Recenzia_Max Lucado: Láska hodná dávania

Ak máte pri sebe človeka, na ktorého sa môžete spoľahnúť, ste šťastní. Čo sa však stane, ak príde sklamanie, bolesť, zrada alebo spoznáme, že si na svojej hrudi, ako sa hovorí, chováme hada?

Myslím, že mnohí z nás v tom majú jasno. Rozdelíme si ľudí do škatuliek s názvami „celkom blízki“, „bližší“ a „tí, s ktorými nechceme mať nič spoločné“. Dôvody, prečo je to tak, poznáme, a ak sa nás niekto spýta, veľmi rýchlo mu ich podsunieme. Máme nárok na to, aby sme boli šťastní. A o tom „druhom“ vieme presne, čo je zač.

Snažíme sa ochrániť svoj život a poslať čo najďalej tých, ktorí premýšľajú či konajú inak ako my. No nie vždy sa nám to podarí. Ľudia sú ako bumerang. Keď to najmenej čakáme, vrátia sa späť.

Čo s nimi? Max Lucado, autor knihy Láska hodná dávania, nám na to dáva odpoveď.

Tentoraz prichádza k čitateľovi s príbehmi zo svojho života a hovorí čo-to o láske. Nie o tej ľudskej, ale o Božej.

Snaží sa ťukať na naše svedomie a pripomenúť, že nie sme vlastníkmi pravdy, ale jej hľadačmi. Sfúkava z nás prach dokonalosti a ukazuje na láskavého Ježiša, ktorý prichádza k hriešnikom. Postupne rozoberá Pavlov hymnus o láske, pričom sa delí o cestu, ktorú prešiel.

Kniha nie je o napomínaní, ale o povzbudzovaní pri budovaní skutočných vzťahov.

Nájdu sa v nej tí, ktorí zažili sklamanie, sú smutní, doteraz si nenašli životného partnera, sú unavení z neustálych hádok, prežívajú ponižovanie od iných, hľadajú priateľov, no napriek tomu ostávajú sami.

Ak ju vezmete do rúk, stane sa pre vás výzvou a možno aj návodom, ako milovať ľudí, ktorých ste vďaka životným okolnostiam založili do škatuliek a nechcete mať s nimi nič spoločné. Je to pomôcka na ceste odpustenia a poznávania lásky hodnej dávania.

Vydáš sa na ňu? Max Lucado je pre teba skvelým spoločníkom.

 

UKÁŽKA

Keď som večer vchádzal do hotela, nemal som v úmysle ísť si ráno zabehať. Bolo tma. Vo Waco a v Texase bolo chladno a veterno. Turné spojené s propagáciou knihy bolo príjemné, ale unavujúce – počas troch dní už tretie mesto. Bol som jednoducho šťastný, keď som sa večer dostal do postele. Dobrý odpočinok však dokáže všeličo zmeniť. A slnečné lúče a teplé ráno k tomu dopomohli. Zašnuroval som si topánky, zakýval recepčnej a vyšiel som sa prebehnúť po okolí. (…)

Cesta späť mi pripadala dlhšia, ale pripísal som to slabej kondícii. Vo vestibule som si všimol, že sa podávajú raňajky. Jedny z tých, kde si upečiete vlastný toast a zohrejete svoju omeletu. Výborne, pomyslel som si, aj keď mi nešlo do hlavy, ako to, že som si to nevšimol predtým, ako som vybehol na ulicu.

Naložil som si tácku, zjedol jedlo a pobral sa preč, keď vtom počujem manželský pár z Brazílie. (…) Neodolal som a pustil som sa s nimi do reči. (…) Pozvali ma, aby som si k nim prisadol. „Nalejem si ešte trochu kávy a rád sa k vám pridám,“ odpovedal som. Vrátil som sa a prisadol som si, nielen s kávou, ale aj s ďalším toastom.

Keď som šiel po sebe poupratovať, míňal som opäť bar s jedlom, a verte, či nie, bol som stále hladný. Neublíži ti to, pomyslel som si. Vypočítavo sa spoliehajúc na ranný beh, došiel som k záveru, že som ani nič nezískal, ale ani nestratil. Naplnil som si mištičku ovsenou kašou a rozhodol som sa, že si to zjem na izbe.

Šiel som rovno cez halu, zabočil som do prvej chodby, prešiel okolo bazénu (hm, ani ten som si včera večer nevšimol) a prišiel k prvým dverám vpravo. Ale niečo sa mi nepozdávalo. Vyskúšal som druhý raz. Nemal som šťastie. Pozrel som sa na číslo izby. Počkaj, moment, veď toto nie je moja izba!

Vybral som sa tou istou cestou, ako som tam prišiel. Vracal som sa do haly. Minul som bazén. (…) Usmial som sa na manažéra hotela. Určite bol prekvapený, kam mierim s tým jedlom. Vyšiel som pred bránu hotela. Na parkovisko. Pozrel som sa na nápis nad vstupom. Toto nie je môj hotel! Kde je môj hotel? Pozrel som sa napravo. Potom naľavo. A tam som ho uvidel! Stál vedľa. Takže už to viete? Ja som prebehol svoj hotel a vbehol do vonkajšieho. (…)

Celú hodinu som bol na nesprávnom mieste. A viete čo? Mal som pocit, že som na správnom mieste. Ak by ste sa ma opýtali, čo to robím, keď raňajkujem v zlom hoteli, pozeral by som sa na vás, akoby ste nosili hokejové oblečenie na lodi v Amazonke. „Zbláznili ste sa?“

Nie raz som dvihol hlavu, zvraštil obočie a pomyslel si: Veľmi príjemné miesto. Ale nebolo. Cítil som, že je fajn. Ale moje city sa mýlili. Moja čipová karta potvrdila omyl. Číslo izby potvrdilo omyl. Ak by sa niekto opýtal manažéra, potvrdil by, že som sa mýlil. Nezávisle od toho, ako veľmi som cítil, že som na správnom mieste, nebol som. A ani hory pocitov by to nezmenili.

Sám som zvedavý, či sa vám niečo také stalo. Nie s hotelom, ale s láskou. Rozhodli ste sa niekedy pre vzťah na základe pocitov namiesto faktov?

(Lucado, M., 2019, s. 107 – 109)

 

MAX LUCADO

Od roku 1988 je kazateľom v Oak Hills Church v San Antoniu, druhom najľudnatejšom meste amerického štátu Texas. V jeho dielach nachádza útechu viac ako sto miliónov čitateľov. V slovenčine vyšli jeho knihy Zvládneš to, Skôr než povieš Amen, Vďaka Betlehemu a ďalšie.

V roku 1981 si vzal za manželku Denalyn a spolu majú tri dospelé dcéry: Jennu, Andreu a Saru.

 

Knihu si môžete zakúpiť v internetovom knihkupectve Kumran.sk tu.