Radíme si: Ako má voliť katolík? Aké kompromisy sú prípustné?

Pýta sa Tibor z Považia:

S blížiacimi sa parlamentnými voľbami mám dilemu, akých zásad sa mám ako kresťan držať pri výbere. Sú tam strany, ktoré mi programovo viac-menej vyhovujú, ale je dosť reálne, že sa do parlamentu nedostanú a môj hlas prepadne. Sú tam ľudia, ktorým verím, ale kandidujú za politické strany, voči ktorým mám výhrady – nesúhlasím s hodnotami strany, nepáči sa mi ich štýl politiky, mám výhrady voči jednotlivcom na zvoliteľných miestach danej kandidátky a podobne. Do akej miery sú v tomto prípustné kompromisy? Je v poriadku zohľadňovať pri rozhodovaní reálne šance vo voľbách, alebo by sme mali principiálne voliť program, ktorý považujeme za najlepší? Je prípustné voliť aj stranu, s ktorou sa osobne zhodneme v zásadných veciach, avšak ich program nie je úplne v súlade s náukou Cirkvi? Nechcem zľahčovať bioetické otázky, ale politiku vnímam v širšom kontexte.

Odpovedá ThLic. Ján Viglaš, morálny teológ:

Vďaka za tieto otázky, 

lebo vyjadrujú nielen dilemy mnohých voličov, ale aj vedomie toho, že spravovanie verejných záležitostí nie je jednoduchá vec ani v pokojných časoch, nieto ešte za takých náročných okolností, aké prežívame dnes – pandémia, vojna na Ukrajine, inflácia, politická kríza. Zároveň už vyše tridsať rokov žijeme v slobodnej spoločnosti, ktorá chce byť pluralitná a predovšetkým sekulárna.

Na začiatok je dobré si pripomenúť, že aj Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí o určitých morálnych povinnostiach vo vzťahu k spoločnosti: „Povinnosťou občanov je prispievať spolu s občianskou mocou k dobru spoločnosti v duchu pravdy, spravodlivosti, solidarity a slobody“ (KKC 2239). „Podriadenosť autorite a spoluzodpovednosť za spoločné dobro vyžadujú z morálneho hľadiska platiť dane, uplatňovať volebné právo a brániť krajinu“ (KKC 2240). (Celá časť v Katechizme má názov Predstavitelia moci v občianskej spoločnosti, KKC 2234 – 2246.)

Čiže aj uplatňovanie volebného práva je vyjadrením našej spoluzodpovednosti za krajinu. Iste, právo voliť môže znamenať aj nejsť voliť, ale to môže byť príspevkom k väčšiemu morálnemu zlu, než voliť kandidátov, voči ktorým možno vzniesť aj vážne výhrady. Krajinu totiž niekto spravovať musí. Neobstojí ani argument, že voľby sú len formalitou alebo že je rozhodnuté už vopred. Bolo už viacero prípadov, tak na komunálnej úrovni, ako aj parlamentnej, kde niektorí kandidáti či strany prešli, alebo neprešli len tesným rozdielom niekoľkých hlasov.

Na zodpovedné rozhodnutie treba realisticky vnímať, že politika je aj „remeslo“ – a veľmi náročné. Na jej výkon nestačia len šľachetné úmysly, ale treba poznať aj zákony, kompetencie, mať organizačné a komunikačné schopnosti, mať tím expertov, poctivú analýzu problémov a jasnú víziu, ako presadiť zmenu k lepšiemu. A už tu neraz nastávajú dilemy, že niekto ide do politiky ako charakterný človek, ale nemá odbornú kompetentnosť alebo je organizačne neschopný, možno naivný, politicky neskúsený, alebo jednoducho nevie spolupracovať. A iní zase možno nespĺňajú všetky morálne kritériá, ale sú organizovaní, cieľavedomí a najmä schopní presadiť to, čo si zaumienia.

