Pustovník brat Márius-Dismas: Nikto mi na svete nedá viac ako Ježiš na kríži

Stretnúť pustovníka v ruchu hlavného mesta môže byť prekvapivé. Brat Márius-Dismas denne vchádza do ulíc Bratislavy, aby poslúžil tým najbiednejším. O živote pustovníka, jeho ceste i situáciách, s ktorými sa stretáva, hovoríme so silno stavaným mužom, ktorý sa však skláňa k tým najzraniteľnejším. Brat Márius-Dismas v rozhovore pre Slovo+.

Brat Márius-Dismas je pustovník-eremita, ktorý žije svoje povolanie v hlavnom meste Slovenska. Pracuje v organizáciách STOPA Slovensko a Úsmev ako dar, vo svojom voľnom čase navštevuje biednych a chorých v uliciach Bratislavy a pomáha im. Do noviciátu vstúpil v roku 2016, sľuby skladal do rúk otca biskupa Františka Rábeka v roku 2018 a v roku 2019 založil Spoločenstvo Bet lechem a začal bývať spolu s núdznymi v byte.

Foto: Iva Mrvová, Dominik Seppa

 

Ste pustovníkom vo veľkomeste. Znie to trochu paradoxne. Kde hľadáte Boha a ticho v rušnom a hlavnom meste Slovenska?

Keď sa povie eremita-pustovník, každý si hneď predstaví mnícha s dlhou bradou, ktorý žije sám s Bohom a v súlade s prírodou – v pustovni hlboko v horách alebo na púšti. Táto forma asketického a kontemplatívneho života zanikla v západnej Európe v 16. storočí, zatiaľ čo na východe sa udržala dodnes, no Pán vo svojej prozreteľnosti vidí potreby uprostred Cirkvi, a preto dnes existuje viacero eremitských štýlov života, napríklad aj život pustovníka v meste.

 

Aké je žiť život pustovníka v Bratislave?

Tu v Bratislave je mojou pustovňou srdce človeka, ktorého mi Boh pošle do cesty. Sú to najmä chudobní, ľudia vylúčení na okraj spoločnosti, s ktorými žijem pod jednou strechou, mám svoje zamestnanie, no aj napriek tomu mám možnosť žiť to najdôležitejšie, čo sa dá aj uprostred hlučného námestia – modliť sa a žiť v tichu s Pánom v pustovni srdca, prežívať jeho prítomnosť a blízkosť.

Vždy – aj u pustovníkov na púšti – platilo, že pustovník žije sám, ale nie osamotený. Spoločnosť mu robí Boh, ktorého hlas počúva v tichu a delí sa o jeho lásku so všetkými, ktorých stretne. Áno, žijem vo svete a patrím svetu, ale len natoľko, nakoľko to odo mňa chce Pán.

 

Vaše rehoľné meno je brat Márius-Dismas. Ako vzniklo?

Márius je k úcte mena Panny Márie, ktorá ma sprevádza od začiatku môjho obrátenia ako Matka a sprostredkovateľka všetkých milostí. Priviedla ma k nej sestra Bernadeta Pánčiová, zakladateľka Rodiny Nepoškvrnenej, a keď som si mal vybrať rehoľné meno, vedel som, že tam chcem mať nejaký odkaz na Pannu Máriu. Tak som zvolil meno Márius ako protiklad ženského mena Mária.

 

A Dismas?

Dismas je meno kajúceho zločinca ukrižovaného po pravici Pána, ktorý v posledných chvíľach života pociťuje nádej a skrze Božie milosrdenstvo vstupuje do nového života. „Dnes budeš so mnou v raji,“ (Lk 23, 43) sú slová Pána odsúdenému na smrť a každému z nás, lebo všetci sme zhrešili, no Boh nechce našu smrť, ale ponúka odpustenie a návrat k životu, možnosť začať odznova a lepšie…

 

 

NAJRADŠEJ TICHO HĽADÍM NA KRÍŽ

Ako sa môže človek stať pustovníkom?

Keď Pán Ježiš povoláva človeka, aby ho nasledoval, cesta nie je od začiatku vždy veľmi jasná. Každé povolanie je akoby jedinečný príbeh plný prekvapení, ale ak je to Božia vôľa, tak Pán nám dá na to všetky potrebné milosti a otvorí aj všetky dvere, cez ktoré treba prejsť…

Postup vstupu do zasväteného života je v podstate všade rovnaký. Veľmi stručne povedané: človek sa stane kandidátom, potom vstúpi do noviciátu, kde dostane mníšsky habit, niekoľko rokov je vo formácii pod vedením magistra novicov alebo duchovného vodcu a pripravuje sa na zloženie sľubov.

