Psychoterapeut Zoltán Mátyus: Každým prepísaním temného na svetlé budujeme Božie kráľovstvo

Vstupujú do manželstva inak ženy a inak muži? Aké sú ich úlohy ako muža a ženy? Čo sa stane, ak tieto úlohy nenaplnia a v čom to ovplyvňuje ich deti? Aj o tom sme sa rozprávali so Zoltánom Mátyusom, certifikovaným psychoterapeutom pracujúcim v poradenstve.

Predstavme si ideálnu situáciu, keď sa muž a žena chcú zobrať a pripraviť sa na spoločný život najlepšie, ako sa dá. Do akej miery to vôbec dokážu tak, aby ich manželstvo prekvapilo čo najmenej?

Nerobil som si nejaký seriózny výskum, takže nemôžem tvrdiť, že to, čo poviem, je preskúmaná realita. Domnievam sa, že to, ako manželstvo začne, ale aj pokračuje, nezávisí len od prípravy. Život prináša zmeny, na ktoré sa jednoducho nevieme pripraviť. Na začiatok vzťahu má však pravdepodobne veľký vplyv to, ako zrelí do neho vchádzame.

Čo presne si máme predstaviť pod touto zrelosťou?

Na zrelosť sa môžeme pozrieť z viacerých hľadísk… Môžeme o nej hovoriť napríklad ako o tom, ako zdraví sme emocionálne, vo vzťahovom viazaní sa, v asertivite alebo napríklad v hraniciach. Jedným z ukazovateľov našej zrelosti je aj to, akým spôsobom sa vieme vysporiadať so zmenou. Zmena je totiž záťažovou situáciou. Zrejme každý človek cíti diskomfort pri zmene, a je to úplne v poriadku. Nezrelý človek sa však zmene bráni, nevkročí do nej alebo ju nevie spracovať pre spomínaný diskomfort. Zrelý človek sa mu napriek obavám rozhodne čeliť.

Manželstvo ako také je určite veľkou zmenou…

Áno, je to jedna z prvých veľkých zmien, ktorá je vnímaná ako nezvratná. Od mnohých zmien môžeme aj ľahko odísť, ale manželstvo je, alebo sa predpokladá ako trvalé.

Nie som v ňom iba ja, je tu iný človek, jeho iná životná stratégia, iné preferencie alebo hodnoty… O mojej zrelosti môže vypovedať pri vstupe do manželstva to, ako sa vyrovnám s touto novou situáciou, ako sa na ňu dokážem adaptovať a aj to, ako za ňu prevezmem zodpovednosť.

Vstupujú podľa vás do manželstva inak muži a inak ženy?

Rád by som sa v tejto téme vyhol stereotypom, ale niektorým zjednodušeniam sa asi nevyhneme, lebo sa javia ako štatisticky významný jav. Niektoré stereotypy si preto pokojne môžeme pripustiť. Takže, ak sa pýtame, či muži a ženy vstupujú do manželstva inak, zjednodušene môžeme odpovedať, že áno. Už len tým, že zväčša mužovou typickou črtou je zameranosť na cieľ, so zámerom dosiahnuť ho. Žena si potrebuje veci rozanalyzovať z každej strany, potrebuje sa o tom zdieľať, a potom dôjde k riešeniu. Toto je iba jedna z vecí, pri ktorej môžu na seba narážať. Sme jednoducho inak stvorení a napriek tomu, že nás táto odlišnosť niekedy irituje, náš spoločný svet je vďaka tomu krásne farebný a v konečnom dôsledku to nemusí byť žiadnym ohrozením ani pre jedno pohlavie.

BAZÁLNE ÚLOHY MUŽA A ŽENY NIE JE DOBRÉ ZAMENIŤ

Do manželstva teda prichádzajúmuž aj žena s iným nastavením a je to tak v poriadku. Aj ich úlohy v manželstve sú odlišné alebo sa dajú vzájomne zameniť?

Znovu budem trochu zjednodušovať, ale domnievam sa, že sú bazálne úlohy, ktoré zrejme nie je dobré zameniť, aj keď život to niekedy nastolí ako nevyhnutnosť. Potom sú tú úlohy, napríklad týkajúce sa domácnosti, ktoré sú už dnes celkom dobre vymeniteľné.

Ktoré sú tie základné úlohy?

Tieto úlohy súvisia s rodičovstvom. Matky poskytujú deťom bezpodmienečné prijatie a otcovia zase potvrdzujú sebahodnotu dieťaťa a smelosť k expanzii v živote. Takže pri dobrom vzťahu s mamou máme bazálny predpoklad, aby bol človek v živote v pohode, dobrý vzťah s otcom je zase nevyhnutný, aby bol človek dobre zakotvený vo svojej vlastnej hodnote. Tieto úlohy sa dajú, samozrejme, aj zameniť, ale asi aj nejako prirodzene smerujeme ku takejto deľbe preferencií. Poukazujú na to aj plné terapeutické miestnosti, kam ľudia často prichádzajú, lebo utrpeli tým, že ich rodičia z rôznych dôvodov nedostatočne naplnili svoje úlohy.

