Psychologička Ľubica Dusková Lejková: Psychické ochorenie je vždy spôsobené vnútorným zranením

Venuje sa úzkostným poruchám, fóbiám, depresiám, poruchám podmieneným stresom, psychosomatickým ochoreniam, partnerským a rodinným problémom, závislostiam a trénovaniu pamäti. O tom, ako postupovať, keď jeden z manželov má nejaké psychické ochorenie, ako to rozpoznať už pred svadbou a čo robiť potom, sme sa rozprávali s klinickou psychologičkou a psychoterapeutkou Ľubicou Duskovou Lejkovou (43).

Ako sa dá všimnúť si už pred svadbou, že partner má nejaké psychické problémy?

Jednoducho, na inom páre to predsa vidíme hneď. (úsmev) Keď ide o nás, tak je to ťažšie, chemický koktail lásky nám to neumožňuje vidieť. Vidia to iní, naši priatelia, rodičia, ale úprimne, kto z nás na ich slová naozaj dá? Takže vracať sa do minulosti, že ako sme to nemohli vidieť, je zbytočné.

 

Čo sa teda dá robiť?

Musíme sa dívať vpred a uvažovať, čo mi to má o mne povedať. Napríklad keď nevidím, že ten druhý sa ku mne správa agresívne, manipulatívne, kontroluje ma, stavia do roly „čo si bezo mňa počneš“ a mne to ešte – aspoň na začiatku – lichotí, svedčí to o mojom probléme s agresivitou, hnevom, ich prejavením či prijatím tejto životnej sily v sebe. K tomu ma tá situácia napokon donúti. A vznikne rovnováha.

 

S akými psychickými poruchami a problémami sa u manželov stretávate najčastejšie?

Nenazývala by som to takto, vo svojej podstate je to vždy o nejakom našom vnútornom zranení: môže to byť to opustené vystrašené dieťa, čo v nás kričí o pomoc, či nahnevané a nenávidené dieťa, ktoré sa mstí celému svetu. Alebo závislé dieťa, ktoré chce ten svet zachraňovať. Problém vzniká, keď sa vo vzťahu stretnú dve takto zranené bytosti. Tam sa už potom môže objaviť čokoľvek: od nevery cez odcudzenie sa vo vzťahu, výchovné nezhody až po psychické či fyzické násilie. Toto všetko sú časté problémy, s ktorými sa pri práci stretávam.

 

KRÍZA AKO PRÍLEŽITOSŤ K RASTU

Kedy má ešte zmysel pokúšať sa manželstvo zachrániť a kedy z neho treba „utekať“?

Hovorí sa, že Boh každému naloží len toľko, čo unesie. Takže aj takáto kríza je príležitosťou k rastu. Všetko má vyšší zmysel, len je ho potrebné nájsť. Pomôž si, človeče, aj Boh ti pomôže. Každý problém nesie v sebe odpoveď. Je potrebné si už len položiť tú správnu otázku, a tá nebude znieť: Prečo sa mi to stalo? Ale napríklad: Načo to je dobré? V danej situácii nie sme omylom, pritiahli sme si ju. V kontakte so sebou tak zistím, kde sú moje limity, čo už je príliš, čo ma situácia učí, kde sú moje slabiny, ale i silné stránky.

Druhý človek i celá situácia je naším zrkadlom. Možno sa mám naučiť byť láskavejším, pokornejším. Možno, naopak, naučiť sa viac chrániť, myslieť na seba. V tom prípade už však nehovoríme o úteku pred niečím, ale že vedome idem za niečím – sloboda, bezpečie. To je veľký rozdiel. Odvaha pozrieť sa do toho zrkadla sa vždy vypláca, ale nie je to bez práce.

 

Ako sa prejavuje schizofrénia?

Príznakov je veľa, môžu byť viditeľné navonok alebo skryté. Pri schizofrénii je to niečo, čo je navyše k stavu zdravia: bludy v myslení, halucinácie (poruchy vnímania) a tomu zodpovedajúce bizarné správanie pre okolie. Ale prítomné bývajú aj negatívne príznaky: sociálne stiahnutie sa, poruchy komunikácie, poruchy nálady.

