Radíme si: Ako sa postaviť k „nekatolíckemu“ poslednému želaniu blízkeho?
Mám ťažko chorého otca. Situácia je natoľko vážna, že sa stále častejšie rozprávame o smrti. Otec raz vyslovil želanie, že preferuje kremáciu a chcel by, aby sme jeho popol rozsypali niekde v horách. Viem, že rozsypanie ostatkov nie je v súlade s učením Katolíckej cirkvi. Na druhej strane je mi zvláštne pri predstave, že nesplním otcovo posledné želanie. Čo robiť?
Daniela z Trenčína
…
Na kázni a aj na spovedi som sa stretla s vysvetlením, že nikto nesmie nikoho zaväzovať takýmto spôsobom, pretože ide o nútenie vôle inému, a to je proti Desatoru. Ak Daniela vníma vo svojom svedomí opak, musí sa držať svedomia.
Ľubomíra (52), Poprad
…
Skúste otcovi vysvetliť, že by ste radi pochovali jeho ostatky, aby ste mali celá rodina pietne miesto, kam budete môcť chodiť zapáliť sviečku, pomodliť sa, pospomínať, doniesť kytičku, veniec. Predsa nebudete chodiť potom po horách, kde by bol otcov popol rozsypaný. Otec má zrejme hory rád, keď tam chce rozsypať popol. Po smrti však už na tom nezáleží, tak by som uprednostňovala, aby ste ešte vy, jeho príbuzní, mali miesto, kam môžete prísť pomodliť sa.
Slávka (47), Prešovský kraj
…
Z otázky vyplýva, že otec len raz vyslovil takéto želanie, takže by som tomu nepripisoval veľkú vážnosť. Dôležité je, aký bol jeho vzťah k Cirkvi a sviatostiam. Viem si predstaviť, že starý človek ani len netuší, aké je učenie Katolíckej cirkvi v tejto oblasti. Na druhej strane, ak bol jeho postoj k viere a Cirkvi odmietavý a napríklad odmietal i pohreb, tak by bolo asi správne mu jeho žiadosť splniť, hoci som si vedomý, že keby som bol v takej situácii ja, bolo by mi to veľmi zaťažko.
Michal (32), Kysuce
…
Urobte tak, ako vám káže svedomie. Váš otec po odchode na večnosť bude mať iný pohľad, a keby vedel, že vám to spôsobí takúto dilemu, nežiadal by to od vás.
Mária (54), Trnava
…
Ja by som nasledovala svoje náboženské presvedčenie a neurobila niečo, čo odporuje zásadám učenia Katolíckej cirkvi aj napriek tomu, že týmto konaním nesplním poslednú vôľu.
Jana (36), Prešov
…
Premýšľam, že keby som ja chcela byť pochovaná klasickým spôsobom podľa učenia Cirkvi, ale bolo by to proti presvedčeniu mojich blízkych, čo by mali urobiť?
Katarína (34), Nitra
…
Ja by som hľadal kompromis. Zákon o pohrebníctve hovorí, že urna môže byť uložená na úctivom mieste. Čo to znamená? Cintorín, kolumbárium, ale aj na záhradke v riadne pripravenom pomníku s patričným povolením. Nebolo by niekde také miesto?
Je pravda, že cirkevná tradícia nepodporuje rozptyl – v krematóriu, na rozptylovej lúke ani v prírode. Preto by mal otec, ak chce mať kresťanský pohreb, ustúpiť.
Tibor (51), Bratislava
…
Ja by som volila cestu komunikácie s otcom. Ak by otec trval a bol presvedčený o svojom želaní, zrejme by sa o ňom zmieňoval častejšie. Píšete, že to spomenul raz – to mi znie skôr ako premýšľanie nahlas než ako pevné presvedčenie o niečom. Na vašom mieste by som si overila – ak je vám to nepríjemné priamo, tak napríklad aj v nenápadnom rozhovore –, či si otec je vedomý, aký je pohľad Cirkvi na rozsypanie pozostatkov zosnulých a prečo to tak je. Myslím, že ak je váš otec úprimne veriaci katolík, veľmi rád zmení názor, keď bude mať možnosť porozumieť stanovisku Cirkvi. Veľa múdrosti a pokoja vám žehnám!
