Psychologička Ivana Antošíková: Vzťah s dieťaťom nevzniká vždy okamžite. Netreba sa za to viniť

Psychologička Ivana Antošíková z Poradne Alexis v rozhovore hovorí o tom, že vzťah s dieťaťom môže vzniknúť postupne a každý rodič má právo si ho budovať svojím tempom. Diskutovali sme o tlaku spoločnosti na „dokonalé“ rodičovstvo a o tom, ako zvládnuť popôrodnú depresiu či výčitky svedomia. Základom je láskavý prístup k sebe aj dieťaťu.

Po narodení dieťaťa nie vždy ženy prežívajú radosť. Čo by ste im odkázali?

Asi to, nech na seba nevyvíjajú nátlak, ako by to malo byť, neporovnávať sa. Každý vzťah vzniká inak, tak je to aj pri vlastnom dieťatku. U niekoho vzťah vzniká, ešte keď je bábätko v brušku, u iného ide o lásku na prvý pohľad a u ďalšieho vzniká postupne a všetky možnosti sú v poriadku. Odporúčam nevyčítať si, ak si ten vzťah budujú postupne.

Čo by ste poradili prvorodičkám, ako si nájsť s novorodencom k sebe cestu?

Myslím, že starostlivosť sama osebe ponúka možnosti, keď si maminka môže budovať vzťah k vlastnému dieťatku, spoločne strávený čas, vzájomná blízkosť, kontakt „koža na kožu“ dokáže byť až zázračný aj pri budovaní vzťahu, aj pri mnohých nepokojoch či chorobách bábätka.

RODIČOM SA ZRÚTIL SVET

A čo ženy, ktoré majú viac detí, ale to aktuálne už neplánovali?

Neplánované dieťa automaticky neznamená, že je nechcené. Veľa rodičov si túto otázku vyrieši už v prvých týždňoch tehotenstva, keď zvažujú, čo je pre nich najlepšie, teda uvažujú aj nad potratom alebo hľadajú možnosti, ako by to mohli zvládnuť. Takže keď sa dieťatko narodí, tešia sa a už ani nevnímajú fakt, že bolo dieťatko neplánované.

Ale rovnako sa stretávam s tým, že niektorí rodičia, aj keď sa rozhodnú, že si dieťa nechajú, akoby bojujú s vlastným rozhodnutím a potrebujú dlhšiu cestu, aby objavili vzťah s vlastným dieťaťom. Často v prijatí neplánovaného dieťatka stoja predstavy, očakávania a plány rodičov, ako mal vyzerať ich život. Majú pocit, že sa im zrútil svet, že im niečo stojí v ceste, že nemôžu žiť život, aký si naplánovali.

Ako pristupovať k dieťaťu, aby súrodenci nepocítili rozdiel v tom, kto bol viac vytúžený a kto neplánovaný?
Všetko závisí od postoja toho rodiča, akým spôsobom sa k celej situácií postaví a čo s tým chce spraviť. Ak si uvedomuje, že nechce robiť rozdiely medzi deťmi, tak aj keď to možno pri tom neplánovanom dieťatku vnútorne až tak necíti, tak robí presne to, čo pri ostatných deťoch. Teda všetku lásku, pozornosť, materiálne veci delí vedome rovnakým dielom.

Aké mýty vnímate okolo tehotenstva, pôrodu a celkovo rodičovstva?

Nevnímam veľmi mýty okolo tehotenstva, pôrodu alebo rodičovstva, práve naopak, vnímam a rešpektujem, že každý človek môže svoju skúsenosť, či už s tehotenstvom, pôrodom, rodičovstvom, vnímať podľa vlastnej zažitej skúsenosti. Nedovolím si preto tvrdiť, že je niečo mýtus. Skôr by som prijala, aby sa v takej veľkej miere nedávali mamičkám rady typu, že dieťa treba nechať vyplakať, nenos ho na rukách, lebo si na to zvykne, a podobne. Ak chceme budovať s dieťaťom vzťah, tak fyzický kontakt a naše reagovanie na potreby vlastného dieťaťa sú veľmi dôležité. Od toho sa potom odvíja, aké bude mať dieťa sebavedomie, ako bude neskôr riešiť rôzne životné situácie, aké vzťahy bude mať, ale aj to, aký vzťah bude mať k sebe samému.