 

A čo obsedantno-kompulzívna porucha (OCD)?

Pre OCD sú typické nutkavé prejavy v myslení i správaní, opakované činnosti, rituály, potreba uisťovania sa, že sa niečo stalo, alebo nestalo. Sú to všetko patologické formy redukcie vnútorného napätia, ktoré človeka postupne odstavia od bežného života –  napríklad nie je schopný prísť načas do práce, lebo musí neustále myslieť na to, či zamkol byt, musí sa k tomu vracať a stráca kontakt s prítomnosťou.

 

Ako rozpoznáme narcistickú poruchu?

To je kapitola sama osebe. Mať sa rád je v poriadku, dokonca nevyhnutné, ak chcete mať radi iných, ale tu je tá sebaláska na úrovni trojročného dieťaťa, ktoré sa cíti všemocné, všade vidí len seba. Ak ste na jeho obraz, miluje vás, ak nie alebo sa nezachováte podľa jeho predstáv, vzbudíte v ňom hnev a dá vám to pocítiť.

 

 

DEDÍME NÁVYKY A VZORCE SPRÁVANIA

Aké sú „spúšťače“ týchto psychických ochorení?

Preťaženie systému (stres), vonkajší prejav týchto stavov (príznaky ochorenia) je v skutočnosti len obrana nášho „ja“ pred rozpadnutím, nič viac.

 

Ktoré psychické ochorenia sú dedičné?

Možno povedať, že na všetky musíte mať isté genetické – osobnostné predispozície. Ale pozor, neznamená to, že sa musia vo vašom živote prejaviť. To už je vec, ktorou sa zaoberá epigenetika, tá hovorí o vypínaní a zapínaní génov vplyvom vonkajších (stres, životospráva…) a vnútorných (myšlienky, emócie…) faktorov. Ak teda v mojej rodine či rodine partnera trpí niekto nejakým ochorením, neznamená to automaticky, že to čaká aj mňa.

To, čo sa v skutočnosti dedí, sú určité návyky, vzorce správania, prežívania a myslenia, ktoré sa v tom rode dedia celé roky. Napríklad posolstvo: správni chlapi nikdy neplačú, všetko zvládnu, pozri sa na deda, kam to vo firme dotiahol… A výsledok posolstva: o pár rokov depresia, kde už plakať a niečo nezvládnuť je dovolené, sociálne prijateľné. Takže ide len o kompenzáciu patologického vzorca myslenia v tej rodine. Mimochodom, to, že možno dedo nadmieru pil, aby to všetko ustál, sa už v tom rodinnom posolstve nedozvieme.

 

Aké správanie si psychiatrický pacient neuvedomuje, aj keď jeho okolie tým trpí?

Najčastejšie ide o stratu kontaktu s realitou. Môže to byť z dôvodu kognitívneho deficitu, psychotického stavu či napríklad ťažkej depresie. Správanie pacienta sa tak stáva pre okolie nepochopiteľným, nelogickým, ohrozujúcim. V jeho subjektívnej realite je to však úplne v poriadku. Uvediem extrém: matka pod vplyvom psychotického ataku bráni svoje dieťa pred útokom mimozemských bytostí a vyskočí s ním z okna, aby ho zachránila. Pre okolie nepochopiteľné, v jej realite jediné situačne možné riešenie.

 

Čo by ste poradili manželkám alebo manželom, ako byť podporou a oporou pre ich partnera, keď majú napríklad nejaký záchvat alebo zlé obdobie, depresiu a podobne?

Len zazdrojovaný partner môže byť oporou, takže v prvom rade myslieť na seba: ak chcem dávať, musím mať z čoho. Pre každého je zdrojom niečo iné, môže to byť spánok, koníčky, informácie, priatelia, pravidelná strava, pohyb, modlitba či návšteva svätej omše. Dôležité je byť zazdrojovaný! Potom už je možné ustáť čokoľvek. A niekedy ani nie je potrebné niečo naozaj robiť – zachraňovať, kontrolovať, riadiť, povzbudzovať, stačí len pri tom druhom byť.

 

Snímka: archív Ľubice Duskovej Lejkovej