Marta (34), Košice
…
Podľa mňa sa zosnulý sa musí zmieriť s tým, že pozostalí ho pochovajú tak, ako je to v ich možnostiach z kresťanského hľadiska.
Anna
…
Ja odporúčam Daniele poprosiť otca, aby na ňu nekládol takú ťarchu, s ktorou ona bude musieť ďalej žiť.
Anežka, Bratislava
…
Ja ako laik, ktorý nedostane vždy včas na všetko presné odpovede, sa riadim presvedčením, že ak konám podľa katolíckeho učenia a morálky, nebudem mať hriech. Alebo ešte pohľad z opačnej strany: Viete si predstaviť, že posledné želanie umierajúceho by bolo postavené nad morálku? Želať si čosi proti morálke osobne považujem za slabomyseľnosť.
Štefan
…
Skôr by som bola poslušná Cirkvi a nerozsypala popol po horách, otcova duša už vtedy bude poznať pravdu.
Martina, východné Slovensko
ODPOVEĎ ODBORNÍKA:
o. Juraj Jendrejovský, kňaz, nemocničný kaplán Univerzitnej nemocnice v Martine
Ctená Daniela,
s uznaním autentickosti vášho vzťahu k vášmu otcovi vnímam vašu službu sprevádzania v jeho pomíňajúcom sa pozemskom živote.
Ide ozaj o pravdivý a oslobodzujúci moment, keď nám pacient chce tlmočiť poslednú vôľu napriek tomu, že môže byť pre nás i neprijateľná. To, že sa tak stalo, ako píšete, iba raz, mi skôr pripadá ako výzva vidieť za tým jeho hĺbku prežívania života, ktorý naňho dolieha.
Túžba „nebyť“ sa u mnohých našich pacientov viaže ani nie tak na ich budúcnosť, na to, ako bude zaobchádzané s ich telesnými pozostatkami po kremácii, ale na prítomnosť. V tých slovách „ rozptýliť sa, stratiť, stať sa neviditeľným, nepoznaným, bez mena a miesta pobytu, nechcieť vôbec byť“ a tak podobne sa niekedy odhaľuje niečo, čo stojí za zaobchádzaním s našimi telesnými pozostatkami. Vyžaduje si to odvahu vstupovať so svojím otcom do komunikácie.
V nej príde rad i na vaše vyjadrenie: „Potrebujem ťa, si pre mňa, bol si a zostávaš dôležitým, nie si hocikým, bez teba by som nebola, nežila. Je dôležité miesto, kde teraz si. Že môžem byť teraz s tebou, žiť tento čas, že ťa môžem teraz počúvať. Je pre mňa dôležité, aby som mala, ak by si zomrel skôr ako ja, kam ísť, niekde sa zastaviť. Na mieste, ktoré mi bude pripomínať, že si stále prítomný – hoci v inom svete –, ale prítomný v tomto živote, ktorý žijem. Budem sa potrebovať po tvojej smrti modliť za tvoj nový, krajší, bezbolestný život, v ktorom môžeš prežívať radosť z poznania svojho kríža v utrpení, ktoré máš teraz tu na zemi.“
Je dobré ísť pomocou tejto viery na svetlo pred otcom aj vo vyjadrovaní svojich vlastných potrieb, drahá Daniela, vyjadrovať svoje presvedčenie, vieru vo večný život. Povzbudzujem vás k tomuto. Nech hĺbka týchto stretnutí, komunikácie s otcom je pre vašu budúcnosť cenným materiálom, z ktorého budete vedieť žiť krásu a bohatstvo svojho duchovného života.
Na záver mi dovoľte konštatovania z potrieb našich – v plnom vedomí – zomierajúcich pacientov:
1. Nemyslite si, že dlho zamlčované, ťažko vysloviteľné túžby majú pre nás definitívnu a nemeniteľnú podobu. Veď vy ste zdraví, a predsa tak často meníte svoje názory. Tak to dovoľte i nám a počúvajte ďalej, čo stojí za nami vyslovenými slovami, ktoré vám hovoríme a ktoré vás teraz desia.
2. Majte odvahu stať sa voči nám tiež pravdiví a nemajte nás iba za pacientov, s ktorými zo súcitu musíte vo všetkom súhlasiť a vypĺňať všetky naše priania. Dajte nám vedieť o svojich potrebách. Do smrti sa potrebujeme učiť trpezlivosti, rešpektu a láske voči vám, aby sme vám pomohli pekne žiť – tiež do smrti.
