Radíme si: Môjmu synovi sa páčia muži (PsLic. Mgr. Ján Kulan)
Môj dospievajúci syn sa mi zdôveril, že sa mu nepáčia dievčatá a ani o ne nemá záujem. Má už za sebou jeden vzťah s dievčaťom, ktorý však netrval dlho. Hovorí, že aj vďaka nemu si uvedomil, že je inak orientovaný a páčia samu chlapci. Sme veriaca rodina a vôbec neviem, aký postoj mám voči tomu zaujať. Čo by ste robili vy na mojom mieste?
Miroslava zo Žiliny
…
PsLic. Mgr. Ján Kulan, kňaz a psychológ:
Problematika homosexuality je v dnešnom svete i spoločnosti veľmi aktuálna a dosť rozšírená. Aký postoj má k tomu zaujať veriaci kresťan katolík? Je dobré v prvom rade siahnuť po morálnom učení Katechizmu Katolíckej cirkvi (KKC), kde sa v článkoch 2357– 2359 o tom dosť jasne píše: „Homosexualita označuje vzťahy medzi osobami mužského alebo ženského pohlavia, ktoré pociťujú výlučnú alebo prevládajúcu pohlavnú príťažlivosť voči osobám toho istého pohlavia. V priebehu stáročí a v rozličných kultúrach nadobúda veľmi odlišné podoby. Jej psychický vznik ostáva z veľkej časti nevysvetlený. Tradícia, opierajúc sa o Sväté písmo, ktoré predstavuje homosexuálne vzťahy ako veľmi závažnú zvrátenosť, vždy hlásala, že homosexuálne úkony sú svojou vnútornou povahou nezriadené. Sú proti prirodzenému zákonu (porov. čl. 2333). Zatvárajú totiž pohlavný úkon pred darom života. Nepochádzajú z opravdivého citového a sexuálneho dopĺňania sa. V nijakom prípade ich nemožno schvaľovať. Nemalý počet mužov a žien má hlboko zakorenené homosexuálne sklony. Táto objektívne nezriadená náklonnosť je pre väčšinu z nich skúškou. Treba ich prijímať s úctou, so súcitom a s jemnocitom a vyhýbať sa akémukoľvek náznaku nespravodlivej diskriminácie voči nim. Aj tieto osoby sú povolané plniť vo svojom živote Božiu vôľu, a ak sú kresťanmi, spájať s Pánovou obetou na kríži ťažkosti, s ktorými sa môžu stretnúť v dôsledku svojho stavu. Homosexuálne osoby sú povolané k čistote. Čnosťami ovládania sa, ktoré vychovávajú k vnútornej slobode, (porov. čl. 2347),niekedy aj pomocou nezištného priateľstva, modlitbou a s pomocou sviatostnej milosti sa môžu a majú postupne a rozhodne približovať ku kresťanskej dokonalosti.“
Čo sa týka pôvodu homosexuality, treba povedať, že z biologického a psychologického hľadiska s veľkou pravdepodobnosťou nie je geneticky daná, teda nie je vrodená. Dnes už je známych minimálne osem dôležitých a podrobných vedeckých štúdií, ktoré sa uskutočnili v Austrálii, USA a Škandinávii za posledné tri desaťročia, ktoré to potvrdili. Chlapec sa vo fáze raného vývinu dieťaťa potrebuje identifikovať s otcom alebo s inými dôležitými mužskými postavami svojho života. Tým istým spôsobom sa dievča musí identifikovať s matkou.
Neúplné a rozpadnuté rodiny sú poznačené absenciou dôležitej mužskej postavy, s ktorou sa môže chlapec identifikovať. Matka by sa mala vyvarovať prílišnej starostlivosti a citovému naviazaniu na svojho syna. Dôležitým faktorom, ktorý prispieva k homosexuálnym tendenciám u dievčat, je skúsenosť s otcom, ktorý nevedel dostatočne prejaviť svoje emócie voči dcére, či s otcom agresívnym a násilníckym voči svojej žene či samotnej dcére. Vo všeobecnosti chladný a odmeraný manželský či rodičovský vzťah prispieva k neschopnosti dieťaťa identifikovať sa s osobami rovnakého pohlavia potrebnými na budovanie zdravej heterosexuálnej identity.
Najčastejšími reakciami rodičov, vrátane tých kresťanských, na zistenie, že ich dospievajúci syn či dcéra pociťujú sexuálnu náklonnosť voči rovnakému pohlaviu, je otázka: „Čo sme urobili zle a nesprávne vo výchove nášho dieťaťa?“ Rodičia sa cítia zodpovední za výchovu svojich detí a v prípade dieťaťa homosexuála sa často obviňujú. Nik však nepozná s istotou, čo vyvolá vznik homosexuality u človeka. Rodičia by mali najprv akceptovať túto realitu, že ich syn či dcéra sa cítia homosexuáli, a nemali by ich za to morálne odsudzovať.
V tejto náročnej a citlivej situácii je prvoradou úlohou rodičov, o to viac kresťanských, pokračovať v prejavoch bezpodmienečnej lásky pre svoje dieťa. Najlepšou vecou je im ukázať, že ich napriek tomu milujú. Majú s nimi i naďalej komunikovať, byť im oporou a modliť sa za nich. Veľkou pomocou pre týchto mladých ľudí môže byť duchovné sprevádzanie zo strany kňaza, ktorý sa viac vyzná v tejto problematike, dostupného kresťanského psychológa či psychoterapeuta.
Snímka: pexels.com