 

Ako to vyzerá v pustovníckom živote?

Tak, že „právo uznáva pustovníka za Bohu oddaného v zasvätenom živote, ak verejne zloží profesiu troch evanjeliových rád, potvrdených sľubom alebo iným posvätným zväzkom, do rúk diecézneho biskupa a pod jeho vedením zachováva vlastný spôsob života“ (Kán. 603 §2.). Ja som skladal sľub chudoby, čistoty a poslušnosti do rúk otca biskupa Františka Rábeka, ordinára OS a OZ SR, na nedeľu Božieho milosrdenstva o 15.00 hodine.

 

Život pustovníka je o modlitbe a o pôste. Ako sa modlí a postí brat Márius-Dismas?

Modlitba a pôst sú v mojom živote veľmi dôležité aj vzhľadom na to, akú formu zasväteného života žijem a akým spôsobom. Povedal by som, že pôst pomáha mojej modlitbe v zmysle vedieť sa postiť a zrieknuť mnohých vecí tohto sveta, ktoré ma počas dňa obklopujú, aby ma to nevzdialilo od Boha, ale skôr disponovalo odpovedať na jeho vôľu. Žiť vo svete a byť slobodný od toho, čo chce telo, čo vidia oči, nie je jednoduché, ale veľmi potrebné, pretože na každej modlitbe človeka sa zúčastňuje aj jeho telo…

 

Ktorú modlitbu máte najradšej?

Jednoduchú, tichú modlitbu, hľadiac na kríž, blízko trpiaceho Pána. Tam je moje najväčšie bohatstvo, tam naplno chápem, že nik vo svete mi nedá viac a ani sa na mňa nik nepozrie s takou nehou a láskou, ako to robí Ježiš.

 

S PÁNOM MÔŽEM ÍSŤ AJ TAM, KDE VLÁDNE BEZNÁDEJ

Vaše povolanie dozrievalo dlhé roky a prišli ste do bodu, v ktorom ste nechceli už len rozjímať a modliť sa pri pohľade na kríž, ale Krista stretnúť, dotknúť sa ho reálne… Kto bol ten prvý „Kristus“? Ako si na to spomínate?

Pohľad na Ježiša, uvažovanie o jeho utrpení a láske je ohnisko, ktoré zapaľuje srdce človeka. Tam sa nedá zostať nečinný. Človek sa stáva žeravým uhlíkom, ochotným k obetiam a službe. Láska ho ženie urobiť niečo pre Ježiša v tých najmenších, s ktorými sa stotožňuje, dotknúť sa a skloniť k telu na pohľad nepríjemnému, dokaličenému, opustenému, a predsa s viditeľnými znakmi rán Ukrižovaného.

Ten prvý „Kristus“ bol pre mňa sedemdesiatročný pán, väzeň, odsúdený na dvadsaťpäť rokov. Boli to jednoduché gestá pomoci, ako pomôcť mu obliecť sa, umyť, poupratovať celu alebo sa s ním len porozprávať a pomodliť…

 

Vlastne vás vyprovokoval pápež František slovami, aby sme vyšli z chrámov na periférie, aby sme išli za tými najnúdznejšími. Pamätáte si, kedy ste „zachytili“ tieto slová a čo sa vo vás pohlo?

Áno, pamätám si na to… Bolo to v roku 2013, keď to pápež František povedal v Rio de Janiero, a dotklo sa ma to tak zvlášť aj preto, že to povedal v katedrále zasvätenej sv. Šebastiánovi, ktorý je aj  patrónom Ordinariátu OS a OZ SR. Vnímal som to tak, že Boh mi tým chce niečo povedať. Že ani ja už nemôžem niekde „zostať zatvorený“, ale ísť tam, kde nemôžu ísť všetci, a slúžiť Kristovi prostredníctvom chudobných.

 

Dnes sa pohybujete v uliciach Bratislavy, kde sa stretávate s tými, ktorým sa ostatní vyhýbajú – nemáte strach?

Nerozmýšľam o tom, ale pred každou cestou – do tmavých uličiek, parkov, pod mosty, do kanálov, chatiek a stanov, medzi tých najzraniteľnejších, opustených, závislých na alkohole a drogách, ale aj medzi prostitútky a ich pasákov – sa najprv modlím. Bez modlitby a Eucharistie nemám silu vykročiť len tak bez strachu do sveta zranených a urobiť niečo dobré. Potrebujem dôverný vzťah s Pánom a prostredníctvom prístupu zameraného na neho môžem ísť aj tam, kde vládne beznádej, ktorá robí život skutočne ťažkým, a vtedy ľudia robia aj zlé veci…

 

Nezažívate nebezpečné situácie?

