Psychologička Marta Marošová: Ľuďom, ktorí prišli o blízkeho, najviac pomôžeme, ak budeme autentickí vo vlastných pocitoch

Čo prežívajú ľudia, ktorí stratili blízkeho tým, že si vzal vlastný život? Ako im v tom môžeme pomôcť? A ako to odkomunikovať deťom? Aj o tom sme sa rozprávali so psychologičkou Martou Marošovou, ktorá okrem iného pôsobí ako traumaterapeutka pre deti a dospelých a je vedúcou krízových intervenčných tímov v internetovej poradni IPčko.

Prežiť smrť blízkeho človeka je v každom prípade ťažké. Je však nejaký rozdiel v prežívaní smrti, ak človek odíde tak, že si vezme vlastný život a keď zomrie buď prirodzene, alebo náhle, nie však „dobrovoľne“?

Prísť o človeka takýmto spôsobom je jedna z emocionálne najťažších situácií, aká nás môže stretnúť. Prirodzene môžeme reagovať rôznymi spôsobmi. Dokonca aj celkovým kolapsom, hlbokým smútkom, veľkým nepochopením či hnevom… Všetky tieto pocity sú v poriadku a legitímne, lebo je to neskutočne náročná situácia.

Hlavný rozdiel v prežívaní takejto smrti je v tom, že môžeme cítiť rôzne formy výčitiek, že sa tomu dalo nejakým spôsobom zabrániť. Impulz zobrať si život nie je iba jeden. Pred tým konečným skutkom je veľké množstvo iných ťažkých momentov, ktoré k nemu viedli. Zároveň je tam ten aspekt, že ten človek už nevidel iné východisko. Tiež mohol pred svojím okolím zakrývať, ako sa nemá dobre, prípadne trpel depresiou alebo inými duševnými ťažkosťami. Potom si môže okolie vyčítať, že si to nevšimlo alebo jednotlivé signály podcenilo.

Čo presne teda prežívajú ľudia, ktorí prišli o blízkeho takýmto spôsobom?

Veľmi záleží na tom, aký blízky nám bol ten človek. V prvom momente je to obrovský šok až nepochopenie a popretie toho, že sa to stalo. Potom sa tam môže otvárať brána do smútku, ale aj k takému spytovaniu sa, či sme mohli pre toho človeka niečo urobiť. Premietajú sa nám obrázky alebo príbehy, kúsky konverzácií… Hľadáme nejaké dôkazy, že sme si mohli všimnúť nejaké signály.

Môžeme tiež cítiť beznádej, bezmocnosť, zúfalstvo, že sa to nedá vrátiť. Naše prežívanie však záleží aj od toho, ako spracúvame straty alebo krízové situácie. Či skôr emotívne alebo racionálne, či si vieme vyvodiť odpovede alebo dôvody toho konania, alebo sa správame skôr sociálne a takmer hneď sa začneme starať o okolie toho človeka, ktorý si vzal život.

Dá sa takáto situácia zvládnuť aj bez pomoci odborníkov?

Záleží na tom, akú má človek podporu okolia, aké ma sociálne vzťahy, odolnosť, zvládacie mechanizmy a zdroje na zvládnutie ťažkých situácií, či už má skúsenosť s podobnou situáciou alebo už nejakú stratu zvládol. Taktiež môže ísť o emočne krehkú osobnosť, ktorá už prežíva nejaké ťažké obdobie a táto strata sa nabalí na iné náročné situácie a prežívanie. V prípade, že sa to človeka výrazne dotýka, má to vplyv na jeho každodenné činnosti a intenzita smútku a straty sa neznižuje, mal by vyhľadať odbornú pomoc psychológa, alebo sa aspoň obrátiť napríklad na krízové linky pomoci.

NEPREDPOKLADAJME, ŽE ĽUDIA PO STRATE CHCÚ BYŤ SAMI. VYJADRIME IM PODPORU

Ako môžeme pomôcť ľuďom, ktorí takto prišli o blízkeho?

Najviac takýmto ľuďom pomôžeme, ak budeme autentickí vo svojich pocitoch a budeme hovoriť o tom, ako to prežívame my. Pokojne sa im môžeme priznať, že si ani nevieme predstaviť, aké ťažké to musí byť pre nich. Zároveň im však vyjadrime podporu tým, že sme tu pre nich, ak by nás potrebovali. Vhodné je ponúknuť praktickú pomoc napríklad pri vybavovaní pohrebu alebo bežných denných činnostiach, ktoré bývajú v takýchto chvíľach veľmi náročné.

Niekedy môžeme mať pocit, že ľudia po takejto strate chcú veci spracovať bez iných osôb, nechceme ich „znásilňovať“ alebo sa bojíme, že im to bude nepríjemné. Takže sa im radšej vyhýbame. Je takéto konanie správne?

Nepredpokladajme, že tento človek chce mať pokoj alebo nechce, aby sme ho otravovali, alebo že je to hlúpe či trápne. Treba sa mu ozvať a tento predpoklad si overiť. Zvyčajne to býva naopak – ľudia po strate bývajú veľmi osamelí, a keď sa im nikto neozve, neprejaví záujem, majú pocit ešte väčšieho opustenia. Takže radšej im treba vyjadriť podporu alebo sa aspoň opýtať, či vieme byť podporou. Je lepšie byť odmietnutý, ako túto podporu vôbec nevyjadriť.