Ďalej treba vnímať, že politika je legitímnym priestorom na výmenu argumentov, ba aj na súboj ideí, a takýto zápas je náročný aj vtedy, keď sa vedie férovo. Aj kresťania totiž môžu zastávať rôzne názory na to, ako najlepšie pomôcť sociálne slabým, ako viesť hospodárstvo, ochraňovať životné prostredie, zvládnuť imigráciu a poskytovať vzdelanie, zdravotnú starostlivosť a dôchodkové zabezpečenie. A keďže politika priťahuje aj ľudí s túžbou po moci, vplyve alebo biznise, ten zápas je neraz neférový, až zákerný. Odčerpáva veľa energie, je veľkou záťažou aj pre rodinu verejných predstaviteľov, neraz sa to odrazí na ich zdraví. Mnohí ten tlak neustáli, rozpadli sa im manželstvá, prišli o dávne priateľstvá. Iní sa práve preto z politiky stiahli a ďalších to od politiky odradilo.

Ak politiku vnímame trochu širšie, tak potom je pochopiteľnejšie, prečo v nej dominujú prevažne draví, arogantní, sebastrední, bezškrupulózni ľudia a chýbajú tí charakterní, kvalitní a kompetentní. Z toho teda vyplýva aj potreba, ba až morálna povinnosť povzbudzovať tých, ktorí majú na to, a zastať sa tých, ktorí sa stanú terčom neférových osobných či mediálnych útokov. Ale určite neplatí, že politika je z princípu špinavá vec a všetci politici sú rovnakí.

Na to, aby sa volič vedel zodpovedne rozhodnúť, treba aj to, aby novinári prinášali objektívne informácie, aby sa vedel volič zorientovať, či je politická strana (kandidát) orientovaná ekonomicky ľavicovo, alebo pravicovo a v hodnotových témach liberálne alebo konzervatívne. Strana, ktorá nie je takto vyprofilovaná alebo má kandidátku ako zmes rôznych politických a hodnotových orientácií, je veľmi problematická pre koaličnú spoluprácu, lebo je len ťažko predvídateľná pri hlasovaní o dôležitých zákonoch. A zase strany, ktoré vznikli ako projekty silných lídrov, ale nie na jasných ideových základoch, majú životnosť väčšinou rovnajúcu sa životnosti ich lídra. 

A potom nestačí, aby médiá urobili len analýzu volebných programov. Je potrebná aj analýza odbornej kompetencie danej politickej strany a preskúmanie morálnych kvalít a hodnotových názorov jednotlivých názorov. Niektorí kandidáti totiž bez problémov odpovedia v anketách kresťanských médií tak, aby si získali ich čitateľov, no ak ich tie médiá nepodrobia aj dôslednej kritike, či ich správanie zodpovedá tomu, čo ponúkajú, tak môžu prispieť k voľbe nemorálnych, nekompetentných alebo naivných kandidátov. Takáto kritika nie je ohováraním. Tí kandidáti kandidujú na verejnú funkciu, v ktorej sa im zveruje rozhodovacia právomoc, preto je aj potrebné ich verejne skúmať.

Realisticky treba vnímať aj to, že nikto nie je dokonalý. A je nerozumné rozhodovať sa podľa radikálneho kľúča – buď všetko, alebo nič. Alebo len podľa jedného či dvoch kritérií. Niektorí aktivisti alebo organizácie niekedy presadzujú až nereálne požiadavky na kandidáta. Pokiaľ daný kandidát spĺňa ich požiadavky len na 90 alebo 95 percent, už je pre nich nevoliteľný. Výsledok je neraz ten, že odporučia stranu alebo kandidátov, ktorí sú otvorene rasistickí, vulgárni, arogantní, bezcharakterní, ale dokázali populisticky „zalepiť oči“ práve tým kritériom, o ktorom vedia, že je pre tieto organizácie či aktivistov najdôležitejším.

