#recenzia_Jaime Jo Wrightová: Ozveny medzi kameňmi
Obľúbená autorka prichádza s ďalším detektívnym príbehom. Koho záhadu bude potrebné rozlúsknuť tentoraz?
Román je prelínaný dvomi dejovými rovinami – staršou líniou, ktorú predstavuje Imogene, a mladšou v zosobnení Aggie. Kniha sa číta ľahko, dej je pútavý, hoci trvá pár desiatok strán, kým sa rozbehne a čitateľa doň vtiahne.
Aggie príde o svoju vysnívanú prácu realitnej maklérky, dostane sa do zapadnutej dedinky Mill Creek, kde býva jej starká, a je nútená vziať nie príliš lákavú prácu sekretárky na cintoríne. Imogene sa snaží vysporiadať so smrťou svojej mladšej sestry Hazel, ktorá bola zavraždená, a je odhodlaná odhaliť meno vraha. A práve Hazel je tou, ktorá dve dejové línie spája dokopy – hoci je medzi nimi niekoľko desaťročí.
Kostra, ktorá sa z ničoho nič objaví na starkinej záhrade, a od nej sa odvíjajúci príbeh. Irónia toho, že jej vnučka Aggie sa práve zamestná na cintoríne. Prevrátená kancelária na cintoríne. Útok. Zabudnuté hroby. Ale aj tajomná ruža na jednom z nich. Miniatúrny desivý domček pre bábiky s miniatúrnym miestom činu, ktorý Aggie objaví v starkinom dome.
Tajnosti i pravda. Náklonnosť a láska. Odkazy Je koniec i Ešte nie je koniec. Príchuť utrpenia i víťazstiev. Humor aj Boh uprostred toho všetkého. „Utrpenie niekedy spôsobilo, že človek si dobré veci ani nevšimol,“ hovorí Imogene.
Mala Hazelina smrť nejaký zmysel? Prečo je jej hrob z roku 1946 v rade medzi hrobmi z prelomu 19. a 20. storočia? Ako sa tam ocitol? Prečo starká klame o tom, že Hazel nepozná? Poznala Hazel svojho vraha? A aké má v tom celom miesto Aggie?
Ukážka z knihy
„Musíš sa vrátiť domov, Hazel.“ Jej šepot sa niesol po miestnosti ako pierko. Hazelina tvár sa na okamih zachvela, ale potom sa vyjasnila. Na tvári mala smutný úsmev. „Vieš, že nemôžem.“ „Viem.“ Imogene sa hrala s uvoľnenou nitkou na prikrývke. „Chet hovoril, že si tvoju izbu odfotografovali zo všetkých strán. Nechápem, prečo mi nedovolí, aby som sa na tie fotky pozrela.“ Hazelina odpoveď zvučala Imogene v mysli. „Lebo sa na mňa nemusíš neustále pozerať. Nie takto.“
„Musím im pomôcť zistiť, kto ťa zabil.“ Imogene sa zhlboka, rozochvene nadýchla. Načo policajti miestnosť fotografovali? Čo sa chceli z fotografií dozvedieť? Spomenula si na Chetove slová, že polícia sa pozrie na viaceré prvky. V prvom rade na odtlačky prstov, lenže tie nezodpovedali ani jednému zo záznamov na stanici, takže len ťažko zistia, komu patria neznáme odtlačky z miesta činu. Potom na presun prachu, nech to znamenalo čokoľvek. Možno sledovali, či sa v miestnosti niečo presúvali, alebo či sa tam objavila cudzia látka, ako… napríklad stopy červenej hliny, keď je pôda na farme a v okolí väčšinou piesčitá? Možno čosi také. Lenže Chet nespomínal nijaký iný posun prachu okrem odtlačku topánky a ten sa ukázal ako slepá ulička.
„Kto ťa zabil?“ zopakovala Imogene, ale tentoraz ako otázku. Hazelin obraz jej pred očami zablikal. Hazel na ňu teraz nepozerala. Hľadela von oknom, akoby sa chystala vyletieť k nočnej oblohe. Akoby mohla vyletieť.
„To ti nemôžem prezradiť.“ Hazeline slová sa Imogene zaťali do mysle. Nie, pravdaže nemôže. V skutočnosti tu totiž nesedí. Je len vymysleným úlomkom Imogeninho zlomeného srdca.
(Wrightová, 2020, s. 90 – 91)
AUTOR
Napísala známy román Tajomstvo domu na Foster Hille aj Zúčtovanie pri Gossamerskom rybníku. Pracuje ako riaditeľka oddelenia ľudských zdrojov vo Wisconsine, kde žije so svojím manželom a dvoma deťmi.
Knihu si môžete zakúpiť v internetovom knihkupectve Kumran.sk tu.