Komunikovať správu o samovražde je ťažké aj medzi dospelými ľuďmi. Ako to však komunikovať deťom, ktorí týmto spôsobom prišli o niekoho blízkeho?

Veľmi záleží na veku detí. Určite by sme im však mali krátko a jasne komunikovať, čo sa stalo, a dať im priestor na otázky. Nemali by sme používať slovo „samovražda“. Skôr by sme im mali vysvetliť, že táto osoba zomrela a pre smrť sa sama rozhodla.

Je dôležité, aby sa téma smrti a straty pre deti nestala tabu. Pokiaľ sa na to v týchto ťažkých chvíľach necítime, je treba nájsť inú bezpečnú osobu, ktorá sa o tom s nimi dokáže porozprávať. Môže to byť pokojne odborník – psychológ.

Čo by sme v takej situácii deťom hovoriť určite nemali?

Nemali by sme ich zavaľovať zbytočnými informáciami alebo podrobnosťami… Zároveň im môžeme ponúknuť, že sa môžu kedykoľvek na čokoľvek spýtať a sme tu s nimi a pre nich. Nemusíme sa báť otvárať témy alebo spomínať na spoločné zážitky s človekom, ktorý zomrel. Nehovorme im žiadne podrobnosti alebo že mu bolo zle, alebo že mal depresiu či bol duševne chorý. Môžeme používať detský slovník – že bol chorý, bolo mu ťažko, a preto sa rozhodol zomrieť. Pokiaľ sa na to neopýtajú, netreba im ani hovoriť, akým spôsobom.

A čo ak sa to predsa opýtajú?

Vtedy treba odpovedať pravdivo, krátko a zrozumiteľne. Tu musím povedať, že s deťmi si odmalička potrebujeme vytvárať bezpečné, prijímajúce a nehodnotiace prostredie. Nemali by sme zľahčovať veci, ktoré nám hovoria. Potrebujeme v nich budovať emočný slovník, ktorý sa rozvíja do piatich rokov, aby sa naučili pomenovať svoje pocity, ale aj intenzitu svojich emócií. Ak toto deti učíme, môžeme si byť istí, že keď dôjde k náročným situáciám, bude sa nám, ale aj im, ľahšie hovoriť o hlbokých a ťažkých pocitoch, lebo tomu budú rozumieť.

NA PREKONANIE TRAUMATICKEJ UDALOSTI POTREBUJÚ DETI BEZPEČNÉ PROSTREDIE

Akým spôsobom môžeme deťom pomôcť prekonať takúto udalosť?

Tým, že budeme otvorení, nebudeme zľahčovať pre nás banálne témy, budeme sa o tom rozprávať, aktívne počúvať a všetko, čo nám povedia, bude pre nás dôležité. Je dobré oceňovať, že sa na nás obrátili, že nám kladú otázky… Vtedy im dávame pocítiť, že sú pre nás dôležité, že si pre nevieme nájsť čas, naozaj sa zaujímame o to, ako sa skutočne majú a neobmedzíme náš záujem len na výkonnostné alebo režijné fungovanie.

Deťom môžeme pomôcť prekonať to aj tak, že sa vrátime do normálnosti a rutiny života. Budeme robiť bežné veci, ktoré sme robievali aj predtým. Takto im ukážeme, že aj keď je to pre nás náročné a prežívame veľkú stratu, učíme sa žiť ďalej.

Čo ak sa deti stali aj svedkom samovraždy? Ako sa dá takáto trauma prekonať?

Samotná udalosť nie je traumou, stáva sa ňou až jej dopad na človeka, ktorý ju prežil. Vo všeobecnosti pôsobí udalosť traumatizujúco, ak vážne ohrozuje zdravie a život človeka. To znamená, že ak je nečakaná, nekontrolovateľná a sprevádzaná prežívaním veľkého strachu a bezmocnosti. V prípade samovraždy môže byť táto podmienka splnená. Treba však povedať, že jedna alebo až dve tretiny ľudí majú dostatočnú odolnosť a zdroje na to, aby zvládli takúto traumu bez odbornej pomoci a len jedna tretina potrebuje odbornú pomoc – psychológa, traumaterapeuta alebo psychoterapeuta. Po takejto udalosti sa zvlášť u detí môže rozvinúť posttraumatická stresová porucha. Tá môže byť sprevádzaná rôznymi symptómami ako sú depresia, poruchy spánku, flashbacky, opakované neodbytné myšlienky…U mladistvých to môže byť nadmerné požívanie alkoholu, drog, zvýšená sexuálna aktivita, panické ataky, úzkosti…

Ak sa táto porucha u detí rozvinie, ako im ju môžeme pomôcť prekonať?

Jednoznačne bezpečným prijímajúcim prostredím, ktoré bude veľmi citlivo vnímať, čo dieťa potrebuje, ako ho podporiť, a pokiaľ nedokáže prekonať dopad tejto traumatickej udalosti, vyhľadá pre neho odborníka.

Foto: archív respondentky