…
ČO UČÍ O POCHOVÁVANÍ CIRKEV?
spracovala Zuzana Vandáková
Už neraz som sa stretla s tým, že sa ma veriaci, ale aj neveriaci ľudia pýtali na možnosti pochovávania v duchu Katolíckej cirkvi. Prečo nemôžeme popol rozsypať kdekoľvek? Prečo nemôžeme akokoľvek uchovávať urnu a mať svojho blízkeho pri sebe? A je vlastne spopolnenie prípustné pre katolíkov?
Pozrime sa preto na to, čo o tejto téme učí Cirkev. Pochopiteľne, aj to je niečo, čo sa v jej dejinách vyvíjalo. Je dobre známe, že kedysi sa napríklad ani nepochovávali cirkevnými obradmi ľudia, ktorí spáchali samovraždu. Bol im umožnený len civilný obrad. Dnes to už tak nie je a aj títo ľudia majú plné právo byť pochovaní v rámci obradov Katolíckej cirkvi s prosbou o Božie milosrdenstvo.
Prvým bodom, na ktorý pri tejto téme netreba zabúdať, je však to, že pohreb nie je sviatosť – čiže to, akým spôsobom je vykonaný, nemá dosah na spásu zomrelého človeka. Ale my, ktorí sa v živote z času na čas ocitáme pri smrti svojich blízkych, sme pozvaní pochovať ich v obrade príslušného vierovyznania, ktoré človek žil.
Pápež František v roku 2016 vydal inštrukcie, čo sa týka pochovávania veriacich, pod názvom Ad resurgendum cum Christo. Ide o krátky sedembodový dokument, v ktorom hneď na začiatku píše, že už od roku 1963, keď vyšla inštrukcia Piam et constantem, bolo ustanovené, aby sa „verne zachovával zvyk pochovávať mŕtve telá veriacich“ a súčasne uznané, že kremácia „neprotirečí kresťanskému náboženstvu“ – nie je teda dôvod odopierať spopolnenie tým, ktorí si to z rôznych dôvodov žiadajú. Hoci teda Cirkev v prvom rade uprednostňuje pochovávanie tiel zosnulých, kremáciu nezakazuje ani nie je proti jej doktrinálnemu učeniu.
Je tu len jedna podmienka – rozhodnutie spopolnenia nemá byť motivované „popieraním kresťanských dogiem alebo sektárskym zmýšľaním, alebo nenávisťou voči katolíckemu náboženstvu a Cirkvi“. Čiže ak je to napríklad z praktického, ekonomického, sociálneho alebo iného než náboženského – nekresťanského – dôvodu, je to v poriadku.
Cirkev zároveň odporúča, aby boli zosnulí pochovaní na cintoríne alebo inom posvätnom mieste, čo zodpovedá primeranej úcte voči zosnulým. „Už od počiatku si kresťania želali, aby ich zosnulí boli zahrnutí do modlitieb a spomienok kresťanského spoločenstva. Ich hroby sa stali miestami modlitby, spomienky a zamyslenia,“ píše pápež František. Zdôrazňuje tiež, že vďaka pochovaniu na posvätnom a na to určenom mieste sa predíde zabúdaniu na zosnulého a nedostatku úcty, ako aj neprístojným praktikám či poverčivosti.
Upozorňuje aj na to, že sa nedovoľuje uchovávať popol v domácnosti – dovolené je to len v prípade vážnych a výnimočných okolností, ktoré odobrí ordinár so súhlasom biskupskej konferencie. Ani tu sa však popol nesmie deliť napríklad medzi členov rodiny, aby bola zachovaná náležitá úcta.
A ako zaznelo aj v otázke, popol rozsypaný do vzduchu, zeme, vody či premenený na spomienkové predmety, kusy bižutérie a podobne je neprípustný. Nie je to však bezdôvodné. František tu upozorňuje, že je to tak kvôli tomu, aby sa vyhlo akémukoľvek dvojznačnému panteizmu, naturalizmu alebo nihilizmu.
A na záver dodáva: „V prípade, že bolo všeobecne známe želanie zosnulého dať sa spopolniť a popol rozptýliť v prírode z dôvodov protirečiacich kresťanskej viere, musí mu byť podľa normy práva odmietnutý pohreb.“