Psychologička Patricia Dobríková: Ako človek žil, tak zomiera

Aké je to pracovať v hospici ako psychologička? Čo je vhodné povedať človeku, ktorému niekto zomrel a naopak, čo nie? Aj o svojej vlastnej ceste k práci v hospici hovorí Patricia Dobríková, klinická psychologička, ktorá pracuje v Hospici Milosrdných sestier v Trenčíne.

Ako ste sa dostali k práci v hospici?

O tom, že existuje miesto, ako je hospic, som sa dozvedela počas štúdia na univerzite. Dostala som sa tam úplne náhodou, keď ma požiadala kamarátka, či by som ju nesprevádzala na stáž do hospicu kvôli informáciám, ktoré potrebovala k svojej diplomovej práci. Bolo to v roku 2001 a boli sme v Hospici sv. Anežky České v Červenom Kostelci. Robili sme všetko – od osobnej hygieny pacientov, sprevádzania, psychologickej podpory… Vtedy som si uvedomila, že aj ja som mala voči hospicu predsudky – myslela som si, že tam bude všetko šedé, ponuré a smutné. Opak bol pravdou. Počas tejto stáže sme sa veľa nasmiali a uvedomili sme si hodnotu každej jednej sekundy života. Hoci som už v tom období mala za sebou dva roky stáže na psychiatrii, kde som chodila jeden-dvakrát do týždňa počas štúdia, a pôvodne som tam chcela po skončení univerzity pracovať, skúsenosť práce v hospici ma zaviedla na cestu paliatívnej starostlivosti.

 

Predpokladám, že v roku 2001 ešte neboli o paliatívnej starostlivosti na Slovensku dostačujúce informácie. Odkiaľ ste čerpali?

Práve nedostatok informácií bol hlavným dôvodom toho, že sme v roku 2002 zorganizovali 1. ročník Medzinárodnej konferencie hospicovej a paliatívnej starostlivosti na Trnavskej Univerzite v Trnave. Informácie sme čerpali jednak zo zahraničnej literatúry a mala som to šťastie, že som mohla stážovať nielen v českých, ale aj v britských hospicoch a v hospicoch v USA. Veľkou inšpiráciou nám bola MUDr. Marie Svatošová a, samozrejme, aj madam Cicely Saunders, s ktorou som mala možnosť hovoriť a listom podporila našu konferenciu. Dodnes si veľmi cením všetku tú podporu, ktorá prichádzala či už od kolegov zo Slovenska, alebo aj zo zahraničia, napríklad od profesora Westa z Univerzity v Scrantone, ktorý spolu s profesorom Krčmérym pomáhal zakladať Kliniku paliatívnej starostlivosti bl. Zdenky Schellingovej vo FN v Trnave, kde som potom niekoľko rokov pôsobila ako psychologička.

 

ZOMIERAJÚCI ĽUDIA NÁS UČIA ŽIŤ

Aktuálne pôsobíte ako klinická psychologička v Trenčíne. Čím pre vás táto práca je?

Táto práca je veľmi obohacujúca a dokáže vám v priebehu chvíľky ukázať všetky tie malichernosti života, ktoré nás obklopujú a zbytočne si ich berieme k srdcu. To, že zomierajúci ľudia nás učia žiť, je veľká pravda. Považujem za veľmi zmysluplné, keď môžem v rámci mojej profesie pomôcť, či už pacientovi alebo jeho blízkym, ktorí často trpia väčšou psychickou bolesťou než sám pacient. Okrem toho je potrebné venovať sa aj ostatným zdravotníkom a starať sa aj o ich duševné zdravie.

 

Čo je na tejto práci obzvlášť náročné?

Obzvlášť náročné je naučiť sa spracovať všetko to utrpenie, ktorým pacienti alebo ich blízki prechádzajú. Nie je pravda, že odborník nemá mať emócie a má sa od všetkého odosobniť. Je potrebné byť citlivý a veľmi empatický. Potom nasleduje tá ťažká práca vedieť to v sebe spracovať. V tejto práci je nevyhnutné vedieť zachovať rovnováhu medzi potrebami iných a vlastným duševným zdravím.

 

A čím je krásna?

Krásne je, že pomôžete dať kvalitu života do posledných chvíľ ťažko chorého, že mu umožníte spracovať prípadný hnev, vinu, neodpustenie, že mu pomôžete vyrovnať sa s jeho obzvlášť náročnou životnou situáciou, že sa môže tešiť z maličkostí, že môže prehĺbiť svoj duchovný život… Je toho veľa, ale najdôležitejšie je, že si vtedy uvedomujete podstatu tohto všetkého a Lásku, bez ktorej naozaj nič nefunguje tak, aby sme boli naozaj šťastní.

 

 

PRE VERIACICH JE NAJVÄČŠÍM POVZBUDENÍM NÁDEJ Z OPÄTOVNÉHO STRETNUTIA

Ako sa pozeráte na sprevádzanie ľudí, ktorí odchádzajú do večnosti?

