Radíme si: Dilema s „Ježiškom“: Ako je to vo vašej rodine?
S manželom uvažujeme, ako si to doma nastaviť s vianočnými darčekmi. Zachytili sme, že sú rodiny, ktoré upúšťajú od tradície, že ich „nosí Ježiško“. Aj sme sa stretli s odporúčaním neklamať deťom v tejto veci, aby to v nich nekrivilo obraz Ježiša, aby to nevnímali ako podraz, keď zistia pravdu, aby sa nestal pre nich Ježiš nereálnym. V podstate je nám to sympatické, ale váhame. Nie sú potom Vianoce s deťmi primálo radostné? My si obaja na „Ježiška“ spomíname s radosťou a bez zranení zo zistenia pravdy. Ak by sme sa rozhodli hovoriť deťom pravdu, že sa obdarúvame navzájom, ako to zvládnuť vo vzťahu k okoliu? Všetkým totiž „nosí darčeky Ježiško“, takže by bolo len otázkou času, kedy by sme niekomu „pokazili radosť“. Aj našich detí sa všetci pýtajú, čo by si priali, respektíve, čo dostali „na Ježiška“.
(Monika z východného Slovenska)
Pre mňa to bolo jednoznačné, keďže ja som si to zranenie zo zistenia pravdy do rodičovstva priniesla. Manžel nebol proti, takže našej dcére sme nikdy nehovorili, že darčeky nosí Ježiško. Čo sa týka okolia, bol to boj hlavne so starými rodičmi. Jedna babka to doslova odmietla prijať. Povedala, že dcéru oberáme o detstvo, že ona jej bude rozprávať, čo chce, nech si my hovoríme čokoľvek. Jasne a slušne sme jej komunikovali, že si to neprajeme, a keď sa vyskytli situácie, že to dcére povedala pred nami, tak sme ju priamo pred dcérou opravili – že hoci babka vie, že sú to Ježišove narodeniny a že darčeky si dávame navzájom, rada hovorí, že je to priamo od Ježiša – a úplne mimo nie je, lebo bez neho by sme sa nevedeli obdarovať. Naša päťročná dcéra rozhodne netrpí nedostatkom predstavivosti či vianočného čara. Darčeky chystá so mnou a každý rok sa pod stromčekom teší ako každé iné dieťa. Lebo Láska nezanikne, keď je odhalená pravda.
Michaela
Ja mám tri deti, teraz majú dvadsaťjeden, devätnásť a pätnásť rokov. Vždy u nás nosil darčeky Ježiško, ešte aj dva roky dozadu. Prvá to vedela skoro, ale nikdy to nevyzradila. Syn veril ešte ako trinásťročný a hneď o rok už sám radostne obdarúval nás. Najmladšia v trinástich budila všetkých, že ráno sú už dary pod stromčekom. Nikdy mi deti nevyčítali, že som ich klamala. Postupne, ako rástli, som im vysvetľovala, že Pán nám dáva dary – že máme čo jesť, kde bývať, za čo nakúpiť. Že to robí celý rok a cez ľudí, ktorých nám dáva, ale na Vianoce nás obdarúva tak zázračne. Bolo to to najkrajšie obdobie. Pre nich, ale aj pre mňa boli ich žiarivé oči najväčším darom. Nechajme deti byť deťmi, kým môžeme. Budú to ich najkrajšie spomienky.
Janka
Naša prvá dcéra tak silno verila na darčeky od Ježiška! Očarovalo nás to všetkých. Ale aké bolo trpké to sklamanie, keď sa dozvedela, ako to naozaj je. Nechcela spolužiakom veriť a vysmiali ju. Najväčším argumentom, ktorý proti nim mala, bolo, že maminka neklame. Poplakali sme si doma obe. Mladšie deti vedieme k tomu, že Ježiš nás požehnáva, aby sme si mohli zabezpečiť to, čo máme.
Dominika
Pre mňa bola vždy dôležitá pravda, takže keď sa nám narodili deti, ani na moment som neuvažovala o tom, že by som im mala klamať. Nemyslím si, že deti o niečo prichádzajú. Oslavujeme Ježiškove narodeniny, viac sa sústredíme na to, čo sa vtedy v Betleheme udialo, a rozdávanie darčekov je už len príjemný bonus k tomu. Starí rodičia mali s tým problém prvý rok, potom to prijali a možno sa im aj uľavilo. A nám okrem iného odpadá starosť, ako a dokedy udržať deti v tom, že je za darčekmi nejaké čaro, ako im vysvetliť, že nemôžu požadovať darčeky za neobmedzenú sumu, lebo predsa z neba nespadnú… A milým dôsledkom sú detské darčeky pre nás rodičov a pre ostatných príbuzných.