Ako sa teda rozhodovať? Povedané jednoducho – podľa zodpovedne formovaného svedomia. Pre kresťana to znamená poznať základy kresťanskej náuky, ktorá je zhrnutá v Katechizme. Veľmi odporúčam aj oboznámenie sa so sociálnou náukou Cirkvi. Mladých, ale nielen ich, môže zaujať príťažlivé spracovanie týchto tém v YOUCAT-e (Katechizme pre mladých) a DOCAT-e (sociálnej náuke pre mladých). Kresťan nemá voliť len podľa jednej témy. Desatoro predstavuje komplexný rámec toho, ako sa má správať jednotlivec, rodina i spoločnosť.

Pri nadchádzajúcich parlamentných voľbách treba teda najprv skúmať strany, ktoré sa programovo hlásia ku kľúčovým témam kresťanskej viery a sociálnej náuky: ochrana ľudského života od počatia po prirodzenú smrť; ochrana rodiny ako zväzku medzi mužom a ženou založenom na manželstve; ochrana práv rodičov na výchovu svojich detí; presadzovanie princípov spravodlivosti, solidarity, subsidiarity a spoločného dobra; ochrana životného prostredia. To nie sú abstraktné kritériá, lebo k ochrane života patrí napríklad aj dostupná zdravotná starostlivosť, zníženie odvrátiteľných úmrtí, pomoc ľuďom s postihnutím, dlhodobo chorým či seniorom, k spravodlivosti patrí aj rešpektovanie práv a vyžadovanie povinností, aj boj proti korupcii (lebo aj korupcia môže zabíjať), k solidarite patrí aj postoj k utečencom i chudobnejším krajinám, k spoločnému dobru napríklad stav infraštruktúry, možnosť vzdelania, kultúry, športu, v čase krízy presadenie rovnováhy medzi individuálnymi právami a právami spoločnosti.

Potom treba skúmať, či dané strany majú aj odborníkov, ktorí vedia tieto hodnoty aj presadiť, teda ich kompetentnosť, schopnosť spolupracovať a dohodnúť sa. V hodnotovej orientácii môže veľmi pomôcť, ak daná strana jasne komunikuje, kto sú jej najbližší politickí spojenci, kto a za akých podmienok sú kompromisní spojenci a s kým rozhodne do koalície nepôjdu.

Ak niektoré strany nespĺňajú všetky tieto kritériá, treba voliť tie, ktoré môžu presadiť čo najviac zo spomenutých dôležitých oblastí, a v nich tých, ktorí sú charakterní, dôveryhodní a kompetentní. Neskúmať len negatívne, čo bude menším zlom, ale aj pozitívne, ktorá strana či kandidát môže presadiť čo najviac dobra, hoci nie sú v plnej zhode s kľúčovými morálnymi hodnotami. Dať hlas v takýchto situáciách nie je z morálneho hľadiska to isté ako priama podpora kandidátov, zákonov alebo programov, ktoré propagujú veľké zlo. Keďže riadiace funkcie musia byť obsadené, ide o presadenie čo najväčšieho možného dobra a zabránenie zlu v podobe neodbornosti, skorumpovanosti, bezprávia, rozkladu demokracie, anarchie či totality. Samozrejme, ak dáme takej strane hlas a tá sa dostane k moci, treba potom hľadať vhodné možnosti, ako vyjadriť nesúhlas s presadzovaním tém či zákonov, ktoré považujeme za nemorálne.

Nejestvuje asi jednoznačná odpoveď na to, nakoľko zohľadňovať aj reálne šance na zvolenie. Prieskumné agentúry, ktoré pravidelne monitorujú politickú situáciu a preferencie voličov, sa síce môžu líšiť v metodike, ale ak sú tu dlhodobo a vnímajú, že v hre je aj renomé ich dôveryhodnosti, tak sú zdrojom, podľa ktorého sa dá orientovať. Ak sa niektorá strana pohybuje stále okolo hranice zvoliteľnosti, treba zvažovať, či je to dôsledok slabého programu, slabých kandidátov, zle zvolenej komunikačnej stratégie, sklamania z jej predchádzajúceho pôsobenia, alebo je za tým špinavá antikampaň iných politických strán či s nimi spriaznených médií.

