Psychologička Judita Stempelová: Ružové okuliare nám výrazne bránia priznať chyby partnera

Na čo všetko by sme v období chodenia nemali zabudnúť? O tom, ako nás ovplyvňujú ružové okuliare, rodina z ktorej vychádzame, i to, nakoľko poznáme nielen partnera, ale aj samého seba, sme sa rozprávali s klinickou psychologičkou a vysokoškolskou pedagogičkou doc. PhDr. Juditou Stempelovou, PhD.

Čo všetko zohráva svoju úlohu pri zoznámení sa a rozhodnutí, či práve títo dvaja ľudia začnú spolu randiť?

Sú typy ľudí, ktorí nás prirodzene priťahujú, hovoríme tomu, že sú nám sympatickí bez toho, aby povedali čo len slovo. Ale stáva sa, že ak títo „sympaťáci“ začnú hovoriť, zvláštne sa správať v spoločnosti – provokačne či výstredne, stratia predošlé sympatie.

Na druhej strane iní môžu byť tichí, nepríťažliví, nestranní pozorovatelia, ale ak ich dlhšie poznáme ako kolegov či spolužiakov, nachádzame u nich pekné vlastnosti, napr. svedomitosť, obetavosť, dobroprajnosť, usilovnosť,…

A v živote to býva aj tak, že niekedy stačí prvý kontakt vo vlaku, alebo pomoc pri odnesení batožiny, či náhodné stretnutie, ktoré sa premení na celoživotnú lásku.

Niekomu však hľadanie toho pravého trvá aj veľmi dlhé obdobie…

Prax ukazuje, že každý človek si môže nájsť svoj životný protipól bez toho, aby niekoho napodobňoval, aby bol príťažlivý. Paradoxom býva aj to, že človek na prvý pohľad nesympatický sa môže stať veľmi dobrým životným partnerom.

Pri prvom stretnutí s neznámym človekom si všimneme jeho vzhľad, oblečenie, doplnky a niektoré zvláštnosti, ktoré sú u neho dominantné. Rozsah vnímaného zovňajšku ako aj dojem je krajne subjektívny. Niekto zhodnotí nápaditosť a extravaganciu výzoru ako originalitu, nevšednú krásu, kým iný to vníma ako nevkus či gýč.

Čo ešte v nás vzbudí dojem?

Všímame si rečový prejav človeka po obsahovej či formálnej stránke, rovnako aj gestá a prejavy, ktorými osoba neverbálne komunikuje. Naše stretnutia s ľuďmi sú náhodné alebo plánované. Ak niekoho pozveme na prechádzku, do kina či na kávu, máme aj isté očakávania. Niekedy sú až naivné, ak si myslíme, že z toho bude celoživotná láska. Až opakovanými stretnutiami sa hlbšie poznávame tým, že kladieme otázky či riešime spoločne nové situácie.

SPOZNAJME SEBA, PARTNERA I JEHO RODINU

Hovoríte o postupnom spoznávaní. Ako to môže konkrétne vyzerať?

Napr. priateľovi zazvoní telefón a začne sa rozprávať s matkou, ktorú nie príliš milo oslovuje, odpovedá kriticky, neskôr aj vulgárne, hnevlivo. Ak mu partnerka dá spätnú väzbu po skončení rozhovoru, ako to vnímala, môže očakávať, že arogantnú odpoveď dostane aj ona.

Niekedy sa vyskytne viac situácií za sebou, ktoré vyvolávajú frustráciu – pred nosom vypredajú posledný lístok do kina, na ktorý ste sa tešili; v reštaurácii je zlý výber jedla; personál k vám nepristupuje milo; zistíte, že kdesi ste zabudli svoju tašku, mobil; začne pršať a nemáte dáždnik a podobne. V nečakaných, frustrujúcich či krízových situáciách sa naplno prejavíme.

Toto je teda iba začiatok spoznávania sa. Ako prejsť do niečoho hlbšieho?

Bližší vzťah, čosi ako intimita, sa vytvára dlhší čas, je to rastúca dôvera v druhého človeka, ktorého si začneme vážiť pre isté vlastnosti či hodnoty, ktoré vyznáva. Sami musíme mať predstavu, s akým človekom by sme chceli žiť a vytvoriť si spoločné „hniezdo“ – rodinu.

Veľmi dôležité je, aby človek vedel reálne ohodnotiť sám seba, hovoríme tomu „sebapoznanie“.

Vedia podľa vás ľudia poznať samých seba?

