Radíme si: Nedokážem odpustiť – mám sa z toho spovedať?

Môj otec odišiel k inej žene a ja s ním odvtedy nedokážem komunikovať. Cítim hnev a sklamanie. O jeho dôvodoch a prežívaní som s ním nehovorila, ani na to nemám chuť. Mám to brať ako hriech a spovedať sa z toho?

Katarína z Ružomberka, 30 rokov

…

Iste je to pre vás veľmi ťažká situácia a zároveň aj skúška, ktorou si, žiaľ, musíte prejsť. No ako sa hovorí: Pán Boh skúša, ale neopúšťa. A vedzte, že je v tom s vami. Ak smiem poradiť, určite to chce čas, ale nedržte tieto svoje pocity hnevu a sklamania v sebe. Diabol to vie veľmi šikovne využiť vo svoj prospech. A to znamená, že to použije proti vám. Nedovoľte mu to!

Na vašom mieste by som sa o tom porozprávala práve pri svätej spovedi s kňazom. On je nestranná osoba, ktorá tu na zemi zastupuje Boha. A chce to aj čas a hlavne vieru, ktorá vás posilní a vylieči rany.

V prežívaní veľkonočných sviatkov si pripomíname, ako sa zbičovaný a doráňaný Ježiš na kríži modlí a prosí o odpustenie pre tých, čo ho zabíjajú: „Otče odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Prosme i my o pomoc Ducha Svätého, aby nás naučil byť podobnými Ježišovi. A my z lásky k Božiemu synovi poďme do toho! Držím palce.

Veronika, 39 rokov

…

Hnev a sklamanie je normálny emočný stav po traumatickej udalosti. Netreba to potláčať. Mne dosť pomohlo svedectvo Immaculée Ilibagiza, ktorá odpustila vrahom svojich rodičov počas genocídy v Rwande. Dôležité je urobiť rozhodnutie, že chcem odpustiť.

Kristína

…

Modlite sa za silu odpustiť otcovi a aj za jeho obrátenie, ak ste toho schopná. Vaša situácia je určite veľmi náročná a človek v nej úplne prirodzene cíti hnev a smútok, no verím, že Boh vám vie a zároveň chce dať silu odpustiť vášmu otcovi. Ak sa úprimne modlíte a neželáte otcovi zlo, podľa mňa to nie je hriech. Prežívanie negatívnych pocitov hriech určite nie je. Aj v Písme sa hovorí „hnevajte sa, ale nehrešte“.

Iste nie je dobré živiť v sebe nasilu hnev a nenávisť, ale pokiaľ nie ste schopná sa s ním teraz rozprávať, modlitba podľa mňa zatiaľ stačí. V prípade, ak vás toto zranenie veľmi negatívne ovplyvňuje a bráni vám napríklad vo vytváraní vzťahov, nie je žiadna hanba požiadať o pomoc aj psychológa či terapeuta. Želám vám, aby ste našli pokoj a dokázali sa s touto neľahkou situáciou vyrovnať.

Lucia z Bratislavy, 35 rokov

…

Raz som sa spovedala, že som „alergická“ na moju svokru. Kňaz sa pousmial a povedal mi: „Kto má alergiu, musí s ňou žiť.“ No a to potrebujete aj vy. Uvedomiť si, za čo môžete a zo čo nie, a že za rozhodnutia druhých nezodpovedáte. Odpúšťať treba znova a znova – nie iba raz, ale ako sa píše v Písme, sedemdesiatsedem ráz. Vždy, keď sa vo vás prebudí nepokoj, odsudzovanie, znechutenie, chuť vykričať otcovi do tváre svoje sklamanie z neho, skúste povedať Bohu: V tvojom mene a v mene tvojej svätej krvi odpúšťam môjmu otcovi, že ma sklamal. Získate odstup, potom pokoj a snáď časom aj schopnosť v pravde pomenovať, čo vás zranilo.

Je dobré vysloviť svoje prežívanie nahlas. Bez výčitiek, bez emócií. Pomenovať: „Hnevám sa na teba za to, ako si sa zachoval.“ „Sklamalo ma, čo si urobil.“ „Mrzí ma, ako si zranil mamu.“ No potom ísť od toho preč, vytvoriť si odstup, aby ste sama seba vnútorne nezviazali nenávisťou. Z emócií sa nespovedáme, len zo skutkov na základe rozhodnutí slobodnej vôle. Prajem vám veľa síl a dar vnútorného pokoja, aby ste sa dokázali s celou situáciou zmieriť.

Juliana z Tvrdošína, 49 rokov

ODPOVEĎ ODBORNÍKOV:

Mária Tiňová, ClinPsyD. – klinická psychologička, poradkyňa mentálneho zdravia

Milá Katarína,

ak dobre rozumiem vašej otázke, pýtate sa, či to, že cítite hnev a sklamanie, je niečo zlé, čo by ste mali nejako potlačiť a odmietnuť. Popisujete veľmi ťažkú situáciu. Pre každé dieťa sú v jeho živote rodičia tie najdôležitejšie osoby. Ich úlohou je poskytnúť dieťaťu pocit bezpečia a prijatia. Ako deti potrebujeme, aby boli pre nás rodičia oporou, aby nám ukázali svet a to, ako funguje. Ak máme to šťastie, že sa rodičom darilo tieto úlohy plniť, potom sa ich prítomnosť a aj ich vzájomný vzťah stávajú v našom živote istotou, na ktorú sa môžeme spoľahnúť a počítať s ňou.

