recenzia_Eugénia von der Leyen: Moje rozhovory s dušami v očistci
Udalosti z druhého sveta sú pre nás neznáme, tajomné a možno preto nás priťahujú. Princezná Eugénia ich zažívala na vlastnej koži. Stretávať duše z očistca bežne v živote nie je zvyčajné. My sa nad tým môžeme pozastaviť, prežiť na chvíľu jej príbeh a príbehy mnohých iných duší.
Čítať si o tom, ako sa zrazu niekto cudzí v pozemskom svete zjaví a potom aj zmizne, pôsobí veľmi zvláštne. Dokonca musím napísať, že to nie je nič príjemné. Ak by sme sa na knihu pozerali ako na dielo strašidelných príbehov, bolo by to dosť málo – a zrejme by sme ju ani nedočítali. Načo to teda je? Isto nie na to, aby sme boli vydesení či sa báli v noci spať. Aj keď princeznej sa určite niekedy spalo ťažko.
Princezná Eugénia opisuje v denníkovej forme, ako prežívala stretnutia s dušami, ktoré si odpykávali tresty v očistci. Viedla s nimi rozhovory, modlila sa za ne či musela vykonať niečo, čo im pomohlo dostať sa bližšie k Bohu, a teda do večnosti s ním. Prichádzali za ňou rôznym spôsobom, v rozličných podobách, v čase, ako im to vyhovovalo, a ona sa tomu prispôsobovala, bola tomu dokonca otvorená, aj keď je jasné, že prežívala aj strach. O zjaveniach najprv nevedel nikto okrem miestneho farára. Neskôr denník vyšiel v knižnej podobe.
Celé dielo je schválené aj cirkevne, dokonca sa v závere knihy stručne vysvetľuje učenie Katolíckej cirkvi o očistci a dušiach zosnulých. Aj úvod knihy poskytuje dôkazy, náklonnosť cirkevných predstaviteľov o pravosti zjavení princeznej.
Čitatelia sa tak môžu stretnúť s nezvyčajnými zážitkami, ale pritom si aj uvedomovať, ako môžu žiť viac s Bohom už tu na zemi. V zjaveniach okrem tajomna silno cítiť istú naliehavosť. Duše nedali princeznej pokoj, až kým sa ich situácia nezmenila. Táto túžba vyslobodiť sa a žiť večne v nebi je ozaj veľká a mala by nás motivovať k väčšej láske. Nie však takým spôsobom, aby sme skutky robili zo strachu kvôli utrpeniu, ale aby sme sa naučili už v tomto svete viac ľúbiť Boha a ľudí.
UKÁŽKA
Istá francúzska mníška sa veľa modlievala a obetovala za svoju zosnulú spolusestru a vďaka Božej dobrote a na naše poučenie jej táto mohla vyjaviť: „V očistci si niektoré duše odpykávajú svoj trest na miestach, kde zhrešili, iné zasa kľačia pri päte oltára. Nie preto, že by sa tam dopustili nejakého prehrešku, ale pre zbožnosť a priam za odmenu, že prechovávali veľkú úctu k Najsvätejšej sviatosti a bázeň na posvätných miestach. Duše tu trpia menej, ako keď sú v očistci, a Ježiš, na ktorého hľadia a ktorého očami viery kontemplujú, im zmierňuje bolesti svojou neviditeľnou prítomnosťou.
Duše v očistci sa neupriamujú výlučne na svoj trest, ale viac než to sa môžu modliť na úmysly, ktoré majú prednosť v Božích očiach, a potom aj za ľudí, ktorí im pomáhajú skrátiť utrpenie. Chvália a oslavujú Pána za jeho nekonečné milosrdenstvo voči nim samým, lebo hranica medzi peklom a očistcom je pre niektoré duše veľmi tenká a ľahko mohli byť zvrhnuté do hrôzostrašnej priepasti. Vieš si asi predstaviť, aké sú tieto duše vďačné, že boli v poslednej chvíli vytrhnuté z pazúrov satana.“
(von der Leyer, 2021, s. 248 – 249)
Eugénia von der Leyer
Bola to nemecká princezná, narodená v Mníchove, ktorá mala zjavenia a spísala o tom denník. Žila v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia. O svojich zážitkoch sa nerozprávala s nikým okrem miestneho farára Sebastiana Wiesera. Odovzdala mu svoj denník, ktorý neskôr zveril spisovateľovi Brunovi Grabinskému.
Knihu si môžete zakúpiť v internetovom kníhkupectve Kumran.sk tu.