Máte pyšné srdce?
Pýcha je univerzálna – dačo, s čím bojujeme my všetci. Je prastará ako Adam a dôležitá ako ranné správy. Často však máme problém všimnúť si našu vlastnú pýchu, ktorá sa medzičasom rozrastá v našom živote ako nechcená burina.
Autor: Jaquelle Crowe
Ach, áno, vieme ju rozoznať, ale vo vlastnom srdci je ťažké zazrieť ju. Poznáme túto chorobu, ale nevieme rozlíšiť jej symptómy. Tu je sedem znakov pýchy, ktoré som spoznala v Božom slove, keď Duch Svätý začal pôsobiť v mojom živote.
1. Strach
Pýcha je koreňom strachu a úzkosti, keď odmietame pokorne spočívať v Božej zvrchovanej starostlivosti. Strach zároveň odhaľuje náš nedostatok dôvery a toxickú predstavu, že sa môžeme spoľahnúť len sami na seba. Máme strach, pretože nemáme vieru v Boha, príliš sa zaoberáme sebou samými a strácame kontrolu.
Keď Peter vykročil na rozbúrené more, aby stretol Ježiša, kráčal v pokornej viere. Ale keď svoj pohľad uprel na svoje okolnosti a vlastnú záchranu, dôveroval sebe samému, naľakal sa a začal sa topiť. Bol to Ježiš, kto ho zachránil, kým ho karhal: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ (Mt 14, 31)
2. Nároky
Obeta vychádza z pokorného srdca. Náročnosť je zakorenená v srdci plnom pýchy. Podstatou evanjelia je, že nemáme nárok na nič okrem trestu za naše hriechy (Rim 3, 23; Rim 6, 23). No i tak si často myslíme, že sme lepší, než skutočne sme, a teda si zaslúžime viac než to, čo máme. Myslíme si, že si zaslúžime Božie milosrdenstvo. Myslíme si, že si zaslúžime chválu ľudí. Myslíme si, že si zaslúžime lásku, úspech, pohodlie, poctu. Určite si nemyslíme, že si zaslúžime utrpenie, zlomené srdce alebo disciplínu.
Ale keď zažijeme tieto veci, stávame sa horkými, frustrovanými a rozrušenými, pretože veríme, že si zaslúžime dačo lepšie. Zabúdame, že keby nebolo Ježiša Krista, boli by sme len hriešnikmi, ktorí si zasluhujú zatratenie.
Učeníci s týmto neraz bojovali. Pri jednej príležitosti sa hádali, kto z nich je najväčší. Sebecky sa nazdávali, že si zaslúžia poctu a slávu. Ale Ježiš ich napomína: „Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník“ (Lk 22, 26).
3. Nevďačnosť
Naše pyšné srdce nám vraví, že sme dobrí, že by sme mali dostať všetko, čo chceme, a ak to nedostaneme, ospravedlňuje to našu nevďačnosť. Ak sa cítime nepohodlne v akomkoľvek zmysle, môžeme sa sťažovať. Je to naše právo. Pokora rozoznáva, že Boh je dobrý, že nám dáva to, čo potrebujeme, takže nemáme dôvod byť nevďační. Nie je nič, čo by nám chýbalo (Dt 2, 7; Ž 34, 9).
Izraeliti šomrali cestou divočinou, hoci Boh ich kŕmil, šatil a viedol (Ex 16, 2; Dt 8, 2). Ich tvrdé srdcia odmietli denné dôkazy Pánovho milosrdenstva, pretože uctievali len samých seba. Ale Božie slovo napomína naše pyšné šomranie týmto príkazom: „Všetko robte bez šomrania a pochybovania, aby ste boli bezúhonní a úprimní; Božie deti bez hany uprostred zvrhlého a skazeného pokolenia; medzi ktorým svietite ako svetlá na svete“ (Flp 2, 14-15).
