Radíme si: Ženská krása a úpravy tela – kde je hranica?

Ako každej žene, aj mne záleží na tom, aby som vyzerala dobre. Dnešná doba nám ponúka stále viac možností a sú zároveň aj ľahko dostupné, pomáhajú že nám čo to na sebe vylepšiť. Minule som túto tému otvorila medzi kamarátkami v kresťanskom spoločenstve, no zistila som, že na to máme veľmi odlišné názory. Pomôžete sa nám v tom zorientovať? Aký postoj má mať veriaca žena k úpravám svojho tela, ako napríklad zväčšenie pier, úprava pŕs, odsatie tuku, lifting tváre a podobne. Čo je „dovolené“ a čo už nie? Ako nájsť v tom tú správnu hranicu?

Katarína z Nitry

…

V dnešnej dobe presýtenej sociálnymi médiami, ktorým sa veľmi ťažko uniká, sa stalo porovnávanie sa s inými silnou hnacou silou za našimi rozhodnutiami, kúpou alebo aj za našim zmýšľaním o sebe. Je ťažké považovať sa za „dostatočne dobrú“, keď sa vaše okolie zmieta v umelo vytvorených a často nedosiahnuteľných štandardoch krásy – príťažlivo plné pery, dokonale klenutý nos, hladká pleť aj vo vyššom veku, fit postava. Podľa mňa je však dôležité nastaviť si realistické hranice – čo sa dá dosiahnuť prirodzene (pohybom, stravou, neinvazívnymi kozmetickými procedúrami) a čo nie – a čo teda treba jednoducho prestať riešiť.

Príde mi zbytočné nechávať do seba pichať jed, vkladať silikón alebo lámať kosti, keď to skutočne zo zdravotných alebo z vážnych psychologických dôvodov nepotrebujem (nehoda, deformácia). Keď sa raz začnem porovnávať a zasadím v sebe zrnko nenávisti k sebe, je veľmi ťažké zbaviť sa pocitu, že nie som „dosť“– a kolotoč nespokojnosti bude pokračovať. Považovať sa za nedostatočnú je urážka aj voči Bohu, ktorý stvoril každého a každú z nás s láskou.

Daniela z Brna, 23 rokov

…

Žena sa chce páčiť. Táto jej potreba je prirodzená a normálna, vložil ju do nej Boh. V tomto kontexte je úplne normálne, ak si pomôže úpravami, ale rešpektuje pri tom svoj vek a prirodzenosť. Problémom je modloslužba krásy, modloslužba mladosti, keď chcem za každú cenu zostať vo forme ako v sedemnástich a môj program sa zúžil a obmedzil len na tento účel – stále cvičím, nejem, chodím na botox, lifting, stále dokola, len aby nebolo vidieť, koľko mám rokov. To je škodlivé, sebazničujúce a hovorí to o žene, že si seba samu neváži, nevidí svoju skutočnú hodnotu.

Na druhej strane ja osobne by som určite podstúpila aj estetické zákroky najrôznejšieho druhu, ak by ma mal môj vizuálny hendikep nejako obmedzovať, robiť ma ustrašenou, málo sebavedomou. Ak by mi to malo pomôcť lepšie žiť a pestovať vzťahy bez komplexov, podľa mňa to môže pomôcť.

Rada sa o seba starám, rada jem zdravo a cvičím skrátka preto, že sa rada páčim svojmu mužovi a takisto aj sama sebe, veď je to normálne, že chceme byť zdraví a primerane fit. Keď je žena upravená tak, že to len podčiarkne jej krásu a dôstojnosť, som za.

Katarína

…

My ženy to máme ťažké. Mnoho ráz sme kritizované za výzor, často najbližšími. Niekedy je to len taká poznámka pomimo, no aj tak sa nám dostane pod kožu. Pri premýšľaní o tom, či podstúpiť vylepšenie, by som si v prvom rade položila otázku: Prečo chcem meniť svoj zovňajšok? Prečo sa chcem „vylepšiť“? Nie je to dôsledok kritických vyjadrení druhých k mojej tvári, postave…? Prečo sa nemilujem taká, aká som, s úzkymi perami a „malými“ prsiami, širokými bokmi…? Prečo sa toľko zaoberám vzhľadom? Ak podstúpim estetické vylepšenie, naozaj sa to skončí len pri jednom vylepšení? Nebude ten pocit neprijatia môjho výzoru pokračovať ďalej? A kedy sa to skončí?

