Recenzia: Janette Okeová: Keď srdce zavolá

Kto pochopí ženu a jej príbeh? Srdce je plné prekvapení a výziev. Odolá im, alebo nie? Rozumejú ženy samé sebe – alebo? Ako je to s nimi?

Občas to nevieme ani my samé. Máme svoj vnútorný svet. Presne naprogramovaný a vysnený. Povieme si: Takto to bude a hotovo.

A práve kniha Keď srdce zavolá je toho jasným príkladom.

Začína sa prozaicky a isto: Autorka čitateľa hneď na prvých stránkach vtiahne do roku 1910. Zoznámi ho s učiteľkou menom Elizabeth, ktorá má všetko vopred premyslené.

Vzťahy, manželstvo i kariéru.

Jedného dňa však jej matka dostáva list od najstaršieho syna Jonathana, ktorý sa odsťahoval na západ. Ten jej medzi rečou spomenie, že potrebujú učiteľov a že by bol rád, keby jeho sestra prišla bývať k nim. Zároveň sľubuje, že pre ňu vybaví lukratívne miesto, keďže školský inšpektor je jeho priateľom.

 

Pre Elizabeth je to zásah do živého. Po kratšom váhaní prijíma bratovu výzvu a vyzbrojená vlastnými predstavami sa vydáva na cestu.

Kameňom úrazu sa stáva práve ten, ktorý jej mal pomôcť. Odmieta jeho ponuku na sobáš a za „odmenu“ sa dostáva do dediny, kde ešte nikdy nebola škola.

Ocitá sa v triede, kde sú deti vo vekovom zložení od šesť do šestnásť rokov, a jej jediným útočiskom je učiteľský dom plný myší.

Zakusuje pomoc neznámych ľudí, medzi ktorými stretáva muža svojho života. Lenže on sa práve rozhodol, že manželstvo nie je pre neho to „pravé orechové“.

Ako sa s tým zásadová učiteľka popasuje? Ostane verná škole a chudobným deťom? Dokáže zahodiť všetky svoje plány, ktoré mala v rodičovskom dome? Bude príbeh jej srdca naozaj taký nepochopiteľný, ako sa na prvý pohľad zdá? Alebo dovolí láske, aby zvíťazila, a presvedčí o nej aj ostatných?

Na tieto i ďalšie otázky nájdete odpoveď, ak si prečítate tento román.

Jeho čítanie vám nebude trvať dlho. Je to kniha na „jeden hlt“.

 

ÚRYVOK

Pred nami sa objavil kopec a ja som vedela, že keď ho zdoláme, uvidíme majestátne hory. Ja som sa však na ne nechcela dívať s pánom Higginsom. Preto sa mi uľavilo, keď zastal tesne pod vrcholom. Zoskočil na zem a obišiel koňa, aby mi pomohol zosadnúť. Odmietnuť ho by bola nehorázna drzosť, a tak som sa od neho aspoň odtiahla, len čo som sa ocitla na zemi. Našiel miesto, ktoré mu vyhovovalo, rozložil koberec a veci na piknik. Jedlo bolo, našťastie, chutné. Hovorili sme o tom i onom, ale vzhľadom na poznámku, že o pracovných veciach sa diskutuje až potom, keď sa človek naje, nesnažila som sa nasilu nasmerovať náš rozhovor na tému škola. V  duchu som si však predsavzala, že ak ju po jedle nenadhodí pán Higgins, urobím to sama. Len čo dojedol, vstal. „Poďte, zlatíčko,“ povedal a podal mi ruku. Nechcela som, aby ma tak oslovoval. Rozčuľovalo ma to. „Poďte,“ zopakoval. „Chcem vám niečo ukázať.“ Rukou som mávla k roztrúseným zvyškom obeda: „Ale…“ „To počká,“ odvetil bezstarostne. „Zbalíme to, keď sa vrátime.“ „Ale dovtedy už mravce a muchy…“ (…)

