Recenzia_Salvatore Ventriglia: Odpustenie: križovatka ciest života

Útla knižka o odpustení, v ktorej autor bez zbytočných „omáčok“ predstavuje čitateľom hĺbku odpustenia – jeho zmysel a význam nielen pre vzťahy s inými, ale aj pre nás samotných, pre našu dušu.

Niet na svete človeka, ktorý by nemal podnety pre odpustenie. Žijeme vo vzťahoch a v nich nevyhnutne dochádza k nedorozumeniam a zraneniam. Obrusujeme sa rôznosťou charakterov či predstáv. A toto obrusovanie nás neraz zabolí. Vieme odpúšťať (sebe aj iným) tak, aby v nás tieto rany opakovane nekrvácali a nespôsobovali nám bolesť pri každej spomienke na ne?

Slovo odpustenie má v niektorých cudzích jazykoch rovnaký základ ako slová označujúce dar pre iných. Psychológ Křivohlavý zas zdôrazňuje: „Základom slova odpustenie je sloveso pustiť. Rozumie sa pod tým prestať držať, niečo uvoľniť, vzdať sa niečoho (čo sme prechovávali), umožniť odchod (niekomu či niečomu), prestať sa o niečo zaujímať, pustiť niečo zadržiavané… Predpona od- ešte zdôrazňuje, že ide o to skutočne a dokonale sa od niečoho odlúčiť.“

Odpustenie nie je iba o vyslovení toho, že odpúšťame… v skutočnosti ide o proces, ktorý má niekoľko podmienok. Na ceste odpustenia si musíme uvedomiť spôsobenú škodu a z nej vyplývajúce emócie, musíme spracovať hnev, zrieknuť sa pomsty a odškodnenia, prežiť bolesť zo zranenia a nakoniec sa rozhodnúť odpustiť. Skúsený neurológ a psychoterapeut Ventriglia vás prevedie touto cestou, vysvetlí, aké kroky nám na nej môžu pomôcť, prečo je odpustenie dôležité v procese starostlivosti o našu dušu, aký je rozdiel medzi odpustením a zmierením a či je možné odpustiť aj v prípadoch, kedy sa to zdá nemožné a absurdné.

„…odpustenie je proces, ktorý sa týka najmä nás, ale aj osoby, ktorá nám ublížila a stavia nás pred prekážky, ktoré si nesieme vo svojom vnútri a ktoré bránia našej slobode.“ (s. 52) Bez odpustenia niet skutočnej slobody, naše srdce je plné bolesti a hnevu a náš pohľad sa sústreďuje na chyby. Nenechajme v sebe hniť rany, ktoré potrebujú byť zahojené… ktoré potrebujú byť odpustené.

UKÁŽKA

„Priali by sme si, aby náš život pozostával iba z potešenia, radostí, uspokojenia; je to prirodzené. Preto premýšľame v pojmoch pekný a škaredý, nepoškodený a rozbitý. V živote je prítomná celistvosť i zlom zároveň, pretože ľudská existencia je ich trvalou a večnou kompozíciou. Praskliny sú zranenia, ktoré krvácajú a sú presiaknuté bolesťou; bolesťou, ktorá patrí k zlatej niti nášho života. Súženie teda nie je nepriateľ, ale skúsenosť, vďaka ktorej rastieme a rozrastá sa aj naša citlivosť, naša schopnosť milovať. Bolesť a láska: dve od seba neoddeliteľné strany mince. A obe samozrejme vedú na križovatku odpustenia. Odpustiť druhému, odpustiť sebe. Práve vďaka odpusteniu sa rany môžu zaceliť a stanú sa jazvami, citlivými miestami, ktoré však už nekrvácajú.

Náruč, ktorá prijíma, a náruč, ktorá dvíha  

Prijímajúca náruč. Ruky, ktoré prijímajú, sa otvárajú radosti, potešeniu, strachu, úzkosti, bolesti, zúfalstvu. Objímajú so všetkou sladkosťou alebo silou, nehou alebo vášňou. Niekedy je stisk silný, akoby chcel druhému povedať „som s tebou“. Inokedy pohladia a uchlácholia zranené srdce. Ruky, ktoré dvíhajú, sa skláňajú. A na zemi nachádzajú časti. Kusy unavených, zranených, sklamaných mužov a žien. Úlomky beznádejného ľudstva otupeného hnevom, bez života. Zdrapy ľudí, ktorí ranili a sú si vedomí zla, čo napáchali, pozývajú ruky, aby ich pozdvihli. Som presvedčený, že odpustenie v sebe zahŕňa rozmer dvojakej náruče: tej, čo prijíma… a tej, čo dvíha…“

(Ventriglia, Odpustenie: križovatka ciest života, 2021, s. 98 – 100)

Knihu si môžete zakúpiť v internetovom kníhkupectve Kumran.sk tu.