Žena by mala skúmať svoje pohnútky a vnútro v tejto oblasti. Modliť sa o dar sebalásky, nie prehnanej, ale takej normálnej, úprimnej, aby som seba samu milovala takú, aká som, aj s nedokonalosťami…Boli sme stvorení ako originál podľa Božích predstáv a nie predstáv druhých ľudí a módnych trendov.

Nájdime svoj zdroj krásy skrz vnútorný pokoj a vyrovnanosť. Starajme sa o svoje zdravie a krásu cvičením, urobme si radosť návštevou kozmetičky, kaderníčky, úpravou nechtov, kúpme si pekné oblečenie… Nájdime svoju vlastnú cestu krásy, ale nerobme si z krásy modlu, nesnažme sa o dokonalosť. Žene by nič neosožilo, hoc by bola akokoľvek krásna, a v srdci by mala zmätok a nepokoj – a hlavne ani jej duši.

Úsmev na tvári ženy je to najlepšie a najpríťažlivejšie „vylepšenie“ ženy!

Mária z Trenčína, 31 rokov

ODPOVEĎ ODBORNÍKOV:

Mária Kohutiarová, manželka, mama 7 detí, teologička, redaktorka a autorka

Drahá,

som žena ako aj ty a záleží mi na tom, aby som bola príťažlivá. No predovšetkým túžim, aby to „zvonku“ na mne odzrkadľovalo to, čo je vo mne. To, ako vyzerám zvonku, je pre mňa v prvom rade zjavením môjho vzťahu s Bohom. Cítim sa ako milovaná, vzácna Božia dcérenka a prijala som seba samú takú, aká som: aj s mojimi (podľa niektorých parametrov sveta) „nedokonalosťami“. Krása je pre mňa v prvom rade jednota medzi dušou, duchom a telom, o takú sa chcem a mám usilovať. Toto by malo byť prvým meradlom krásy ženy: je to, ako sa upravujem, obliekam, ako sa o seba starám, v súlade s tým, ako ma vidí Boh a ako sa ja sama prijímam? Zjavujem takto Boha a môj vzťah s ním? Alebo seba?

Rozumiem však aj tvojej túžbe a zvažovaniu možností „vylepšiť sa“ pod skalpelom. Skúsme sa na to pozrieť takto: predstav si, že by chrám Sagrada Familia začali prerábať do štýlu modernizmu: všetky „čipky“ na vežiach by zarovnali do hladka, z oblúkov by urobili hranaté tvary… už len z tej predstavy sa ježia vlasy. Aká vlna nesúhlasu by sa strhla zo strany tímu, ktorý chce dokončiť chrám podľa plánu Dalího, či od verejnosti? A čo by na to povedal on sám? Bol by to rešpekt voči autorstvu? Alebo spochybnenie videnia krásy a toho, čo robil? Iste, aj tu sa teraz musia robiť kompromisy – technológie napredujú, niečo sa zmeniť môže a má, aby to robilo pôvodný úmysel architekta ešte lepším, aby chrám viac slúžil. To je v poriadku.

Čo má spoločné „šialené“ prebudovanie Sagrada Familie s tvojou túžbou „vylepšiť“ sa plastickou operáciou? Ty si „chrám“ (o čom hovorí aj Sväté písmo), tvojím architektom a prvým staviteľom je Boh. Aký signál mu dávaš uvažovaním o „vylepšení“?

Druhá vec je, čo je podstatou chrámu? Svätostánok… aj v tebe je prítomný Boh. Chrám ako stavba má slúžiť Bohu, nie Boh chrámu. Tvoje aj moje telo, aj telo ktorejkoľvek ženy, je stavbou, ktorá má upriamovať pozornosť na Stvoriteľa. Ak je to naopak, ak nemáš problém zmeniť „architektúru“ svojho tela, tak potom to nie je o súlade, o ktorom som hovorila na začiatku, ale o tvojom „ja“… a tam, kde vysoko vyčnieva „ja“ nad všetko ostatné, začína krivá cesta, často s egoizmom a pýchou. (Aj keď sa to ťažko priznáva).