Nielen mamy, ale aj niektorí otcovia majú výčitky, či sú dobrými rodičmi, a vyvíjajú na seba tlak všetko urobiť lepšie.

Výčitky sú veľká téma, z veľkej časti je to aj dnešným svetom, že všade sú zobrazované dokonalé rodiny a veľakrát sa porovnávame, či už s niekým, koho sledujeme na sociálnych sieťach, mnohí rodičia bojujú s „dobrými radami“ aj neznámych ľudí alebo sa porovnávame so susedou, ktorá má o dve deti viac a navonok sa javí, že všetko lepšie zvláda ako my. Potom sú tu mnohé prístupy, čo sa týka rodičovstva, čo tiež nepridáva na pokoji, a sami si niekedy vytvárame na seba tlak a samotné výčitky, že nie sme dokonalí rodičia.

VZŤAH S DIEŤAŤOM JE NAJVÄČŠOU PRAVDOU

Vedia byť výčitky na niečo dobré? Na čo ich potrebujeme?

Dobrou správou však je, že aj s výčitkami sa dá pracovať. Niekedy zabúdame na vlastnú intuíciu, zabúdame sa napojiť na vlastné dieťa, na to, čo skutočne potrebujem ja ako rodič a moje dieťa. Naše dieťa je tou najlepšou kontrolkou, práve naše dieťa je naším najlepším zrkadlom. Ak máte pochybnosti, choďte za vlastným dieťaťom, váš vzťah je najväčšou pravdou.

Ako sa netýrať, ale robiť, čo vládzem, a byť s tým spokojný?
Výčitky sú prospešné vtedy, ak majú svoje opodstatnenie, keď viem, že som spravila chybu, pokúsim sa ju napraviť. Treba si uvedomiť, že nikto z nás nie je dokonalý, stále sa len učíme a robiť chyby je prirodzené. A ak už aj nejakú chybu urobíme, znovu je dôležité, ako sa k nej postavíme. Chybami učíme aj vlastné deti, ako sa majú veci riešiť a naprávať. Takže všetko zlé je na niečo dobré. Zároveň naše deti učíme, že nemusia byť dokonalé, aby boli dobré. Ak sú výčitky neopodstatnené, v pozadí nám bežia otázky typu, či som dobrý alebo zlý rodič, bez nejakých konkrétnych súvislostí, prípadne sa začneme porovnávať s rodičmi vo svojom okolí, tak s tým treba prestať. Vtedy odporúčam neporovnávať sa, aj tak nevidíme za prah dverí ostatných, ukazujú nám len to, čo nám chcú ukázať, a všetko, čo vidíme, je možno len pozlátka alebo môžu pociťovať rovnaké pocity ako my, teda nevidíme do ich vnútra.

Na to, čo všetko sme urobili dobre. Ak sme aj jednu vec počas dňa nestihli alebo cítime, že sme nejako zlyhali, tak si spomenúť na to, čo nám v tom bránilo, čo všetko sme namiesto toho museli spraviť. A prijať fakt, že takto to bolo, a ďalej sa za to nebičovať, nezotrvávať dlhodobo v tých výčitkách. Dokáže byť veľmi nápomocné uvedomiť si, že nemusím byť stopercentný rodič, stačí byť dosť dobrý rodič. Povedať si som dosť, dávam dosť. Dokonalý človek aj tak neexistuje, každý máme svoje pozitívne vlastnosti aj nejaké svoje tiene a bez nich by neexistovala rovnováha v nás.

Mám pochybnosti, či som vôbec mala byť mamou, mám výčitky, keď zdvihnem hlas na dieťa, a podobne. Ako fungovať s takými myšlienkami?

