recenzia: Vladimír Štefanič: Pustovník: Slzy matky
Tretia časť Pustovníka má v názve matku. To preto, že sa motív matky nesie celou knihou. Príbehy postáv pokračujú a napätie graduje. Stále sa však dej posúva len opatrne a čaká na svoje finále.
Pokiaľ mali čitatelia v predošlých dvoch knihách pocit, že príbeh je kvôli rôznym opisom rozvláčny, tak v tretej to pocítia rovnako. Dokonca sa mi zdá, že je viac takýchto opisných až lyrických častí, ktoré sú citovými výlevmi postáv. Sú viaceré kapitoly, ktoré dlhším textom rozpisujú tieto úvahy či snové videnia. Ide možno trochu o experiment, ale aj o striedanie napätia v napínavých okamihoch.
Autor často ukončí kapitolu v tom najlepšom a pokračuje inou dejovou líniou. Zvedavým či nedočkavým čitateľom to môže prekážať. Ak by bol Pustovník detektívka, to by zjavne nepochodil. Lenže v prípade rozsiahleho diela, románu, treba rátať aj so spomínanými pauzami, odbočkami a možno si ich napokon aj vychutnať. Chce to asi viac trpezlivosti a ochoty rojčiť, ale dá sa to.
Aj preto mi pripadá tretia kniha najstatickejšia. Dej sa krúti okolo svadby na hrade Diera. Prvá časť je príbehom mesta Hranica, čo je novinka a prichádzajú s ňou aj nové postavy, ktoré sa potom dostávajú aj do hlavnej dejovej línie. Tu by som vyzdvihla autorovu šikovnosť s tvorbou postáv, pekné a múdre dialógy a celkové pospájanie ich vzťahov, nových súvislostí. Obdivujem, ako pracuje autorova predstavivosť a že si všetky tie udalosti a postavy nepopletie, ale dáva to zmysel a zložené celky sedia, akoby sa skladalo puzzle. Stále je však nedoskladané, má ešte dosť trhlín a zaiste všetci čakajú na výsledné dielo.
Postava Pustovníka sa stále vyvíja, vidíme, ako koná, čo prežíva, čo si myslí. V tretej knihe sa z neho stáva hrdina akoby viac pre ženy. A sám to nemá rád, nechce tak byť vnímaný, dokonca pred tým uteká. Zažívame ho tak v trochu inej pozícii, dostáva tu priestor viac citov a vyznaní, no svoje poslanie si zatiaľ drží. Ženské hrdinky pôsobia veľmi silným dojmom a neraz unesú toľko, že čitatelia môžu mať pocit ich zveličenia. Pustovník je občas mierne v ich úzadí, akoby mali nad ním trochu moc. Nie však politickú či nejakú materiálnu, ale citovú. Napriek všetkému bol statočný, uvidíme, čo bude ďalej.
UKÁŽKA
„Tvoja matka!“ syčala.
Daniela to počula zreteľne. Čo predtým začul Albert, teraz počula aj ona. Aishada to naozaj povedala. Tvoja matka.
Zakrútila sa jej z toho hlava. Nie je predsa možné, aby Aishada mala deti. Nie je možné, aby Stanka bola jej dcéra. Teraz to však videla na vlastné oči. Ten netvor ju mohol hneď zahrdúsiť, mohol ju zhodiť z veže, mohol ju uniesť. Mohol ju roztrhať na kusy, a to hneď. Nič z toho však neurobil.
Nielenže to videla, ona to počula. Zreteľne. Slovo za slovom. Aishada sa jej predstavila ako matka.
Daniela si hneď čupla prestrašene do trávy. Schovala sa do plášťa a kapucne. Z výšky teraz vyzerala ako kôpka hliny. Jedným okom sledovala vežu. Aishada roztvorila svoje krídla, rozvírila vzduch a vyletela do neba. Bola preč. Stanka ešte chvíľu sedela na okraji veže a potom sa aj ona stratila v tme.
(Vladimír Štefanič, Pustovník: Slzy matky, 2021, s. 385 – 386)
VLADIMÍR ŠTEFANIČ
Je katolícky kňaz a tiež autor viacerých literárnych diel, napríklad série Kráľovná z Tammiru, za ktorú dostal aj Cenu Ivana Krasku.
Knihu si môžete zakúpiť v internetovom kníhkupectve Kumran.sk tu.