Recenzia_Christian Signol: Čaro jednoduchého života

07Príbeh zo života, ktorý prináša pohľad jednoduchej ženy. Príbeh, ktorý dýcha posolstvom každodenných udalostí.

Priznávam, že keď som brala do rúk životopisnú črtu Marie des Bebis, neočakávala som veľa. Veď čo môže dnešnému svetu povedať obyčajná pastierka? A vôbec, je minulosť ešte moderná?

Moja nechuť – alebo chuť robiť všetko iné, len nie čítať knihu – sa stratila, keď som obrátila piatu stranu. Zrazu sa mi pred očami začal odvíjať strhujúci príbeh odhodeného dievčatka. Príbeh, ktorý ma učil, ako sa nevzdávať. Vytryskovali z neho spomienky bolesti i nádeje, boja o spravodlivosť a lásku, pretkané istotou, že Boh sa o nás stará v každom čase.

Autor Christian Signol stavil na kartu vďačnosti. Na umenie vnímať udalosti života ako dar, ktorý nám bol daný. Prostredníctvom obyčajnej ženy z dediny poukazuje na moment, keď sa ľudia začínajú vzďaľovať nielen od prírody, ale aj sami od seba. Keď radosť zo „spoločného“ vymieňajú za radosť zo „svojho“.

Ako sa k tomu postaviť? Vzdať sa a povedať si: „Nech si mladí robia, čo chcú“? Alebo si k nim hľadať cestu? Poznávať nepoznané aj napriek veku?

Aj na tieto otázky nám dáva odpoveď chudobná pastierka. A nielen na ne. Ide oveľa ďalej. Dáva nám nádej, že všetko, čo sa deje, má zmysel.

Na záver len jedno. Ak sa rozhodnete pre Čaro jednoduchého života, nebudete ľutovať.

 

UKÁŽKA

O nejaký čas sa koleso dejín vymklo spod kontroly. Všetko sa mi veľmi rýchlo zmenilo. Naša mládež so spoľahlivým inštinktom a nadbytkom nehatenej energie pochopila, že sa poddávajú hrádzam, ktoré držali istý zaužívaný štýl. Prívaly moderného spôsobu života počas niekoľkých rokov všetko uchvátili. A nám ani neostal čas, aby sme si uvedomili, že náš doterajší život prestal existovať.

Moja úbohá dedina! Najskôr zavreli kostol, zakrátko nato aj školu. Podkúvač zomrel. O rok po ňom aj kováč. Deti už chodili do škôl v meste a ani jedno nepokračovalo v remesle svojich rodičov. Televízia im ukázala autá, komfort, dovolenky v horách alebo pri mori. A májové slnko už nemalo silu naplniť ich túžby. Chceli všetko a hneď. Existujú rieky, ktoré nič nezastaví. Ich prúd je veľmi silný a mocný a zdá sa, že by uniesli ťažšie lode než oceán. Kto nikdy nesníval o tom, vydať sa raz na šíre more? Dokonca aj mne sa to stalo. Prečo by som to teda mala niekomu vyčítať? A komu?

Philippe nastúpil do piatej triedy na gymnáziu v Paríži. Ja som zostala sama, len s poslednými vytrvalcami v dedine a rok alebo dva sme sa pokúšali viesť niekdajší život tak dobre, ako to len šlo. Tak sme so starostom zorganizovali jednu alebo dve ďakovné slávnosti za úrodu, ale zábava sa konala pri zvuku elektrických gitár a viackrát bolo treba volať políciu, keď sa pobili mladiství pri východe. Už sa nikto nechcel nasadzovať za spoločné dobro. Televízia držala ľudí doma. Ani sme si nevšimli, že sa z nás stali starí ľudia v odľahlej osade, kam už nikto nechodieval. Boli sme bohatí len na ovce a spomienky. Aj ja som sa v určitom ohľade vzdala: po viacnásobnom odmietnutí som nakoniec predsa len bola ochotná prijať práčku, ktorú i chceli kúpiť Françoise a Jean. Ale aj tak som naďalej chodievala k potoku, kde sme právali, raz na jeseň a raz na jar, ale nehovorila som im o tom.

(…)

Bola som veľmi nešťastná. No čoskoro som pochopila, že to takto nemôže ísť ďalej. Že mi neosoží, keď žijem v minulosti. Aj keď som mala sedemdesiat rokov, predsa som sa len musela dívať dopredu, nie dozadu. Uvedomila som si, že sa nesmiem od ľudí odťahovať, ale podniknúť niečo, aby som sa k nim priblížila.

(Signol, 2019, s. 157 – 158)

 

CHRISTIAN SIGNOL (* 1974)

Narodil sa v malej dedine francúzskeho departementu Dordogne. Študoval právne a literárne vedy. Po skončení školy sa začal venovať písaniu. Vo svojich románoch vykresľuje čaro, ale aj náročnosť života spojeného s prírodou a dejinnými udalosťami.

Vo Francúzsku sú jeho knihy veľmi obľúbené a dokonca niektoré z nich boli aj sfilmované.

 

Knihu si môžete zakúpiť v internetovom knihkupectve Kumran.sk tu.