recenzia_David Torkington: Pustovník

Aj vy máte ťažký život? Neviete, čo vám má povedať vaša viera či chodenie do kostola? Možno aj vám sa stávajú zlé veci a nie vždy sa sami v sebe vyznáte. Ak je to tak, potom čítate text určený práve pre vás.

Každý z nás má tendenciu hľadať odpovede na otázky typu: „Prečo sa to stalo práve mne?“ Akosi podvedome nesieme vlastnú bolesť zo straty blížnych alebo z iných „havárií“ nášho života. Sme akoby na chladnej diaľnici a nevieme, ako sa zastaviť… A ani nám nenapadne, že je to spôsob, ako nás Boh, vďaka našim zlyhaniam či vnútorne spracovanej bolesti, pozýva k dobrodružstvu s názvom: „Ako budovať vzťah s Tým hore.“

Kniha Pustovník rozpráva o stretnutí dvoch ľudí. Jedným z nich je James, ktorý stratil manželku a túži nájsť spôsob, ako sa vyrovnať s jej smrťou. Druhým je pustovník Peter, žijúci na ostrove. Venuje sa paseniu oviec, maľovaniu, a prostredníctvom listov odpovedá na problémy tých, čo mu napíšu.

Aby sa James mohol stretnúť s týmto zvláštnym mužom, volí klamstvo. A hoci ho pustovník odhalí, súhlasí. Po prvotnom sklamaní ich rozhovory naberajú na sile. Muž utápajúci sa v bolesti nachádza povzbudenie a nový pohľad na život, ktorý potrebuje každý z nás.

Kniha je plná hlbokých myšlienok. Niektoré pasáže vyzývajú čitateľa k premýšľaniu, iné k uvedomeniu si, že Boh je prítomný v každej situácii. Nik z nás nie je dokonalý, ale pred touto skutočnosťou nie je dobré utekať. Skôr naopak. Treba ju prijať a dovoliť, aby do nej vstúpila Láska s veľkým „L“.

 

Úryvok:

„Pozri, Peter,“ povedal som, „obávam sa, že som jasne neopísal svoju situáciu. Vieš, ja nie som rímskokatolík. Patrím do episkopálnej cirkvi a moja manželka bola presbyteriánka, a úprimne povedané, som celkom v rozpakoch z toho, že bývam na katolíckej fare. Mám pocit, že tu bývam pod falošnou zámienkou.“

„Na tom však vôbec nezáleží,“ odpovedal Peter bez toho, aby prejavil čo i najmenšie prekvapenie. „Si brat v Kristovi a ak ti čokoľvek, čo ti poviem, môže nejako pomôcť, tak to je potom to najdôležitejšie. V nebi nie sú žiadne denominácie a na zemi by tiež nemali byť.“ Peter sa k tejto téme už nikdy nevrátil a ani nepovedal nič, čo by sa dalo chápať ako pokus o moje obrátenie na katolícku vieru.

Predošlé ráno som strávil vymýšľaním výhovorky, ako obmedziť naše budúce stretnutia na dve. Zvyšok času z dnešného rozbitého rána som zase strávil tým, že som sa snažil nájsť dôvody na to, aby tých stretnutí bolo päť, pričom by sme ešte využili sobotňajšie ráno pred odchodom lietadla. Nemal som teda v úmysle márniť ďalší čas triviálnymi úvodmi. Štvalo ma, ako Petrova dochvíľnosť včera prerušila to, čo sa ukázalo ako nesmierne zaujímavý rozhovor, a tak som sa rozhodol pokračovať tam, kde sme skončili.

„Tesne predtým, ako si včera odišiel, si povedal, že ,je obrovský rozdiel medzi tým, že vieš, že si milovaný a tým, že to prežívaš‘ alebo niečo v tom zmysle,“ začal som reč v nedočkavosti z toho, aby sa náš rozhovor už opäť rozbehol.

„Nuž, presne tak som to myslel,“ odpovedal a pohol sa z boka na bok, ako keby už nemal viac čo povedať. Dodal však: „Ja si naozaj myslím, že tento rozdiel má vážne dôsledky pre duchovný život.“

„V čom konkrétne?“ spýtal som sa.

„No…“ povedal a zaváhal. Potom sa však rozhovoril. „Keď som študoval na Strawberry Hill, býval som u profesora a jeho manželky neďaleko Twickenham Station. V tom istom dome bývali aj ďalší šiesti študenti a mladý profesor Mark, ktorý prednášal psychológiu. Zistili sme, že máme s Markom veľa spoločného a skôr, ako som si to uvedomil, vyrástlo medzi nami hlboké priateľstvo. Bol úžasným prednášajúcim a často som chodieval na jeho externé prednášky. Všade, kde prišiel, začal vždy s podceňovaním svojej kompetentnosti, pričom uisťoval svojich poslucháčov, že vedia o danom predmete ďaleko viac ako on. (…) Až neskôr som si uvedomil, že mal až morbídnu radosť z toho, že sám seba znevažuje. Len preto, že sme si boli takí blízki, som sa ho dokázal spýtať, prečo sa musí stále ospravedlňovať a zhadzovať pred druhými. ,Myslím, že mám niečo, čo my psychológovia nazývame problém istoty,‘ povedal a pokrčil plecami, ako keby to nebolo kvôli ničomu inému. ,Zdá sa, že som toho typickým príkladom.‘“

Zdalo sa mi, že chce ďalej rozprávať, tak som bol ticho.

(Torkington, D.: s. 52 – 53)

 

O AUTOROVI

David Torkington je teológ, ktorý sa špecializuje na modlitbu, kresťanskú duchovnosť a mystiku.

Čerpá prevažne z františkánskej a karmelitánskej spirituality. Študoval vo františkánskom študijnom centre v Anglicku a v Národnom katolíckom rozhlasovom a televíznom centre Hatch End v Londýne, kde bol neskôr menovaný za dekana pre štúdium. Bol externým lektorom mystickej teológie na Dominikánskej univerzite Angelicum v Ríme. O modlitbe a kresťanskej spiritualite prednáša po celej Európe zasväteným osobám, ale aj laikom.

 

Knihu si môžete zakúpiť v internetovom knihkupectve Kumran.sk tu.