Myslím, že pochybnosti môžu prebehnúť u každého z nás, najmä ak sa ocitáme v náročnom období, keď ideme na kraj svojich síl. Môže to byť dokonca kombinácia viacerých náročných situácií, ktoré nám dajú zabrať, a vtedy si spomenieme, aké ľahké sme to mali pred rodičovstvom. To však samo osebe neznamená, že by sme nemali byť rodičmi, aj keď si to mnohí môžu povedať aj nahlas. Vtedy je však práve čas povedať si, čo potrebujem ako rodič, čo mi chýba, aby som získala opäť svoju energiu a pokoj. Pravdepodobne sa totiž ocitáme v nejakom deficite, možno sme príliš unavení, hladní alebo sme mali náročný a uponáhľaný deň, keď sami potrebujeme nájsť svoje zdroje. Takže v prvom rade je dôležité vnímať aj seba samého, zistiť, prečo reagujem, ako reagujem, a čo v tom celom potrebujem.

Čo robiť, aby tieto myšlienky neboli vtieravé a nevracali sa?

Nebojovať s nimi. Prijať ich, pozorovať ich, môžeme sa spýtať: Vnímam ťa, počujem ťa, čo mi chceš povedať? A zväčša sa, keď im dáme tú pozornosť, samy stratia. Ak sa s nimi naučíme pracovať, objavujú sa stále v menšej a menšej miere, až sa zvyknú stratiť úplne.

Priateľka sa nám zverí, že ľutuje, že má deti. Ako najlepšie reagovať?

Môžete si ju vypočuť a byť jej oporou. Môžete zistiť, prečo uvažuje, ako uvažuje. Zistiť, čo potrebuje, môžete sa jej samej spýtať, ako jej môžete pomôcť a čo by potrebovala. Ak si sama neviete dať rady, odporučiť jej, aby sa porozprávala s nejakým odborníkom, prípadne nájsť nejakú podpornú skupinu pre maminky. Veľa závisí od okolností, v akých sa konkrétna maminka nachádza.

Ako jej pomôcť, čo odporučiť?

Môžete jej pomôcť samotným načúvaním, neodcudzovať ju za to, čo cíti a ako cíti, nehodnotiť, prijať jej prežívanie také, aké má, aby nemusela mať ešte aj výčitky, prípadne pocit, že je na všetko sama a že to musí držať v sebe. Každý sám za seba najlepšie vie, čo potrebuje, takže nejakým radám a odporúčaniam by som sa radšej vyhla.

Ako môže rodič, ktorý sa v svojej pozícii necíti dobre, pracovať na tom, aby sa jednak vyrovnal s týmito pocitmi a jednak budoval dobrý vzťah s dieťaťom?

Prirovnala by som to k tomu, keď letíte lietadlom, inštrukcie sú jasné, najskôr nasadíte masku sebe, až potom dieťaťu. Aby ste mohli byť láskavá k svojmu dieťaťu, musíte mať najskôr vzťah sama k sebe. Prijatie seba sa začína tým, že najskôr pochopím seba samého. Asi by som sa pustila do hlbšieho poznania toho, prečo to tak mám, môže ísť o nejaké zranenie z nášho detstva, nejaké presvedčenie, ku ktorému sme došli počas nášho detstva, ktoré nás či už vedome, podvedome, alebo aj nevedome môže ovplyvňovať dodnes. Zároveň ak si to uvedomujem, že to takto mám, stále je to lepšia pozícia pracovať s tým, akoby som si to ani neuvedomovala. Ak sa chcem niekam dostať a viem kam, akoby som to chcela mať, nič mi v tom nebráni. Treba hľadať cestu, niekedy je cesta cieľ.

LÁSKA JE LIEK NA VŠETKO

Ako by sme mohli začať s touto sebapoznávacou cestou a ako by nám to mohlo pomôcť aj vo vzťahu k dieťaťu?