Aďa, Košice, tri deti
Pri prvej dcérke som ešte začiatkom decembra bola presvedčená, že jej z princípu poviem pravdu. Pod stromčekom si mala nájsť domček pre postavičky. Nedorozumením sme ho však neobjednali včas. Keď sme na to prišli, bol už vypredaný. Hoc to bola drobnosť, bola som z toho nešťastná. Šla som spať s modlitbou na perách: „Ježišu, nechávam to na teba, postaraj sa, prosím, o domček pre svoje dievčatko… Veď predsa ty nosíš darčeky.“ Na druhý deň ráno bol na sklade e-shopu jeden kus. To bol moment, keď sme sa s manželom rozhodli, že dcérke povieme, že darčeky nosí Ježiško. Nenosí ich tam síce fyzicky, ale aj nápad, čo by dieťa potešilo, aj práca, ktorou zarobíme peniažky, to všetko je Božia milosť a dar od Boha. Mám skoro tridsať a verím, že darčeky sú od Ježiška… Bez ohľadu na to, kto ich položil pod stromček.
Dominika, Bratislava, dve deti
Milá Monika, máme tri dcéry a tento rok to budú prvé Vianoce bez „hry na Ježiška“. Prvej dcére sme vianočné tajomstvo prezradili ako osemročnej; vybrali sme si na to vhodný letný čas, aby dokázala spracovať pravdu, keď sa priblíži Štedrý večer. Vzala to úplne triezvo a tešila sa, že nám v decembri pomôže vybrať darčeky pre sestry.
Druhej a tretej dcére sme o „Ježiškovi“ povedali len minulý rok, ale vo veku jedenásť a deväť rokov to vzali veľmi zle. Jedenásťročná nám so slzami vytkla, že sme jej nemali nič prezrádzať, ona skrátka chcela veriť aj ďalej. Najmladšia reagovala podobne, bez sĺz, no s hnevom. Neboli nahnevané, že sme im klamali – boli nahnevané, že sa „to“ končí. „To“ – naše radostné písanie listov Ježiškovi v Prvú adventnú nedeľu a nechávanie listov na okennej parapete, odkiaľ si ich príde v noci vziať… Štedrovečerný rituál, keď si my – dievčatá – umývame v kúpeľni ruky, kým tatinko „čaká“ predo dvermi, a keď nám dá signál, môžeme s umývaním prestať a ísť k prestretému stolu… Zvonček, ktorý ukončí naše hodovanie a my rozrušene výskame a utekáme do obývačky, aby sme tam našli darčeky – pre každého práve tie tri, po ktorých najviac túžil…
Dalo nám veľa námahy presvedčiť ich o tom, že naše adventné a vianočné zvyky môžeme dodržiavať aj naďalej. Boli smutné a rozčarované, no napokon sa nám podarilo dohodnúť sa, že sa na „Ježiška“ budeme hrať a budeme si to čaro, v ktorého podstate je tak či tak náš dobrotivý Boh, vychutnávať ako predtým.
Keby som sa mala rozhodnúť znova, akým smerom sa vydať, pravdepodobne by som sa opäť rozhodla čaro Vianoc ponechať… No možno by som ho z roka na rok riedila pravdou, aby konečné zistenie nebolo také boľavé. Milujeme svoje deti a to „divadielko“, ktoré sme v ich ranom detstve hrali, nebolo len nejakým nasledovaním tradícií väčšiny – bola to túžba prežiť tento krásny rozsvietený čas rozprávkovo.
Kompromisom v tvojom prípade by možno bolo začať s „hrou na Ježiška“ od začiatku – povedať deťom, ako to je, ale hrať tú hru spoločne. Ja sa na naše tohtoročné Vianoce teším – budeme mať o dve spoluhráčky viac.