Sprevádzanie zomierajúceho v jeho úplne posledných minútach je naozaj špecifická skúsenosť. Veľmi záleží na tom, ako ten človek žil, podľa toho potom aj zomiera. Mám skúsenosti aj s veľmi ťažkými odchodmi do večnosti, ale tých krásnych je podstatne viac. Sprevádzanie je v týchto okamihoch naozaj veľmi dôležité. Väčšinou stačí držať toho človeka za ruku, niekedy vás požiada o modlitbu… Mám aj skúsenosť, že pani chcela, aby som ju hladkala po tvári. Držala mi ruku a chvíľu chcela len tak držať, chvíľu mi svojou rukou viedla moju ruku po svojom líci a takto sa to zopár minút opakovalo. Trvalo to asi pol hodinku a potom zomrela…

 

Mnohí ľudia si najmä v tomto novembrovom období spomínajú na blízkych, ktorých stratili. Čo im môže pomôcť prejsť týmto obdobím?

Pre veriacich je najväčším povzbudením nádej z opätovného stretnutia. Všetkým veľmi pomáha aj opora od príbuzných a priateľov. Zvlášť v tomto období je pekné pripomenúť si svojho blízkeho prostredníctvom fotografií alebo spomínania na pekné spolu prežité chvíle. Tiež pomáha návšteva cintorína a modlitba. Práve modlitba má okrem svojho duchovného rozmeru aj rozmer psychologický, je neoceniteľnou útechou a zároveň dôležitou súčasťou týchto dní.

 

Niekedy možno nevieme, ako reagovať pri ľuďoch, ktorým zomrel niekto blízky. Čo je vtedy dobré povedať, urobiť?

To záleží na konkrétnej situácii… Inak bude reagovať človek, ktorý stratil príbuzného po dlhej chorobe a mal oporu napríklad hospicového tímu, ktorý mu pomáhal vyrovnať sa s touto skutočnosťou už počas života jeho blízkeho. Takýto človek už môže byť pomerne dobre zmierený, ale, samozrejme, aj on potrebuje oporu, empatiu a spoluúčasť. Úplne iné je to vtedy, keď smrť príde nečakane a emócie človeka doslova zaplavia. Môže prechádzať rôznymi fázami vyrovnávania sa so smútkom, môže napríklad cítiť intenzívnu psychickú bolesť alebo aj hnev. Treba mu dovoliť prejaviť emócie bez toho, aby sme ich hodnotili. Je potrebné ukázať mu náš skutočný záujem a veľký význam pre pozostalého má aj naša emocionálna zaangažovanosť – zvlášť vtedy, ak ide o nášho dobrého priateľa.

 

NEZĽAHČOVAŤ TRÁPENIE SMÚTIACEHO BAGATELIZOVANÍM

A čo radšej nepovedať ani neurobiť? Aké sú najčastejšie prešľapy pri sprevádzaní ľudí, ktorí intenzívne prežívajú či už zomierajúceho blízkeho, alebo už zosnulého blízkeho?

Určite nezľahčovať jeho trápenie v zmysle bagatelizovania. Neodporúčam vety typu: „Neplač, čas všetko vyrieši“ alebo „Ty si silný, Ty to zvládneš“ alebo „Stávajú sa aj horšie veci“. To akoby sme človeku medzi riadkami hovorili, že nemá právo smútiť. A pozostalý si určite potrebuje odsmútiť stratu milovaného. Rovnako nie je dobré byť direktívny a nútiť človeka do rýchlych rozhodnutí v štýle: „okamžite musíš“ alebo „v žiadnom prípade nesmieš“.

 

Existuje recept, ako sa vyrovnať so smrťou človeka?

To je to, čo by sme všetci chceli – recepty alebo návody. Žiaľ, nemáme taký recept, ktorý by zaručil, že po pridaní všetkých prísad – v tomto prípade intervencií – sa človek so smrťou blízkeho bez problémov vyrovná. Záleží to naozaj na mnohých faktoroch. Strata blízkeho totiž nie je izolovanou stratou. Vyplývajú z nej aj sekundárne straty, ako napríklad finančná strata, strata spoločných záľub a rôzne ďalšie situačné straty. Musíme sa vždy na smútiaceho človeka pozerať v kontexte jeho životných podmienok, jeho hodnôt, cieľov a ďalších faktorov.

 

A je teda niečo, čo nám môže prakticky pomôcť?

Čo však určite môžem odporučiť, je sociálna opora. Mať niekoho, kto človeka vypočuje, pomôže mu, prípadne mu poradí. Tiež je nápomocné stretávanie sa v skupinkách pozostalých. Aj my v hospici v Trenčíne plánujeme opäť ponúknuť takúto skupinku pod odborným vedením. Okrem toho u nás majú príbuzní i pozostalí možnosť individuálnych stretnutí, či už s odborníkmi na oddelení (klinický psychológ, psychológ, psychoterapeut, sociálny pracovník), alebo v rámci špecializovaného sociálneho poradenstva, prípadne v ambulancii paliatívnej medicíny. Toto všetko je teraz možné aj v domácom prostredí, keďže u nás funguje aj mobilný hospic. Okrem toho hospic organizuje slávnostný zápis do knihy živých, kde sa po svätej omši spolu s príbuznými spomína na tých, ktorí v hospici za posledné obdobie zomreli. A veriaci hľadajú útočisko nielen v ľuďoch, ale najmä v Bohu.