Puberta? Musela som sa učiť reagovať a modliť

Vo veľkej rodine Sone a Kamila Vancákovcov z Košíc majú pubertu viac-menej z krku – ale skúsili s ňou kadečo. S odstupom skúseností a času Soňa Vancáková ako milujúca mama hovorí, čo ju tento čas naučil a ako ho prežiť.

Žijete v celkom harmonickom manželstve. Očakávala si, že také budú aj vaše deti?

Pekne si podotkla, že „celkom“. Harmonickým by som ho až tak nenazvala, lebo sme taká talianska rodina, rýchli, aktívni, s veľkým temperamentom a hlasnou komunikáciou, tiež s mnohými problémami. Ale musím povedať, že je to zaujímavá kombinácia, ak žije toľko takýchto (kvalitných) ľudí na menšom mieste (v štvorizbovom byte).

Bola by som rada, keby naše deti boli „lepšie“ ako my a keby nemuseli prežiť až toľko kríz – počnúc zdravotnými. No na druhej strane, ťažkosti nás naučili mnohým veciam, dali nám nové pohľady, ktoré by sme bez nich nemali.

Od detí by som očakávala, aby sa vedeli skloniť k slabým a biednym, aby sa nedali strhnúť davom, aby si ponechali ľudskú tvár aj vtedy, keď ich to bude niečo stáť. Túžim, aby vedeli vytvoriť manželstvá, kde budú vedieť odpúšťať a slúžiť. Potom všetko „prežijú“.

 

 

Preskákali ste si svoje hlavne počas puberty. Vieš presne, kedy a čím sa začala u vás „vzbura na Bounty“?

Naše deti sú jedinečné v tom, že na ťažkosti sme u nich nemuseli „čakať“ až do puberty. Tie sa často prekrývali, takže občas som mala pocit, že sme vo večnom kolobehu riešenia problémov. Keďže deti sú po sebe vždy po dvoch rokoch, až najmladšia po piatich rokoch, jeden do puberty vošiel, ďalší z nej vyšiel… ale dlhý čas sme ich mali viacerých v tom krásnom období.

Nepamätám si presne, keď sa to začalo u prvého dieťaťa, ani ako konkrétne. No viem, že s prvou dcérou som všetko prežívala veľmi silno a sama som sa musela učiť, ako kedy reagovať, aby som jej reakcie „prežila“ s čo najväčším pokojom (keďže som cholerik-sangvinik). Skúšala som rôzne verzie, ale zdalo sa, že všetko šlo vedľa…

Myslím si, že vstup do puberty som zaregistrovala u našej prvej dcéry často sa opakujúcimi situáciami, keď mi opakovala, že som oblečená hrozne, že sa za mňa hanbí (a mne sa tie moje sukne po zem tak veľmi páčili!). Tiež si pamätám, ako som nevedela správne reagovať… Snažila som sa potešiť ju – nepomáhalo; brať veci vážne – bolo to ešte horšie; zobrať veci s humorom – to ju úplne položilo; nekomentovať – a vraj nemám záujem; radiť – a že čo ja viem o tom…

Chvála Bohu, že máme viac detí, lebo pri každom ďalšom som sa v jeho puberte cítila „viac doma“.

 

Máte päť ratolestí. Bola puberta u všetkých z nich „besná“?

Nie, vôbec nie. Práveže si myslím, že originál „besnú“ pubertu sme ani nezažili.

Každé z našich detí bolo a je iné a každé z nich prinieslo iný prejav. Niekto len vkuse frflal na všetko, ďalší bol uzavretý a nič sme z neho nedostali; jedna dcéra vymýšľala klamstvá a vodila nás za nos, iní robili riskantné kúsky, ktoré sa končili v nemocnici… Napriek všetkým ťažkostiam a prebdeným nociam si však myslím, že to mohlo byť oveľa horšie (ale Pán vie, koľko komu naložiť).

 

 

Čo to s tebou, s vami ako rodičmi robilo v počiatkoch prvej puberty?

Ja som sa vydávala veľmi mladá – devätnásťročná. Takže prvú puberťáčku som mala v mojich tridsiatich rokoch. Študovala som knihy o výchove, teóriu som mala v malíčku. A potom, keď sa zdalo, že žiadna moja reakcia nie je správna, len moju dcéru ešte viac vytáča, začala som pochybovať o svojej skvelej rodičovskej kariére. Dávalo ma to dole… Bola som frustrovaná, že ju neviem upokojiť, podporiť tak, aby to zobrala.

 

Ako to potom vyzeralo so vzťahmi vy-puberťák?

Neskôr – pri ďalších deťoch – som pochopila, že to obdobie nemusím brať až tak „vážne“, aby ma to samu nezabilo. Jednoducho som sa začala pozerať na deti a na ich prejavy inými očami. Niektoré som zvládala dobre vďaka humoru – na ktorý potom naleteli aj oni. No boli situácie, keď som – najmä pri synoch – po nociach nespala a iba sa modlila za ich ochranu.