Je fajn, ak chrám maľujeme, opravíme, aby bol v súlade so zámerom architekta stále krásny. Je fajn, ak do neho nainštalujeme technické výdobytky, aby jeho funkčnosť a nádhera vynikli a lepšie slúžili. Ak sa tým, čo s ním urobíme, lepšie upriami pozornosť na Boha.

Je to u teba tak? Na to si musíš odpovedať sama.

…

Veronika Janus, manželka a mama, spoločenstvo Autentických sŕdc

Ďakujem za zaujímavú otázku, ktorá pomohla aj mne viac sa zamyslieť nad tým, ako sa pozerám na seba, svoj zovňajšok a na ženskú krásu. Vymedziť hranicu medzi tým, čo je už veľa, a tým, čo je ešte prípustné, si neviem úplne predstaviť. Skôr si myslím, že je to veľmi individuálne a je v tom veľká dávka slobody. Sama nemám rada posudzovanie a súdenie iných žien v tom, ako vyzerajú, ako sa obliekajú a podobne. Faktom však je, že aj naším zovňajškom a vystupovaním komunikujeme o sebe navonok.

Som žena, ktorej je príjemné byť pekná, mať pekný účes a vlasy, starať sa o dobrú pleť a mať upravené nechty. Rovnako ma teší pohľad na iné ženy, ktoré sú pekné a ktorým záleží aj na tom, ako vyzerajú a ako navonok pôsobia. Viem si predstaviť, že ak by mi na mojom zovňajšku niečo veľmi prekážalo, napríklad padnuté viečka alebo významné kruhy pod očami, ktoré je možné upraviť, pravdepodobne by som takúto úpravu podstúpila. Tiež aj úpravu obočia alebo pier, kde sa zvýrazní ich kontúra alebo dodá pigment či farba. Súčasťou vizáže môže byť starostlivosť o pekný chrup a úsmev, kde je dnes taktiež veľa možností, ako ho dosiahnuť. A v neposlednom rade je to strava a pohyb.

Ako píšete, v súčasnosti je naozaj k dispozícii široká paleta možností pre rôzne estetické zásahy a procedúry. Mnohé z nich sú podporné a ich využívaním si môžeme pomôcť s rôznymi nedokonalosťami. Osobne som však skôr za prirodzený vzhľad a úpravy, ktoré umocnia prirodzenú krásu, ako za niečo, čo je viditeľné na prvý pohľad a vyrušuje ma to. Neviem si napríklad predstaviť mať upravené prsia tak, aby priťahovali pohľady ľudí. Bolo by mi to veľmi nepríjemné. Podobne vidím aj iné zásahy, ktoré by menili moje základné črty.

Krása je v tom vnímať svoju jedinečnosť a vďačnosť aj za svoj výzor a danosti, ktoré sú len naše a do veľkej miery nás môžu definovať. Tak ako úžasne nosí svoj nos Adela alebo svoje vrásky iné ženy, ktoré vídať aj na obrazovke. V tejto kráse je pestrosť života, ktorá je do nás vpísaná. Toto prijatie našej jedinečnosti je úzko prepojené s vnímaním našej vlastnej hodnoty a identity. To nám môže pomôcť prežívať väčšiu spokojnosť so sebou samou, s naším výzorom, ale i naším jedinečným prežívaním a myslením.

Smutné však je, ako sa nám natískajú ženy, ktoré nás chcú – a darí sa im to presvedčiť o tom, že krásnu ženu vytvára nejaký súčasný trend. A potom sme zmätené z toho, čo ešte všetko potrebujeme k tomu, aby sme boli hodnotné a krásne. Čoraz viac sa stretávam s ľútosťou žien, ktoré tieto zákroky podstúpili, a teraz sa túžia vrátiť k svojej prirodzenosti. Veľakrát je to však už nemožné.

Rozhodujúca hranica teda pre mňa je, či budem „vedieť nosiť“ to, čo si dám na svojom tele vylepšiť, či to má nejaké zdravotné riziká a aké to bude mať následky. Mám pocit, že za niektoré vylepšenia žena musí zaplatiť oveľa viac ako len šek v eurách, niekedy je to aj cena za stratu seba samej.