Nie vždy je to jednoduché, ale práve modlitba a Eucharistia sú pre mňa najväčšou útechou v utrpeniach dňa, ale aj silou a oporou v ťažkostiach. Tých nebezpečných situácií je veľmi málo, lebo títo ľudia nie sú zlí a nebezpeční a uvedomujú si, že nás potrebujú… Iné je to pri človeku závislom na drogách, najmä po ich aplikácii alebo nedostatku a pri psychiatrickej diagnóze. Vtedy sú reakcie rôzne, no nie úmyselné.

Raz sa mi tak stalo, že pri výjazde mobilnou ošetrovňou sme mali vo vnútri mladé dievča, závislé, s hepatitídou C a HIV pozitívne, ktorej sme ošetrovali rany na nohách a po skončení, ako sa otáčala, nechtiac ma pichla do ramena použitou ihlou… Bol to taký prvotný šok, kde som si len pomyslel, ako vysvetlím svojmu biskupovi, že som HIV pozitívny! Napokon sa nič také nestalo. Aj podľa rôznych štúdií je riziko nakazenia sa pri náhodnom pichnutí ihlou, ktorá obsahuje infikovanú krv, extrémne malé. Je to 0,03 % – 0,04 %.

 

A naopak: Zažili ste aj špeciálne Božiu ochranu?

Myslím si, že je tomu tak stále, hoci si to málo uvedomujem. Boh „od nikoho z nás nie je ďaleko“ (Sk 17, 27). Sme v jeho rukách, pod jeho neustálou starostlivosťou a ochranou jeho moci.

 

EXTRÉMNE BOHATÍ A EXTRÉMNE CHUDOBNÍ

Je ťažké nájsť si dôveru ľudí na okraji spoločnosti?

Pri ľuďoch bez domova nie, no ťažšie je to pri ženách živiacich sa prostitúciou a drogovo závislých. U nich je to spôsobené tým, že často žijú na hrane zákona alebo aj za, nemôžu si byť nikým istí, klamú alebo sú oklamaní – a najmä, už toľkokrát boli sklamaní a ponižovaní! Títo ľudia veria viac svojim očiam než ušiam alebo zranenému srdcu. Nestačia len slová. To, čo sa povie, treba „naplniť“ skutkami milosrdenstva a pokorným priblížením, ktoré sa dotýka srdca, otvára ho a premieňa. Je to dlhodobý, krehký proces.

 

Prekvapilo vás v začiatkoch, koľko biedy, núdznych a utrpenia je tam vonku?

Pán Ježiš hovorí, že chudobných budeme mať vždy medzi sebou. Je ich mnoho. Viditeľných aj tých neviditeľných. V Bratislave odhadom cez päťtisíc bratov a sestier. Čo ma však prekvapuje viac, sú prehlbujúce sa rozdiely medzi chudobnými a bohatými.

Je stále viac extrémne bohatých ľudí, ktorých, ako povedala svätá Matka Tereza, je dnes problém nasýtiť v ich potrebách – a táto sebaláska vytvára mnoho biedy. Iste, nie je hriechom byť bohatým, ale myslieť v bohatstve len na seba a nepodeliť sa s chudobnými o chlieb!

 

Z pohľadu Bratislavy: Ktoré sú tie najťažšie a najvzdialenejšie periférie?

Je to časť vo Vrakuni, takzvaný Pentagon, potom Slovnaftská ulica, Panónska, ale napríklad aj Hlavná stanica, kde v opustenom dome priamo pod stanicou žije viacero ľudí bez domova… Tých miest je však viac a nie sú až také vzdialené. Chudobní žijú medzi nami, v našej blízkosti, len našou ľahostajnosťou sa nám zdá, že neexistujú alebo sú veľmi ďaleko!

 

Vaša pustovňa je tiež netypická: Malá izba oblepená tapetou z dreva v bratislavskom domčeku, v centre pri prezidentskom paláci. Máte tam ticho a stretávate tam Boha?

