Reagujeme na denník SME: Prečo prišla Anka radšej o život?

Reagujeme na text v denníku SME (na www.zena.sme.sk) od redaktorky Michaely Žurekovej pod názvom: Radšej zomrieť ako zhrešiť!

…

Vážená pani redaktorka Žureková,

Nie som vernou čitateľkou Vášho denníka, ak ho sledujem, tak čisto z profesionálnych dôvodov. Ale tentoraz reagujem na text, ktorý ste písali Vy, nielen ako profesionál, ale aj ako žena, mama a kresťan.

Vstávajú Vám vlasy dupkom z toho, aký obraz o Anke Kolesárovej, pretože jej sa Váš text týka, podávajú pred jej blahorečením. Ste presvedčená, že pokus o znásilnenie vojakom, ktorý skončil Ankinou smrťou, nebol nijakým hrdinstvom, nevyplýval z jej života a postojov a pobúrilo Vás, že zvolila podľa vyjadrení cirkevných kruhov smrť pred znásilnením. A ešte, že by podvolením sa požiadavke vojaka spáchala hriech. Iba preto, lebo chcela ostať čistá, čo pre Vás očividne nie je jasné.

Nebudem s Vami komunikovať na úrovni viery, ktorá Vás poburuje a ktorej dar očividne nemáte. Poďme sa baviť ako žena so ženou, na úplne normálnej, prirodzenej rovine. Neviem, koľko máte rokov, ani ako si žijete, čím ste si prešli. To je teraz  nepodstatné. Podstatné je pozrieť sa na Anku očami úplne bežnej ženy – a možno trošku viac porozumieť, prečo je pre nás a našu dospievajúcu mládež vzorom a prečo má byť blahorečená.

Myslím, že každá z nás, ako žena, prechádzala dospievaním s určitými víziami a snami. Niekto sníva do dobrej práci, o super vzdelaní, o cestovaní, o krásnych šatách. Alebo aj o tom – v prípade šestnásťročných bežne – ako sa zbaviť akné a stretnúť správneho chlapca. To sú tie veci na povrchu. Potom sú tie, ktoré sú hlbšie a prejavujú sa tým, akú prácu si vyberiem, kam pocestujem, čo vyštudujem, ako sa dívam na svoju krásu a akému mužovi otvorím (a akým spôsobom) svoje srdce a život. Volá sa to hodnoty. Nepresviedčajte ma, že Vy žiadne nemáte – tomu celkom neuverím. Sú to proste veci, ktorým veríte a za ktorými si stojíte a vďaka ktorým ste taká, aká ste a Váš život tiež. Značná časť toho, čomu veríme, sa do našej životnej výbavy nabaľuje v rodine, v ktorej rastieme od plienok až po odchod z domu, hoci ani vtedy sa „dopovanie“ hodnotami nekončí, len mení podobu. Ideál je, ak majú deti a rodičia taký pekný vzťah (napriek vírivke menom puberta), že si predsa len časom a skúsenosťou hodnoty, ktorým rodičia žijú a ktorým sú verní a rastú ako ľudia, osvoja. Alebo si nájdu iný zdroj a vzor – potom je otázka, aký je a či rastú ako dospievajúce ženy do vnútornej krásy a do rovnosti charakteru alebo nie. Takto rástla aj Anka, a to napriek tomu, že stratila na začiatku dospievania mamu. Mala však otca, s ktorým mala nádherný vzťah a rozumeli si, čo je úžasné. Dokonca ho pekne volala „apočko“.  Chcela by som spočítať tých puberťákov, ktorí takto nežne v zdrobneline hovoria svojmu otcovi. Jej otec jej odovzdával to najlepšie, čo mal a čo považoval za najcennejšie, svoju vieru. O tom je predsa výchova, nie? Môžem Vás ubezpečiť, že napriek Vášmu postoju k veriacim ľuďom, je správna výchova k viere a jej každodenné žitie predovšetkým zákonom lásky úžasnou „liahňou“ dobrých, radostných, láskavých a ochotných ľudí. Anka taká bola.

Na druhej strane vedela, že ako žena netúži byť „použitá na jeden raz“, že to, čo v sebe nosí ako poklad svojej sexuality, ako zhrnutie toho najlepšieho zo svojho „ja“, chce darovať niekomu, kto za to skutočne stojí. Možno Vám nik nepovedal, že odovzdanie sa v sexuálnom akte nie je len technická záležitosť, ale podľa psychológov to pre ženu znamená oveľa viac: darovať sa celá, so svojou dôverou, osobnosťou, snami, bolesťami niekomu, kto je toho hoden.  Navždy. To, že si to mnohé dievčatá ešte stále chránia, sa volá čistota. Je to nemoderné slovo, uznávam, teraz sa razí užiť si a hotovo. Možno ste nikdy nehovorili (a možno ani sebe nepripustili) s niekým, kto  promiskukitne dlhé roky žil. Ja áno, stalo sa mi, že sa mi otvorili a porozprávali o svojich pocitoch. Hoci to tie dievčatá navonok často tajili a vyzerali ako hviezdy, ktoré furt niekto obletuje, cítili sa prázdne… ponížené… bez  hodnoty. O to ťažšie pocity zažívali tie ženy a dievčatá, ktoré ozaj znásilnením prešli. Ich najsilnejší pocit bol vždy rovnaký: nechceli už žiť. Mnohé sa pýtali, prečo radšej nezomreli, ako zažiť takéto poníženie?