Pred nami sa rozprestierala rieka a mesto. Budovy Calgary vyzerali odtiaľ bezpečne chránené. Pokúšala som sa nájsť Jonov a Marin dom, ale nepodarilo sa mi to. „Chcel by som vám niečo povedať.“ V  tóne pána Higginsa bolo počuť nadšenie a sebaistotu. „Moja škola – už ste sa rozhodli…?“ Rozosmial sa tým svojím bujarým ostrým smiechom. Pozrela som sa naňho a nemilosrdne som si premerala záhyby na jeho saku. „Pozemok, na ktorom práve stojíme, je môj. Kúpil som ho len nedávno.“ Zažmurkala som. Nešlo mi do hlavy, akoby to, čo mi pán Higgins práve oznámil, súvisí so mnou. Potom som si spomenula na svoju výchovu a povedala som: „Hm, to je úžasné. Teším sa s vami. Vybrali ste si skutočne pekné miesto. Čo s ním plánujete…?“ „Postavím si tu dom – presne tu – s krásnym výhľadom na údolie.“ Pohľadom som skĺzla do údolia. „Veľmi pekné,“ poznamenala som trochu duchom neprítomne. „Skutočne sa vám tu páči?“ „Hm, áno. Áno, samozrejme. Je tu prekrásne.“ Dúfala som, že som to veľmi neprehnala. Bolo tam skutočne krásne, ale zasa až také nadšenie som necítila. „Vedel som, že sa vám tu bude páčiť.“ Opäť tá sebaistota v hlase. „Dom postavíme priamo tu,“ povedal a mávol rukou. Pri vete v množnom čísle som pocítila súcit s osobou, ktorú mal na mysli, a zároveň ma potešilo, že dokonca aj taký muž ako pán Higgins si dokázal nájsť niekoho, s  kým bude ďalej kráčať životom. „Hlavný vchod umiestnime tuto, potom obývaciu izbu…“ povedal s veľkorysým gestom ruky. „Čo si o tom myslíte?“ Nechápala som, prečo sa na to pýta mňa, ale zamumlala som, že je to dobrý nápad. „Myslím, že skôr zvolíme tehlu než drevo, aj keď drevo je dostupnejšie. Štyri alebo päť spální, čo poviete?“ „Pán Higgins, ja…“ „Moja milá Beth,“ povedal zaliečavo, „nevolajte ma pán Higgins.“ Šokovalo ma, že sa opovážil osloviť ma krstným menom. „Radšej Thomas alebo Tom, ak chcete…“ pozrel sa na mňa s  dojatím v  očiach, „alebo akokoľvek ináč, ako sa vám zapáči.“ „Pán Higgins,“ tvrdohlavo som zopakoval jeho priezvisko, „ja vám akosi nerozumiem. Prišli sme sem prebrať moju školu a namiesto toho…“ „Ach, zlatíčko, asi som sa nevyjadril jasne! Do školy nemusíte nastúpiť. Čoskoro sa môžeme vziať a ja…“ „Vziať?“ Moja odpoveď znela ako výkrik. „Vziať? O čom to hovoríte?“

(Okeová, 2020, s. 67 – 69)

 

O AUTOROVI

JANETTE OKEOVÁ sa narodila v  meste Champion v  Alberte v  rodine kanadského farmára, v  ktorej vyrastala obklopená smiechom a láskou. Absolvovala Moutain View Bible College v Alberte, kde sa spoznala so svojím manželom Edwardom, za ktorého sa vydala v máji 1957. Spoločne viedli niekoľko cirkevných spoločenstiev v Indiane a Kanade, neskôr strávili istý čas v Calgary, kde Edward pôsobil na univerzite a Janette sa venovala písaniu. Vytvorila vyše štyridsať románov pre dospelých a šestnásť kníh pre deti, ktoré vyšli v miliónových nákladoch. Okeovci majú troch synov a dcéru a tešia sa z pätnástich vnúčat. Edward a Janette žijú neďaleko Didsbury v Alberte a angažujú sa v miestnom cirkevnom spoločenstve.

Knihu si môžete zakúpiť v internetovom knihkupectve Kumran.sk tu.