Peťa Babulíková, mama troch dcér, učiteľka angličtiny a autorka knihy Lectio mamina
V hľadaní odpovede na túto otázku sa opriem o veľkého vychovávateľa a prirodzeného pedagóga svätého Jána Bosca, ktorý poukazoval na význam takzvaných „čarovných“ dní v živote človeka a dieťaťa zvlášť. Medzi takýmito dňami nachádza svoje dôležité miesto aj vianočný čas so svojou čarovnou atmosférou. Počas Vianoc slávime Ježišovo narodenie. Boh sa stal človekom a prišiel ako malé dieťa, Ježiško, na tento svet. Je to darovanie sa Boha, dar veľkej Lásky. No nezdá sa vám, že sa pri vysvetľovaní tohto všetkého posúvame do abstraktných pojmov, do ktorých potrebujeme vnútorne dorásť? Jean Piaget vo svojej teórii kognitívneho vývoja poukazuje na to, že deti až približne od siedmeho roku začínajú postupne pracovať s abstraktnými pojmami. Do tohto obdobia pracujú skôr s jednoduchšími pojmami. Nedokážu sa na problém pozrieť z pozície druhého a nie sú schopné pracovať s konkrétnymi operáciami mysle. Deti, ale priznajme, že aj my dospelí, ľahšie pochopia abstraktné pojmy pomocou konkrétnych obrazov a gest. Prostredníctvom nich sa môžeme dotknúť onoho čara, ktoré zahrieva dušu. Bez týchto obrazov a gest by abstraktné významy ostali iba prázdnou škrupinou.
Vieme, že na Vianoce si dávame darčeky. Ale rovnako vieme, že nám ich nosí Ježiško, bez jeho požehnania by to nešlo. A vieme, že v skutočnosti ide o veľký dar Boha, Lásky, ktorý prichádza na tento svet a chce, aby sme sa v láske stali podobným darom, čo vyjadrujeme napríklad aj vianočným darčekom a čarovnou atmosférou, ktorú chceme navodiť. Teda keď povieme, že darčeky nosí Ježiško, neklameme. Nie je potrebné všetko dopodrobna a neraz aj zložito vysvetľovať. Na to je čas. No nemusíme ani špeciálne zavádzať, ostaňme v pravde. Deti majú hlboký cit pre význam sviatkov a zvlášť Vianoc, ale vnímajú ho primerane svojmu veku.
Vieme, že Vianoce sú intenzívnym duchovným, podmanivým a cenným obdobím. Rovnako to vnímajú aj deti, chápu, že všetky tie materiálne znamenia majú dušu, teda svoj duchovný a hlboký význam. Samozrejme, vstupuje do toho aj zázrak detskej mysle, ktorá chce za každú cenu veriť, že existuje „čarovný“ svet alebo stratený raj. A podľa mňa do tejto duchovnej vianočnej krajiny patrí aj Ježiško, ktorý nosí darčeky. Deti potrebujú veriť v nadprirodzený rozmer primerane svojmu veku, aby sa mohli postaviť do skutočnosti, ktorá aj z pohľadu ich vnímania nie je vždy ideálna. Tento „čarovný“ rozmer detskej mysle postupne ustúpi v závislosti od ich rastúcej skúsenosti. Kto však mohol prežiť detstvo sladké, pokojné a plné tohto „čarovného“ sveta, bude v dospelosti oveľa vyrovnanejší a pokojnejší. Myslím, že aj nám „dospelákom“ by sa patrilo do tohto sveta aspoň raz začas ponoriť.
ThLic. Martin Ďuračka, PhD., biskupský vikár pre školstvo Banskobystrickej diecézy, v štúdiách sa zameriaval na kresťanskú výchovu
V januárovom čísle budeme radiť Marekovi:
Pozdravujem, chcel by som sa poradiť ohľadom založenia spoločenstva. S manželkou a malými deťmi sme sa pred časom presťahovali, a tým sme zmenili aj farnosť, do ktorej patríme. Túžime patriť do nejakého užšieho spoločenstva, žiadne stretko pre rodiny však v tejto farnosti nefunguje. Poznáme tu niekoľko rodín v podobnej životnej situácii, s niektorými sme sa o založení stretka už aj rozprávali. Vieme, že by sme chceli zmysluplne spoločne tráviť čas, nevieme však celkom, čím ho naplniť a ako to celé zorganizovať. Aká modlitba, aké témy, aké aktivity? Vopred ďakujem za rady.
(Marek z Oravy)
Predplatné si môžete zakúpiť tu: www.slovoplus.sk/moje-slovoplus