Zväčša si sami pripisujeme vlastnosti, ktoré nemáme. Medzi priateľmi hovoríme: „ja nie som konfliktný človek, s každým sa dohodnem, viem byť tolerantný, pokojný, nerozčuľujem sa zbytočne.“ Ale sami vidíme, že to tak nie je, lebo si radi presadzujeme pravdu, pochválime sa, viac hovoríme o sebe v pozitívach, o úspechoch v práci, v športe…

Čo nám môže pomôcť nastaviť pravdivé zrkadlo?

Nezaškodí, ak poprosíme dobrého priateľa, aby nám povedal, čo si o nás myslí. Pomerne dobre nás vidia naši „nepriatelia“, nebráňme sa ich úsudku, skúsme sa na seba pozrieť cez ich optiku.

A čo náš potenciálny partner? Ako dobre spoznať jeho?

Dobrým zvykom je chodiť do rodiny priateľa či priateľky. Tam vidíme, v akých podmienkach a vzťahoch vyrastal, formoval sa, aké sú vzťahy medzi súrodencami, aké záujmy a názory majú rodičia, súrodenci, aké zvyklosti sa v rodine dodržiavajú. A napokon to, aká je celková klíma, či sa v danej rodine cítim dobre alebo ma čosi znepokojuje.

MLADÝCH TREBA PRI CHODENÍ TRPEZLIVO SPREVÁDZAŤ

Obdobie zamilovanosti mnohí vnímajú ako to najkrajšie obdobie svojho života. Čím nás vie takto „dostať“?

Zamilovanosť rastie postupne. Je to ako keď polievate kvet. Ak mu dáte dostatok vlahy, slnka, kyslíka, je pekne zelený a vyháňa kvety, neskôr aj plody. Šťastní mladí rozdávajú radosť iným, radi pomáhajú a sú aj veľkodušní. Ťažko sa lúčia s milovanou osobou, na stretnutí im rýchlo plynie čas a po odlúčení dlho na ňu myslia, posielajú si dlhé správy.

Často hovoríme, že majú „ružové okuliare“, čo je súčasťou zamilovanosti. Mladí sú nabití energiou šťastia, vedia veľa pracovať, obetovať sa pre druhého, niekedy majú skrátený čas spania, celá myseľ je zaujatá milou osobou. Pocit šťastia a nadšenia mu nedovoľujú meniť obraz milovanej osoby a mladý vek je často charakteristický kladnou emočnou angažovanosťou bez hlbšieho racionálneho uvažovania.

Spomenuli ste takzvané ružové okuliare – čo presne to ešte znamená?

Je pri nich prirodzené, že emotívny náboj nedáva priestor na kritické zhodnotenie druhého človeka. Dokonca mu výrazne bránia priznať chyby priateľa. Tu zlyhávajú aj rodičia, keď nasilu argumentujú faktami, prečo je partner nevhodný, a stále viac vyhľadávajú nové zistenia, ktorými chcú odradiť dieťa od „vytúženej osoby“. Rodičia sa im vzďaľujú a neraz mladí odídu z domu, aby sa od nich izolovali.

Ako by mali rodičia reagovať, aby takto od seba dieťa neodohnali?

Keďže sa ružové okuliare nedajú len tak ľahko zosadiť, musíme trpezlivo mladých sprevádzať a zmeniť štýl vlastnej komunikácie (nepoučovať, necentrovať sa na nedostatky, nebyť upätý na nejakú chybu partnera…) Ak rodičia vidia, že ide o vážny vzťah, mali by mladých pozvať na rozhovor, s overením si niektorých faktov. Môžu sa spýtať, nakoľko je ich vzťah vážny, či a kedy počítajú s manželstvom, ako si plánujú bývanie, či vedia nakladať s financiami a podobne. Nemusíme si všetky otázky overiť v jednom rozhovore. Debata by sa mala diať v pokojnej atmosfére, s dávkou prirodzeného humoru, bez „silných hodnotení“ či urážok. Ak zaľúbenci nájdu v rodičoch náznak záujmu o nich, zvyčajne reagujú kladne.

STRETY ĽUDÍ Z ODLIŠNÝCH PROSTREDÍ SÚ NÁROČNÉ NA ZJEDNOTENIE

Na čo všetko by pár nemal zabudnúť v období chodenia?

Keď sa mladí ľudia rozhodnú pre spoločný vzťah, mali by si overiť aj niekoľko informácií napríklad o zdraví partnera a jeho rodiny, o úrazoch a iných záťažových situáciách, čo prežil a ako sa s nimi vyrovnal (napr. alkoholizmus v rodine, výskyt trestných činov, finančné zadlženie rodiny).