4. Snaha vyhovieť ľuďom
Pýcha je uctievaním seba za každú cenu – a to, že sa snažíte vyhovieť ľuďom, je jej priamym výsledkom. Niektorí ľudia si myslia, že je to kladná vlastnosť, veď sa len zaujímajú o dobro a službu iným. Ale tento názor nie je ničím iným než vlkom v ovčom rúchu. Snahou vyhovieť ľuďom iba uspokojujeme seba samých; bojíme sa človeka viac než Boha a hľadáme prchavé šťastie, ktoré pochádza z ľudskej náklonnosti.
Apoštol Pavol vedel, že náklonnosť človeka je bezcenná a plná pýchy. Preto vraví: „Chcem si teraz nakloniť ľudí alebo Boha? Alebo sa usilujem páčiť sa ľuďom? Keby som sa ešte chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom“ (Gal 1, 10).
5. Život bez modlitby
Pýcha nám klame, že dokážeme žiť sami – že sme schopní, nezávislí, nezastaviteľní a môžeme sa na seba spoľahnúť. Myslíme si, že nepotrebujeme Boha, nepotrebujeme jeho pomoc, milosť, milosrdenstvo, odvahu a nádej. Preto sa ani nepotrebujeme modliť.
Pokorné srdce sa však poddáva Bohu v modlitbe, pretože vie, že bez neho nič nezmôže.
Keď Boh povolal Jonáša do Ninive, jeho odpoveďou nebola modlitba. Namiesto toho utiekol, s hnevlivo a arogantne mlčiacim srdcom (Jon 1, 3). Keď ho Boh ponížil v bruchu veľkej ryby, napokon v modlitbe vykríkol (Jon 2, 1-2).
6. Pokrytectvo
Keď ste pyšní, povyšujete svoj stav, zabúdajúc na milosrdenstvo, ktoré vám Boh preukázal. Myslíte si, že ste lepší a svätejší než ostatní, a ľahko nachádzate na iných nedostatky. Pýcha vám dáva pokryteckého ducha.
Pokrytecká pýcha farizejov ich zaslepila pred vlastnými hriechmi i pred Božím milosrdenstvom – a to z nich spravilo ľudí s chladným srdcom a krutosťou voči ostatným. Ježiš im adresuje prísne slová: „Beda vám, zákonníci a farizeji, lebo sa podobáte obieleným hrobom, ktoré zvonka vyzerajú pekne, ale vnútri sú plné mŕtvolných kostí a všelijakej nečistoty!“ (Mt 23, 27)
7. Rebélia
Vzbura proti Bohu sa prejavuje odporom voči Slovu a duchovným vodcom, ktorých nám vložil do života. Je to reflex pyšného srdca. Ukazuje sa tiež v nedostatku podriadenosti manželiek voči ich manželom, detí voči ich rodičom, zamestnancov voči ich zamestnávateľom, občanov voči ich vláde. Rebélia hovorí: „Rozumiem tomu lepšie než ty, Bože,“ hoci to tak nie je.
Vidíme vzburu u prvých ľudí – Adama a Evy (Gn 3). Hoci mali všetko, čo bolo treba pre život a radosť, z pýchy rebelovali proti Bohu, mysliac si, že rozumejú veciam lepšie než on. A táto rebélia priniesla bolesť, utrpenie a smrť – im aj nám.
8. Pokorný sluha
Ale i pre pyšné srdce jestvuje nádej: vo vtelení pokory, v Ježišovi Kristovi. On zostúpil, aby medzi nami žil, aby za nás zomrel a aby nám pomohol vstať k novému životu.
V Liste Filipanom sa hovorí:
„Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných. Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (Flp 2, 4-7).
Ježiš je Boh, no vzdal sa všetkého, čo mu prináležalo, aby nás zachránil pred pýchou. A práve vďaka jeho pokore nám môže byť naša pýcha odpustená. V tom je bolesť i radosť evanjelia.
Snímka: crosswalk.com