiek na MPSVR?
Potrebujú Boha. Boh je jediným systémovým opatrením na všetko. Aj na zmenu života Rómov, aj na naše spolunažívanie. So zmenou srdca prichádza uzdravenie do všetkého: dochádza k zmene postojov k vzdelávaniu, k výchove, k práci, mení sa spoločenský status členov minority i vnímanie majoritnou spoločnosťou.
Nie je tajomstvo, že máte medzi Rómami mnoho priateľov. Viete povedať tri črty, ktorými vás fascinujú a obdarúvajú?
Pokora. Vrúcny vzťah: s Bohom (ak ho spoznajú) i s ľuďmi. A žehnanie. Keď sú v Bohu uzdravení, dokážu ľuďom veľmi žehnať.
NIE SOM IDEÁLNA, ALE MÁME SA RADI
Vždy deklarujete, že prvoradá je pre vás rodina. Kedy s ňou však pri všetkom tomto nasadení stíhate byť?
Tak ako sa dá. (úsmev) Robím, čo môžem. Nebudem tu maľovať ideál o sebe. Ľúbime sa a je nám spolu dobre, Bohu vďaka. Tak sa všetci popri svojich aktivitách snažíme byť čo najviac spolu. Ale aj našu rodinu považujem za dar neba. V obývačke máme taký náš ideál – ikonu Svätej rodiny –, tak verím, že sa za nás prihovára (lebo my k nej áno). (úsmev)
Bez čoho nemôžete každý deň byť?
Bez Božieho slova. Som na ňom závislá.
Stále ste radostná. Máte za čo Bohu ďakovať? Trebárs v tomto okamihu, keď vzniká rozhovor?
Áno, stále máme za čo Bohu ďakovať. Za to, že sa máme (rodina), že sa ľúbime, že máme strechu nad hlavou, za naše detičky, manželstvo, priateľov, za naše spoločenstvo, za prácu, za pitnú vodu, že u nás nie sú prírodné katastrofy, že žijeme v mieri… To nie je klišé. Denne za to Bohu ďakujeme.