Dôležité je vedieť, ako vie partner hospodáriť, teda či vie narábať so zárobkom a či je ochotný prijať nejaké zmeny v manželstve.

Máme vedieť o jeho predchádzajúcich ľúbostných vzťahoch a prípadne si niektoré fakty overiť. Všetky zamlčované udalosti sa neskôr ukážu a môžu byť vážnou hrozbou pre harmonický vzťah v manželstve.

Napadá vám ešte niečo, na čo sa zamerať a neprehliadnuť to?

Aj rodičovstvo je dôležitou súčasťou života, preto by mali vedieť, čo od neho očakávajú, koľko detí si plánujú, čo ak sa vyskytnú nečakané udalosti ako je choroba či iná trauma. Dobré je vedieť, čo z vlastnej rodičovskej výchovy chcú uplatniť u svojich detí, keďže v každej rodine je dôraz na iné hodnoty i spôsoby. Nečakajme od partnera to, čo výchovne nedostal vo svojej rodine. Niekedy je to nejaká spôsobilosť, napríklad varenie, udržiavanie poriadku, inokedy rešpektovanie istej slobody vo výbere záujmov, priateľov z minulosti a podobne.

Do akej miery človeka ovplyvňuje to, v akej rodine vyrastal a ako v nej fungovali vzťahy?

Ako bolo spomínané, isté návyky, zvyky sú tak silne ovplyvnené rodinným životom, že sa nám len ťažko darí ich meniť. Prakticky od ranného vstávania si uvedomujeme, ako sme boli vedení v rodine. V niektorých sa udomácnil „pevný režim“ založený na disciplíne a uvedomenia si zodpovednosti za každú prežitú hodinu, kým v inej je celkom iný, voľný spôsob života bez nejakej regule, závisiaci od ľubovôle jedinca. Strety mladých ľudí z veľmi odlišných prostredí sú náročné na zjednotenie nového štýlu rodiny.

S čím ďalším na seba partneri vo vzťahu narážajú?

Aj povahové odlišnosti môžu byť prekážkou dobrého spolužitia. Napríklad prílišná citlivosť z jednej strany a tvrdosť partnera môže u senzitívneho človeka vyvolať aj psychosomatické problémy. Ak mladí zanedbávajú komunikáciu a zo strachu nepovedia, čo im spôsobuje problém, od začiatku sa snažia prispôsobiť bez vyjadrenia svojho názoru, potom sa skryté napätie kumuluje do psychosomatických ťažkostí (bolesti hlavy, chrbtice či iných orgánov bez zistených lekárskych nálezov). Nastávajú nové zranenia, s pocitom, že partner ma nechápe, nemiluje…

Ako môžu mladí tomuto kumulovaniu predísť?

Od začiatku sa majú riešiť zranenia spoločne s partnerom, potom s človekom, ktorému dôverujeme alebo s nejakým odborníkom. Pre mladých ľudí je dôležité spoločenstvo iných mladých manželov, v ktorom zistíme, že aj iní majú podobné ťažkosti a vedia ich riešiť.

Dnes sa ochudobňujeme tým, že nerozprávame, ale komunikujeme s médiami ako je internet, ktoré neposkytujú relevantné odpovede, dokonca môžu subjektívne ťažkosti zhoršiť. Nemožno poskytnúť recept na harmonické manželstvo, lebo ako ľudia sme veľmi individuálne bytosti.

Čo ešte pomáha na ceste ku kvalitnému vzťahu?

Veľkým pomocníkom je skutočná viera v Boha a ochota prekonávať ťažkosti s pohľadom na cieľ – láskavo sa správať k blížnym, trpezlivo pomáhať iným zbavovať sa nerestí či vlastného egoizmu, myslieť na celú rodinu, príbuzných i spoločenstvo ľudí, v ktorom žijeme.

Pápež František nedávno povedal výstižnú myšlienku: „Rieky nepijú vlastnú vodu, stromy nejedia vlastné ovocie, slnko nesvieti na seba a kvety nešíria vôňu pre seba. Život pre ostatných je pravidlom prírody. Všetci sme sa narodili, aby sme si navzájom pomáhali. Bez ohľadu na to, aké je to ťažké… Život je dobrý, keď sme šťastní; ale je oveľa lepší, keď sú vďaka nám šťastní ostatní.“

Snímky: Archív respondenta, pexels.com