Teraz máme v puberte už len poslednú dcérku a tú si úplne „užívam“. Ona má perfektnú povahu, tak otvorene hovoríme o puberte a veľa sa nasmejeme. Povie mi: „Mami, veď vieš, ja som v puberte, to ma musíš tak brať… My máme svoj svet.“

Niektoré „exemplárne situácie“ sa asi nedajú zabudnúť…

Neviem, nakoľko môžem hovoriť otvorene, lebo ak to naše deti budú čítať, možno budem mučeník. Nedá sa zabudnúť na rôzne situácie:

• Keď dcéra nechcela chodiť na klavír a dva mesiace nás ťahala za nos, že tam chodí;
• keď mi z jedálne volali, prečo pol roka platím obedy, keď moje dieťa na obedy nechodí;
• keď ma učiteľ zavolal po rodičovskom nabok a začal mi dohovárať, nech dcéru nepreťažujeme, lebo kvôli denným tréningom vo vybíjanej sa nestíha učiť (hoci na vybíjanú nikdy nechodila, len si to vymyslela);
• keď sme celú noc prebdeli, lebo syn odišiel von s kamošmi, vypol mobil a nedal nám vedieť, kde je;
• keď som bola v škole nútená podpísať, že sľubujem, že môj syn sa už bude v škole dobre správať a nebude vystrájať na vyučovaní;
• keď sme v zahraničí dostali telefonát od syna, ktorý ostal doma a tajne si požičal naše auto – a v noci ostal v lese bez benzínu…

 

 

Boli tieto problémy len medzi vami v rodine, alebo sa preniesli aj do školy, do širších vzťahov?

Tie výraznejšie problémy, najmä so synmi, sa preniesli do školy. Musím povedať, že som skutočne ľutovala učiteľov našich synov… Iné metódy a postupy som skúšala pri dievčatách, iné pri chlapcoch. Pri dievčatách, ako som spomínala, som sa snažila rozprávať o tom, čo prežívajú, podporiť ich, niekedy zľahčiť napätie humorom, čo však nie vždy prinieslo očakávané výsledky. 🙂 Pri chlapcoch som sa tiež zaujímala o to, čo robia, snažila som sa robiť veci s nimi spoločne (chodila som s nimi na ryby, začala som chodiť do posilky s jedným synom…).

 

Viem, že si „zavesená“ na svätej Rite. Prečo?

Rita nám zachránila manželstvo. Musím povedať otvorene, že sme boli naozaj v koncoch a posledná nádej bol deviatnik k nej, ktorý práve prebiehal. Sľúbila som jej, že ak zachráni náš vzťah, budem všade hovoriť o sile jej príhovoru. A ona sa nedala zahanbiť. 🙂 Tak som pokračovala, pretože ona má na starosti všetko, keď sme hasili „pubertu“. A musím povedať, že svätá Rita zasiahla aj tu vždy úspešne!

 

Dnes máte deti viac-menej za „pubertálnou vodou“. Čo to urobilo s ich vierou, vašimi vzťahmi, ich zrelosťou?

Deti zažili veľa situácií, keď Boh zasiahol do našich životov. Boli svedkami vnútorných uzdravení aj uzdravení z našich vážnych chorôb. Vidím, že ich viera vďaka tomu veľmi porástla. Puberta nás upevnila vo vzťahoch, preskúšala našu odolnosť a hranicu únosnosti.

V niektorých prípadoch sa deti ani nehanbili zavolať ma do školy medzi spolužiakov. U jednej dcéry som v tom „kritickom“ veku dokonca robila celej triede víkendovú duchovnú obnovu a ona sa tomu tešila. Toto je zrelosť – zobrať rodiča takého, aký je, s chybami a zlyhaniami.

Tiež sa teším najčerstvejšej výpovedi našej dcéry, ktorá mi pred dvomi dňami povedala: „Mami, ty si to s puberťákmi normálne užívaš! Teba to baví?“

 

 

A čo s vami ako rodičmi?

S odstupom mnohých rokov, rôznych ťažkostí, bojov, sklamaní aj mnohých sĺz môžem povedať, že puberta zocelí rodiča, pretvorí dieťa a ak je zvládnutá s Božou pomocou, vytvorí puto, ktoré ostane navždy silné. 🙂

 

Hovorí sa, že medzi „metly“ patrí alkohol, sťahovanie, vyhorenie domu. A čo s pubertou?

Puberta je čas, keď rodič musí vysúkať rukávy a dať zo seba všetko. Je to čas, keď zaužívané veci neplatia, keď sa smiech mení v plač, keď doteraz „poslušný“ syn naraz vyvádza a problémov nikdy nie je dosť… Treba skúšať, hľadať, čo zaberie, meniť prístupy a ísť na kolená…