Nepríjemné emócie, ako je hnev, sklamanie, smútok či úzkosť, sú signály, ktorými nám mozog cez naše telo dáva vedieť, že sa dejú veci, ktoré náš mozog vníma ako zlé. Dokonca existuje aj akýsi prekladový slovník emócií – napríklad smútok nás upozorňuje na stratu, strach na nebezpečenstvo a hnev a sklamanie na nesplnené očakávania a nedodržiavanie pravidiel. Keď takto porozumieme emóciám, vidíme, že vo vašej situácii sú pocity hnevu a sklamania úplne prirodzené.

Ak vo vás čin otca vyvolal takú silnú reakciu, znamená to, že vám on ani vzťah vašich rodičov nie sú ľahostajné. Z pohľadu vonkajšieho sveta sú vaše emócie hnevu a sklamania naozaj „oprávnené“ a pravdepodobne aj prijateľné. Viem si však predstaviť, že vnútri môžete prežívať aj ďalšie (možno až rozporuplné) emócie, ktoré môže byť oveľa ťažšie ukázať navonok. Myslím tým smútok, že ste stratili kontakt s človekom, ktorý vám bol blízky, možno strach a obava o matku alebo ďalších členov rodiny, ktorí prežívajú tiež ťažké obdobie, možno aj strach, že ak by ste ukázali smútok za otcom, mohlo by to mame nejako ublížiť… Takýto pretlak emócií je naozaj ťažké uniesť.

Problémom nie je fakt, že prežívame emócie, ale to, čo s nimi urobíme. Z toho, čo píšete, rozumiem, že sa snažíte hnev a sklamanie mierniť tým, že s otcom nekomunikujete. Môžete si sama odpovedať na otázku, či je takéto riešenie pre vás dlhodobo prijateľné.

Možno v tejto chvíli nedokážete urobiť nič iné. Možno časom zistíte, že by ste sa chceli posunúť, že vám tento postoj nepomáha, ale vás brzdí v živote, ktorý by ste chceli viesť. Myslím, že v takom prípade by bolo najlepšie, aby ste sa poradili s psychológom alebo poradcom, ktorý by vás mohol na vašej ceste sprevádzať, aby ste v tejto situácii porozumeli samej sebe, ošetrili svoje zranenia a našli spôsob, ako sa so situáciou vysporiadať bez toho, aby boli vaše emócie rozbúrené ako na začiatku.

…

František Petruška – kňaz, vicerektor Pastoračného centra Anny Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom

Ďakujem vám za úprimnosť a otvorenosť. Hnev a sklamanie, ktoré prežívate, sú, samozrejme, na mieste a patria k prirodzenej ľudskej reakcii v podobných situáciách. Tieto emócie nemožno na začiatku úplne ovplyvniť, pretože predstavujú prirodzenú vzburu nášho vnútra na neprávosť alebo zlo, ktoré sa okolo nás alebo na nás deje. Z nášho prežívania sa spovedať nemusíme, lebo do tohto počiatočného prežívania ešte nevstupuje vôľa. Dôležité je to, čo s týmto prežívaním urobíme, keď si ho už uvedomujeme, a ako s ním pracujeme. Práve tu sa dostávame na pôdu hriechu.

Celá situácia sa umocňuje aj skutočnosťou, že nepoznáme presné dôvody toho, prečo otec odišiel za inou ženou. Život je zväčša oveľa komplikovanejší ako sa to javí na prvý pohľad. Aj preto nás Sväté písmo často povzbudzuje, aby sme nesúdili (porov. Mt 7, 1; Jn 7, 24, 1 Kor 4, 5). Súd patrí Bohu, lebo len on pozná tajnosti srdca, ako aj všetky okolnosti života.

Chcel by som vás povzbudiť k stretnutiu sa s otcom, aj keď chápem, že v tejto situácii to môže byť nesmierne náročné. Ak nemáte záujem vypočuť si jeho verziu, čo sa vlastne

stalo, odporúčal by som sa z toho vyspovedať. Nechuť rozprávať sa s otcom naznačuje

uzavretie sa a neochotu, kde už vstupuje do istej miery aj naša vôľa, preto hovoríme o hriechu. Zároveň, hnev a sklamanie sa nemôžu stať trvalým stavom, pretože v tomto

nastavení človeku tŕpne srdce a postupne sa stáva neschopným milovať.

Cieľom je odpustenie, do ktorého postupne dozrievame. Postojom odpustenia sa staviame na stranu Ježiša, ktorý takisto odpustil tým, ktorí ho zradili. No takto odpúšťať dokážeme iba s Ježišom a v Ježišovi. On je stelesnením pravého odpustenia, ktoré môže aj skrze nás darovať druhým. Dôležitá je túžba osvojiť si tento Ježišov postoj, ktorý nadobúdame práve vo sviatosti zmierenia. Tam sa učíme odpúšťať tak, ako aj nám Boh odpúšťa v Kristovi. Spomienka sa síce nevymaže, no v Kristovi naberá nový rozmer. Pekne o tom píše Katechizmus: „Nie je v našej moci už necítiť urážku a zabudnúť na ňu. Ale srdce, ktoré sa odovzdáva Duchu Svätému, pretvára ranu na súcit a očisťuje pamäť tým, že premieňa urážku na orodovanie.“ (KKC 2843)

Na vašej ceste vás môže sprevádzať tento úryvok evanjelia – podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi (Mt 18, 23 – 35).

Otázky a podnety na premýšľanie:

– Kde sa vidíš v tomto evanjeliu?

– Aké následky so sebou nesie neodpustenie?

– Čo bráni prvému sluhovi odpustiť?

– Suma, ktorú dlhuje prvý sluha, predstavuje náš dlh voči Bohu (nikdy to nesplatíme).

– Suma, ktorú dlhuje druhý sluha, predstavuje dlh druhých voči nám (oveľa menší ako predošlý).

– K čomu ťa pozýva toto evanjelium?

Foto: pixabay, pexels