Aký vplyv na deti má, ak rodičia nedostatočne naplnili svoje úlohy?

Začnime tým, ak nie je správne naplnená úloha mamy – teda, že si mama z rôznych dôvodov nevytvára pevnú vzťahovú väzbu s dieťaťom a v dieťati. Do troch rokov sa nám vytvára najväčšie množstvo synapsií, teda prepojení mozgových buniek, aké kedy v živote budeme mať. To je obrovský potenciál. Dieťa do tohto veku teda potrebuje cítiť bezpečie, lásku a istotu pri osobe jemu najbližšej. A tou je mama. Ono sa postupne od nej začne aj odpútavať, nachádzať iný svet okrem jej náručia, a vie ku tomu uvoľnene pristúpiť, len keď sa cíti bezpečne kotvené, v tomto veku najmä mamou. Otec je tiež dôležitá osoba, ale v skorom ranom veku podľa mňa mamu nevie plnohodnotne nahradiť. Jeho nezameniteľná úloha prichádza až neskôr.

NEPOTVRDENIE HODNOTY DIEŤAŤA JE VÁŽNOU UJMOU

Otcovou úlohou je potvrdenie sebahodnoty dieťaťa. Čo sa stane, ak nie je potvrdená u dcéry?

V zásade to je ťažká ujma a zranenie, ktoré zachádza aj do iných sfér. Môže sa to prejavovať rôzne. U žien sa to môže prejaviť ako dokazovanie si, že si vedia nakloniť mužov, alebo sú naopak, k mužom odmerané. Prejavom môže byť aj opustenie muža pri prvom náznaku, že by ju mohol opustiť skôr. Môžu tiež trpieť pocitom menejcennosti, nepoznajú svoju hodnotu práve preto, že to nikdy nezažili sprostredkovane otcom. Aj tu však znova musíme brať do úvahy, že je to zjednodušený obraz reality.

Ako to majú chlapci, ak od otca nezažili potvrdenie hodnoty?

Aj toto sa môže stať vážnym zranením pre chlapcov. Otec vie sprostredkovať synovi kontakt s jeho mužnosťou. Vzťah s mamou v ňom rozvíja stabilitu, jemnosť, ohľaduplnosť, radostnosť, dotykovosť… Vzťah s otcom rozvíja hrdinstvo, mužskú silu, ambície, expanziu atď.. Chlapec potrebuje od otca počuť: „Dokázal si to. Si schopný, dal si to, verím Ti, rozumiem Ti…“ Ak toto nezažije, väčšinu života môže bojovať s pocitom, že nie je dosť dobrý alebo schopný, aby niečo dokázal. Môže si to kompenzovať cez rôzne závislosti, alebo „mačovským“ prístupom, príp. v rodine bude neprítomný, či už naozaj fyzicky alebo emocionálne, alebo bude mať tendenciu vzťah a vedenie zamieňať za vládnutie.

V súvislosti s otcom sa spomína aj pojem iniciácia. Väčšinou sa nám pri tom však vybaví noc prežitá v lese a ulovenie medveďa, ako to bolo kedysi. Čo si pod týmto pojmom môžeme predstaviť dnes?

Kreativite sa podľa mňa medze nekladú. Môže ísť o spoločnú stanovačku, rybačku, ale môže to byť aj maľovanie obrazov, hádzanie na basketbalový kôš, môže to byť bitka ako taká „pasovačka“, hrabanie lístia, oprava bicykla, varenie nedeľného obeda… Naozaj hocičo, čo robia tí dvaja spolu a je to pre nich výnimočný čas. V dnešnej dobe môžeme využiť napríklad aj digitálne výdobytky na to, aby sme z toho spravili iniciáciu.

Z toho, čo hovoríte, to vyzerá, že nejde len o jednu udalosť, ale že iniciácia sa môže odohrávať na pravidelnej úrovni.

Kedysi, keď otcovia trávili čas so synmi zriedkavejšie, mohla sa táto aktivita zredukovať len na jeden úkon, povedzme na rituál. A v niektorých rodinách to ešte stále aj tak funguje. No stále viac to vyzerá tak, že táto doba nám ukazuje iniciáciu v akomsi kontinuálnom zážitku. Za iniciačný zážitok môžeme považovať aj ukončenie ZUŠ-ky, stužkovú slávnosť, získanie vodičského preukazu… Zaradil by som sem aj také iniciačné elementy ako vlastné pozdravy či pravidelné „randíčka“, vlastné tajuplné významné gestá atď.

Potrebujú takúto iniciáciu aj dcéry?

Aj keď sa na svet pozerám cez mužské oči, dovolím si povedať, že áno. (úsmev) Ale tie ich iniciačné zážitky nebudú o výkone, hrdinstve či sile, ale o vznešenosti, možno o kráse, o milosti, jednoducho o hodnotách nežnejších. Alebo to dokonca nebude vôbec o hodnotách, len to bude krásny odkaz, ako „je dobré, že si“.