Ako som hovoril na začiatku, je to o postoji srdca, o túžbe byť s Bohom a uvedomovať si jeho blízkosť. A to sa dá aj tu, v centre veľkomesta. Dokonca to často vnímam tak, že keď sa vzdialim, púšť ide za mnou…

Pred sľubmi som o tom písal otcovi biskupovi, ako o túžbe žiť príklad evanjelia vteleného do života obyčajných ľudí, v stálej a najdôležitejšej pustovni, ktorú v mojom srdci stavia tesár Ježiš. Táto pustovňa má dve časti: pravú a ľavú komoru. Pravá je miestom klauzúry a ľavá činnej služby. Obe tieto činnosti sa navzájom dopĺňajú a tvoria jedno srdce… Tu ma veľmi inšpiroval brat Karol de Foucauld, ktorý bol človekom modernej spirituality a svoju pustovňu postavil tak, aby mohol žiť v prítomnosti Boha a zároveň v prítomnosti ľudí.

 

 

IDÚ CESTOU HNEVU A ZATRPKNUTIA

Vaši spolubývajúci sú núdzni starí ľudia. Dostali ste sa vy ku nim, alebo oni ku vám?

Náš spoločný život vzniká pri stretnutiach na ulici. Sú tam mnohí ľudia s nízkymi dôchodkami do dvesto eur, ktorých história bezdomovectva je krátka, nemajú zatiaľ žiadne závislosti – a čo je dôležité, chcú žiť v spoločenstve. Ak mám voľné miesto, môžu sa nasťahovať a sme spolu ten čas, kým nastúpia do zariadenia DSS, alebo kým si ich Pán povolá k sebe do večnosti.

 

Ktorý z príbehov týchto ľudí nám môžete predstaviť?

Možno by som spomenul príbeh šesťdesiattriročného pána Milana, ktorého som spoznal popri práci v jednom nízkoprahovom dennom centre, kde chodieval na obedy a hygienu. Býval vo vedľajšom dvore – v unimobunke. S pribúdajúcim vekom sa začali objavovať rôzne zdravotné komplikácie a postupne bol odkázaný na pomoc druhých. Keď sme otvárali byt, akurát mu prišiel termín nástupu do jedného z mestských zariadení, kde by mal všetko potrebné zabezpečené, no napriek tomu prišiel za mnou s tým, že tam nikoho nepozná a chcel by ísť k nám…

Vzali sme ho a bol s nami vyše roka, až do konca svojich dní, keď bol zaopatrený sviatosťami a po prevoze do nemocnice zomrel. Po smrti sme zistili, že má manželku a dcéru, ktoré ho dlhé roky hľadali, no on, keďže spravil v živote určité chyby, sa nedokázal vrátiť a poprosiť o odpustenie. Radšej si zvolil život bezdomovca…

Takýchto ľudí je na ulici viac. Ich život je cestou hnevu a zatrpknutia. Aj preto je dôležité, aby Cirkev bola blízko a ponúkla radostnú zvesť evanjelia, odpustenie a objatie ako dar Ježišovej lásky.

 

Starí chudobní ľudia prežívajú zo dňa na deň… V istom rozhovore ste povedali, že využívajú vlaky zadarmo, večer nastúpia v Bratislave, ráno sú v Košiciach, umyjú sa, vyspia, zbehnú na toaletu a je to pre nich rutina. Pre mňa, keď počujem tieto slová, je náročné si predstaviť, že by vôbec takto mali „fungovať“ moji blízki…

Tento spôsob života sa objavil medzi ľuďmi bez domova, keď vláda schválila cestovné pre seniorov zdarma. Stačí, že majú občiansky preukaz a dôchodkový vek. Netrvalo dlho a vytvorili sa rôzne skupinky, ktoré takto cestujú každý deň a využívajú nočné spoje s najdlhšou trasou ako pojazdnú nocľaháreň. Pre mnohých z nás je to nepredstaviteľné.

Ale pre ľudí, ktorí nikoho nemajú, zvlášť keď sú to dôchodcovia, ktorí sú oveľa zraniteľnejší a majú to na ulici ťažšie, pretože sú „silnejšími“ jedincami okrádaní a bití, je to jeden zo spôsobov, ako prežiť, vyspať sa v teple a relatívne v bezpečí.

 

OBYČAJNÝ DOTYK DOKÁŽE DAŤ SILU ZNOVA ZAČAŤ

Pýtate sa Boha, kde je vtedy, keď sa toto utrpenie a neprávosť deje?

Nie. Boh nechce utrpenie, hoci ho môže vo svojej prozreteľnosti dopustiť. Môj život, hriechy a pád ma naučili vnímať to tak, že je to skôr výsledok zneužitia slobody, nášho života bez Boha, dokonca života proti Bohu.

 

Čo môžeme urobiť my pre núdznych okolo nás?