A tu je ten háčik Vášho uvažovania: Vy sa čudujete, prečo Anka radšej prišla o život. Nuž preto, lebo vedela, že čistota je to najlepšie v nej, jej poklad. Muž, ktorý ho od nej pýtal, netúžil po ňom navždy, ako určite Anka snívala. On len chcel uspokojiť svoj pud. Na slobodné darovanie sa to vôbec nevyzeralo. Ba ani na Ankino naivné rozhodnutie. Práve to, že dlho chodila vo vdovských čiernych šatách (z vlastného rozhodnutia) hovorí niečo o tom, že počula o hrôzach, ktoré sa počas vojny dievčatám a ženám pri strete s vojakmi stávali. A o to nestála. Nebola teda naivná, nerozumná, nezrelá. Dovolím si tvrdiť, že bola myslením a zrelosťou ženy ďalej, ako Vy.

Položme si teraz kontrolnú otázku: ak znásilnené zažívajú ťažkú depresiu a odpor k životu po prejdení znásilnením… čo by Anka získala, ak by sa podvolila? Ak Anka sa vedome rozhodla odmietnuť aj s vedomím straty života, ako asi umierala? Pre Vás to zrejme je priťažké sústo na myslenie. Ale pre Anku a mnohé iné ženy a dievčatá, ktoré vďaka jej príkladu sú rozhodnuté odvážne zostať čisté, to bolo jediné dobré riešenie. Lebo to prvé dobré nebolo nijako. Anka možno zomrela, ale nevzal jej poklad jej srdca, jej osobnosti, jej sen, jej dôstojnosť, slobodu jej osobnosti. Nezomrela pošliapaná. Vojak ju nepremohol, jej vnútro a jej hodnoty.

Pretože o tom je a má byť náš život: aby sme žili v jednote s tým, čomu veríme, za čím si stojíme a nehrali dve tváre podľa situácie a okolností. Nás to viera učí, rovnako, ako Anku, aj keď si to často (čoho svedkami sú napríklad tisíce prenasledovaných a zabíjaných kresťanov v Sýrii a inde) vyžaduje radikálne rozhodnutia, kde život nie je hodnotou číslo jedna. Vnútorná sloboda je viac. Inak, hovoril o nej aj Václav Havel aj Nelson Mandela… tak asi až taká haluz čisto zatmených veriacich to nebude.

A sme doma.

Ak Anka žila hodnoty, ktorým verila a za ktorými si stála (aj keď to bola pre Vás nepochopiteľná viera) a dokázala mať toľko odvahy povedať „nie“ zlu, aké vymývanie mozgov tu splietate vo svojom texte? Keď prišli v roku 1968 sovietske vojská a poniektorí mladí roztrhli košeľu pred tankom, vnímame ich ako hrdinov, že sa im dokázali postaviť a ukázať, že ich sloboda je viac ako život. Čo iné a ešte k tomu lepšie urobila Anka? Ukázala, že jej slobodné rozhodnutie postavené na jasných hodnotách aj za cenu života je viac, že jej  ho nedokázal vziať ani ten vojak. Kto teda bol hrdina a kto porazený? Neoslavujeme hrdinov a neberieme si z nich vzor?

Neviem, akých hrdinov máte Vy. My máme Anku. A Je prečo sa na ňu dívať s obdivom a hovoriť o nej ako ho hrdinke čistoty.  Zo srdca vám prajem, aby ste našli tých správnych hrdinov ako vzor pre svoj život.

S pozdravom

Jedna obyčajná mama tiež šestnásťročnej dcéry

 

P.S: Už iba drobnosť, ale nedá mi: žiadna žena nezhreší tým, že je znásilnená – pretože to nechce. Hriech je vedomé (viem, čo robím) a dobrovoľné (chcem to, urobiť, aj keď viem, čo bude nasledovať ako dôsledok) rozhodnutie pre zlo. Ak by sa Anka pre vojakovu požiadavku rozhodla dobrovoľne a slobodne, bol by to hriech. To určite v jej prípade tak nehrozilo.

 

Zdroj titulnej fotky: annakolesarova.sk