Čo ak človek nezažil bezpodmienečnú lásku matky alebo potvrdenie hodnoty od otca? Vie napriek tomu niečo z toho odovzdať svojim deťom?

To je veľmi komplexná otázka a nedá sa jednoducho zodpovedať. Vo svojej praxi som sa stretol aj s tým, že áno, vedia, aj s tým, že nevedia. Niektorí ľudia už do rodičovstva vstupujú s tým, že chcú deťom vynahradiť to, čo nedostali oni sami, až do takej miery, že je to hyperkompenzačná snaha. To znamená, že dávajú až príliš veľký dôraz na to, aby ich deti nezažili to, čo oni. U iných rodičov to akoby ostáva na vedomej úrovni. Uvedomujú si, že chcú robiť veci inak, no necítia sa v tej úlohe prirodzene. A stáva sa aj to, že tých úloh sa jednoducho nevedia zastať. U iných ľudí sa to zase krásne rozvinie.

Takže tá nádej tu je…

Pravdaže. Existenciálna analýza je napríklad presvedčená, že vrchná inštancia človeka – „osoba“, ktorá je zdravá – je „len“ kadečím prekrytá či kontaminovaná. Keď v tej práci sebapoznávania, respektíve terapie, odkrývame nezdravé nánosy, „osoba“ dostane dobré podmienky a začne rásť od plnosti emócií, čo jej výrazne môže pomôcť žiť vzťahy inak. Či to prejde až do takej miery, ako by to bolo, keby to zažil v detstve, to neviem. Ale určite to bude lepšie.

MANŽELSTVÁ SA ROZPADÁVAJÚ, LEBO ICH NEKULTIVUJEME

Mnoho manželstiev prežíva v dnešnej dobe krízu. Môže ju spôsobovať aj to, že si manželia nie sú vedomí toho, akú úlohu v ňom majú?

Môže to byť jeden z faktorov, ale myslím, že manželstvá sa rozpadávajú preto, že nám nikto nepovedal, že ich treba kultivovať.

Ako sa kultivuje manželstvo?

Sme vzťahové bytosti, chceme sa cítiť ľúbení a chcení. Na jednej strane je to úplne v poriadku a prirodzené. Na druhej strane však zabúdame, že vo vzťahu to nie je len o tom, že je dobre jednému. Preto sa musíme pýtať, či je dobre aj tomu druhému, ako sa pri mne vôbec cíti, či sa so mnou cíti prijatý a milovaný, či mu pomáham odbremeňovať jeho starosti, či sa cíti skutočne vypočutý… Je na mieste, aby si každá dvojica tieto otázky kládla a vzájomne si na ne odpovedala a pracovala na tom, aby sa zlepšilo to, v čom strádajú alebo čo im chýba.

Každé manželstvo sa dá kultivovať rovnakým spôsobom alebo je to rôzne?

Veľa závisí od toho, aká je tá konkrétna dvojica. Niektoré sa zdajú viac kompatibilné. Neznamená to, že nezápasia s problémami, ale keďže sú si podobní, v niektorých výzvach sa im kráča ľahšie. Nenarážajú na seba, používajú rovnaké stratégie a môžu sa uberať spoločným smerom. Výzva takýchto vzťahov môže prísť vtedy, ak ich niečo zaskočí, pretože nevedia, ako reagovať.

Naproti tomu sú tu dvojice z opačných častí spektra, ktoré sa ťažko zhodnú na čomkoľvek. Majú rozličné preferencie a kým dôjdu k súzvuku, zažívajú katastrofu za katastrofou a majú čo robiť, aby vôbec prežili prepojení. Títo musia na vzťahu viac pracovať, avšak môžu nadobudnúť množstvo skúseností, ako čeliť rôznorodým výzvam. Len tak ľahko ich niečo nezaskočí.

Takže kultivácia vzťahu môže byť rôzna. Rovnako, ako sú rôzne problémy života. Chcem však povedať, že problémy sú normálne. Nenormálne je, keď na nich nepracujeme.

Vo svojej praxi sa stretávate s rôznymi zraneniami, ťažkosťami, s nešťastnými ľuďmi či pármi. Ako si v tom všetkom udržiavate nádej, že to má zmysel?

Napadá mi pri tom viac vecí. To prvou je veta mojej známej terapeutky z Prahy, ktorá hovorievala, že život je ťažký, ale to neznamená, že nemôže byť krásny. Druhou možnou odpoveďou je, že mnohým ľuďom sa lieči srdce, keď sa im narodí dieťa. Tešia sa, že mu môžu začať odovzdávať to, čo oni sami nedostali, a že ním sa to zraňujúce končí.

A napokon tretia odpoveď, ktorá mi napadá, je to, čo píše apoštol Pavol, že všetko, čo sa z tmy vynáša na svetlo, je svetlo. Preto si myslím, že každým prepísaním temna na svetlo budujeme kráľovstvo nebeské. To je obrovská výsada, aj vďaka ktorej vo svojej práci stále vidím zmysel a baví ma.

Foto: Peter Kováč