…

ThLic. Ján Viglaš, rímskokatolícky kňaz, morálny teológ

Mnohým sa dnes plastická chirurgia spája so súkromnými klinikami s veľmi šikovnými chirurgmi, ktorí človeka „vylepšujú“. Ako všeobecné etické pravidlo možno povedať, že na to, aby človek podstúpil akýkoľvek chirurgický zákrok, treba naliehavý alebo aspoň vážny dôvod vzhľadom na riziká, ktoré predstavuje anestézia a zásah do organizmu. Na konkrétne etické posúdenie možností, ktoré plastická chirurgia prináša, je nevyhnutné spresniť jednotlivé typy plastickej chirurgie podľa ich zamerania. V základných rysoch môžeme hovoriť o rekonštrukčnej chirurgii, korektívnej chirurgii a estetickej (alebo kozmetickej) chirurgii.

Na rozdiel od rekonštrukčnej chirurgie, ktorá napráva telesný vzhľad a funkcie po úrazoch, korektívna chirurgia zasahuje zvyčajne v menšom rozsahu a v menšej miere do telesného organizmu, ktorý má svoj charakteristický vzhľad od narodenia, a jej cieľom je dosiahnuť výzor či vzhľad, ktorý sa všeobecne považuje za normálny alebo atraktívny pre konkrétne pohlavie. Môže ísť o drobné úpravy v tvári (odstávajúce ušnice, vzhľad nosa, padajúce viečka, korekcia rázštepu), symetrizačnú operáciu(napríklad nerovnaká veľkosť párových orgánov – uší, prsníkov), svalové či šľachové korektívne operácie na zlepšenie pohyblivosti alebo aj samostatnej chôdze (napríklad u detí s detskou mozgovou obrnou), redukciu nadmerne veľkých prsníkov, ktoré môžu predstavovať aj výraznú záťaž na chrbticu. Z etickej stránky ani tento typ korektívneho chirurgického zásahu nepredstavuje etické problémy, osobitne ak ide aj o medicínsku indikáciu.

Z etického hľadiska predstavuje najväčší problém estetická alebo kozmetická chirurgia.

Cieľom estetickej chirurgie je najčastejšie zvýšiť sexuálnu atraktívnosť či sebavedomie,

zlepšiť šance na kariérny postup alebo jednoducho zakryť starnutie. Ide o známe a čoraz

populárnejšie zákroky ako zväčšenie poprsia, lifting tváre (alebo facelifting – odstránenie častí kože a tuku, ktoré sú typické pre pribúdajúci vek), liposukcia (odstránenie tukových tkanív na problematických miestach), vyhladenie vrások, transplantácie vlasov.

Hoci mediálny tlak, reklama, ktorá prezentuje najmä mladých, krásnych a úspešných ľudí, titulné stránky módnych a lifestylových časopisov majú veľký vplyv na vytváranie ideálu krásy a vnímanie ľudského tela, veľa odborníkov z radov psychológov či lekárov si myslí, že mnohí žiadatelia sú prípadmi skôr pre psychológa ako pre plastického chirurga. Spoločnosť a módny diktát často prezentujú stereotypy mladistvej krásy, ktoré sú iluzórne, nereálne i nebezpečné. Medializované prípady úmrtí priamo na operačnom stole, pokazené operácie alebo neskoršie komplikácie a odobraté licencie pripomenú vždy veľmi dôrazne, že aj pri estetických zákrokoch treba zvažovať riziká úplne rovnako ako pri ostatnej chirurgii.

Medicína bola po stáročia vnímaná ako jedna z najvznešenejších profesií a dodnes sa spája najmä s Hippokratovou prísahou, podľa ktorej je dobro pacienta najvyšším zákonom pre lekára. V aktuálnom kontexte rastúcich ponúk možností estetickej chirurgie si samotný pojem „dobro pacienta“ vyžaduje novú a permanentne aktualizovanú etickú reflexiu. Samozrejme, že pod dobrom pacienta nemožno vnímať len jeho fyzické zdravie, no prístup k ľudskému telu ako k surovine, ktorú možno ľubovoľne stvárňovať, modelovať a pretvárať, je určite prekročením etickej hranice.

Skutočná krása sa skrýva vo vnútri a hodnota človeka nemôže byť posudzovaná podľa vonkajšieho výzoru. Toto treba mať na pamäti pri súčasnom mediálnom vplyve i ponukách komerčnej plastickej chirurgie.

Snímky: pexels.com