Ak tým slovom „my“ myslíte nás kresťanov, tak veľkou pomocou je, keď týmto ľuďom ponúkneme Božie priateľstvo, jeho požehnanie a pozvanie na cestu rastu a dozrievania vo viere. Takto to povedal pápež František a dodal, že tou najväčšou diskrimináciou, ktorou trpia chudobní, je nedostatok duchovnej pozornosti. Toto je misijné pole, na ktorom každý z nás môže urobiť veľmi veľa.

 

Raz ste povedali, že je veľmi dôležité čo i len letmo sa dotknúť človeka na ulici, pretože to pre neho veľa znamená. Prečo?

Človek bez domova sa počas dňa viackrát stretne s odmietnutím a mnohí dávajú od neho ruky preč. Tým upadá stále viac do hanby a izolácie. Dotyk, ako najbežnejšie gesto neverbálnej komunikácie, podporuje jeho dôstojnosť a nádej. Zrazu cíti niekoho blízkosť, záujem, solidaritu, lásku. Takéto malé gesto láme kruh osamelosti, dokáže uzdraviť alebo dať aj silu na nový začiatok.

 

Ktoré okamihy sa dotýkajú pri vašom povolaní vášho srdca?

Sú to chvíle, keď poznáte trápenie človeka, jeho ťažký život, no on vás napriek tomu obdarí úsmevom, skutočnou radosťou, ktorá žiari z jeho tváre a očí. Tento dar majú mnohí chudobní a ja sa rád nechám ich dobrou náladou „nakaziť“.

 

Kedy vám je, naopak, smutno na duši?

Vždy mi je ťažko a smutno, keď ide o deti. O deti, ktoré utekajú pred násilím v rodine, deti, ktorých mama je drogovo závislá, predáva svoje telo alebo sa ocitne vo väzení. Väčšinu z detí, ktoré žijú v takejto zlej atmosfére, potom stretávam na ulici, v rôznych partiách a vzťahoch, kde hľadajú to, čo nenaplnili ich najbližší. Ale ulica určite nie je to, čo nasýti ich hlad po prijatí, láske a uznaní. Ulica, obrazne povedané, je ako výťah, pri ktorom čaká cudzí človek, ktorý sa chce tiež zviesť hore, a dieťa ani len netuší, aké je to nebezpečné. Dostať sa z toho je potom veľmi náročné.

Krátko by som spomenul, že v tieto dni sú to aj deti s matkami, utečenci, ktorí sa ocitnú v cudzom meste a bez strechy nad hlavou. Kira, Jegor, Denis, Míša, Viktorka, Žéňa, Ira… to sú mená len niekoľkých z detí, ktoré sme spolu s kolegami z iných organizácií prichýlili. Sú hravé, veselé, no napriek tomu sa ukážu chvíle, ktoré odhalia, že boli svedkami veľkého násilia. Stačí keď prelieta lietadlo a ony sa skryjú pod stôl alebo si kreslia a ich obrázok má názov „Vojna“. Je mi z toho veľmi smutno a cítim sa taký bezmocný…

 

Zdôrazňujete, že nielen slabí potrebujú nás silných, ale aj my silní potrebujeme slabých, ich modlitby a obetované utrpenie. Je to naozaj tak?

Spoločná modlitba má veľkú silu. Keď sa my modlíme s chudobnými a za nich, aj oni sa modlia a obetujú svoje utrpenie  za nás, za Cirkev. Konkrétnych prípadov je mnoho, ale môžem spomenúť napríklad odsúdeného na doživotie, ktorý má zmysel života v tom, že sa modlí a svoje utrpenie a obmedzenia väzenského života obetuje za Bohu zasvätených a ich službu.

Vždy ma povzbudí, keď mi napíše, že modlitby sú pre neho skutkami  lásky, a hoci je izolovaný v malej cele, nežije nadarmo. V jednom liste opísal tento svoj život ako dôverné spojenie s „mužom bolesti, ktorý poznal utrpenie,“ a prirovnal to k putám, ktoré dostáva na ruky, keď opúšťa celu. Utrpenie a sláva, dve časti, ktoré nemožno od seba oddeliť, pretože miera, do akej trpíme pre Krista, je miera, do akej budeme účastní na jeho prichádzajúcej sláve.

Kríž nesie Ježiš, no naša účasť na jeho bolesti nás napĺňa nádejou, dáva zmysel nášmu životu a zároveň nás učí byť vnímavými voči tým, ktorí trpia. Ak porozumieme krížu, dokážeme všetko…aj objaviť a objať v núdznom trpiaceho Pána, „ktorý nemá kde hlavu skloniť“.