Na záver: svedomie je ako navigácia, aj ako alarm. Ak je pravidelne informované a formované v duchu kľúčových morálnych tém, tak nadobudne vnútornú citlivosť na to, ktoré strany či kandidáti sú vhodní, ktorí prijateľní a ktorí neprijateľní. Ak sa i tak necítime dostatočne istí, tak je vhodné orientovať sa podľa morálnych autorít, ktoré nezdôrazňujú len jednu hodnotovú tému, ale komplexný rámec Desatora, sú integrálnymi osobnosťami a vnímajú spoločnosť nielen ako bojisko, ale aj ako priestor, v ktorom sme povolaní žiť a presadzovať hodnoty evanjelia.

Odpovedá Mgr. Juraj Šúst, PhD., predseda Spoločenstva Ladislava Hanusa:

Rozhodovanie sa o tom, či voliť stranu, ktorej hrozí prepad hlasu, je skôr otázkou taktického posúdenia než morálnou otázkou. Dôležité pri rozhodovaní je, či ide o stranu, ktorá je lepšia ako zvažovaná alternatíva. Ak áno, má zmysel uprednostniť voľbu takejto strany pred stranou, ktorá má na kandidátke aj prijateľné mená, no zastáva neprijateľné hodnoty. Keďže pri voľbách sa v princípe volí celá kandidátka, nie je rozumné voliť stranu, kde okrem zopár ľudí, ktorí sa dajú zakrúžkovať, je mnoho takých, s ktorými sa nedá prakticky v ničom dôležitom súhlasiť.

Samozrejme, je správne vnímať politiku v celom kontexte a nezužovať ju na zopár otázok. Zároveň netreba podceňovať dosah notoricky známych etických otázok, ako je ochrana života, manželstva, rodiny či slobody svedomia a podobne… hoci môžu byť pre niekoho už únavné. Mnohí si dnes povedia, že bude hádam lepšie, ak to, na čom sa nezhodneme, odložíme bokom, aby sme zbytočne ešte viac nerozdeľovali spoločnosť.

Takéto uvažovanie je pochopiteľné, ale iba do momentu, kým si uvedomíme, že tieto hodnoty sú podmienkou spravodlivej spoločnosti.

V spravodlivej spoločnosti zákony neslúžia mocným, ale vychádzajú z objektívneho hodnotového poriadku založenom na ľudskej prirodzenosti. Ak sa objektívnych hodnôt vzdáme, tak v skutočnosti dláždime cestu totalitnému štátu, teda štátu, ktorý nechráni prirodzené a náboženské hodnoty, ale mocensky presadzuje ideologické hodnoty, ktoré sú aktuálne v kurze. V štátoch, v ktorých sa hodnotového zápasu už vzdali, nenastal spoločenský a „hodnotový“ zmier, ale naopak, štátne vynucovanie „progresívnych“ hodnôt a diskriminácia tých „tradičných“.

Kým mali „tradičné“ hodnoty v spoločnosti väčšinu, liberálne a progresívne prúdy volali po tolerancii, lebo veď morálne hodnoty nemožno nanucovať. Keď sa však „progresívne“ hodnoty zaviedli politicky, tak sa tieto „zázračne“ preradili z kategórie morálnych hodnôt, na ktorých sa nezhodneme do kategórie ľudských práv, o ktorých už nemôže byť diskusia.  

Preto deklarácie o hodnotovej neutrálnej politike sú iluzórne a falošné. Každá politická strana stojí na určitých hodnotách: kresťanských, konzervatívnych, liberálnych, progresívnych, socialistických a tak ďalej… Ako kresťania by sme preto mali aktívne a jasne podporovať hodnoty, ktoré vychádzajú z učenia Cirkvi a prirodzeného zákona. Správne chápanie sekularizmu neznamená, že nemáme konať vo verejnom živote ako veriaci, ale že praktický výkon politiky je doménou predovšetkým laikov a nie kléru. Preto je aj kresťanskou povinnosťou laikov pri rešpektovaní slobody svedomia napomáhať k tomu, aby Cirkev spoločnosti požívala úctu, rešpekt a slobodu.

Snímka: Pixabay / Slovo+