Láska je liek na všetko, byť láskavá k sebe aj k svojmu dieťaťu. Vzťah s dieťaťom sa dá budovať, ako som už spomenula, kontaktom, pozornosťou, rozprávaním sa s dieťaťom, zapájaním do spoločných aktivít, už len vaša prítomnosť niekedy dieťaťu stačí. Môžete si spomenúť, keď ste boli dieťa, po čom ste túžili, aby spravil váš rodič, ako ste chceli tráviť s ním čas, čo ste vtedy potrebovali. Napojte sa na dieťatko, nie každé dieťa je rovnaké, takže hľadať ten spôsob u vlastného dieťatka, čo má rado, kedy je šťastné, vzájomne sa rešpektovať, načúvať svojmu dieťaťu, tam máte všetky odpovede, nebáť sa spýtať sa ho: kedy sa cíti najlepšie alebo bezpečne, príjemne… čo ho robí šťastným?

Ďalším „strašiakom“ je popôrodná depresia. Ako rozpoznať, že ju máme?

Ide o veľmi vážny stav, keď ani samy seba nespoznávame. Je teda bežné, že niektorým maminkám dlhšie trvá, kým si vytvoria vzťah k novorodencovi, ale mali by sme sa mať na pozore, ak je to v nejakých extrémoch, čiže slabá väzba k dieťaťu.

Aké sú tie prvé varovné signály, ktoré by si mala všimnúť žena sama alebo jej blízki?

Vyslovene sa už vyhýba dieťatku, prípadne má myšlienky, že by ublížila sebe alebo dieťaťu. Túži odísť alebo opustiť bábätko aj ostatných. Môže sa úplne uzavrieť, sociálne sa izoluje aj pred najbližšími. Môžu sa objavovať silné pocity viny a o to viac sa ich žena snaží skrývať, takže pre okolie, naopak, môže byť niekedy ťažké rozpoznať, že s ňou nie je niečo v poriadku.

Žena po pôrode môže mať pocity preťaženia, nepomáhajú bežné rady, práve naopak, vedia situáciu ešte zhoršiť. Žiadna maminka si nezaslúži, aby ju okolie odsudzovalo alebo ju považovalo za neschopnú, práve naopak, potrebuje pochopenie a pomoc. Žena sa cíti bezradne, má pocity viny, pochybnosti o rodičovstve, výčitky… Nenachádza ani úľavu, je v tých pocitoch úplne zaplavená. Teda je tam obrovský rozdiel v tom, kedy to akýkoľvek rodič zažije jednorazovo a občas sa mu nejaká pochybnosť objaví a kedy s tým žena bojuje po väčšinu času a nevidí cestu z toho von.

POŽIADAŤ O POMOC JE PREJAVOM SILY

Aká je v tomto prípade prvá pomoc?

Pri popôrodnej depresii sa u ženy objavujú pocity ako prílišný hnev, plačlivosť, smútok, úzkosť, zúfalstvo, ktoré si jednak nevie vysvetliť, nedarí sa jej ich dostať pod kontrolu a môžu jej brániť v bežných činnostiach. Môžu sa tiež objavovať ťažkosti so spánkom. Následne aj nedostatok spánku môže jej stav ešte zhoršiť.

A niekedy sa u ženy objavujú aj fyzické prejavy, ktoré radšej treba vyšetriť, ale ak je z lekárskeho hľadiska všetko v poriadku, môže ísť o depresiu.

Ak sa ktorejkoľvek maminke niečo nezdá, prípadne sa cíti bezradná, nech vyhľadá odbornú pomoc, prípadne nech sa s tým zdôverí akejkoľvek blízkej osobe, ktorá ju môže sprevádzať pri vyhľadaní odbornej pomoci. Nie je to žiadna hanba ani zlyhanie, práve naopak, vnímam to ako prejav sily, že aj napriek tomu, že sa necíti dobre, vie požiadať o pomoc. Liečba patrí do rúk odborníka, konkrétne psychiatra, a je individuálna u každej ženy.

Býva to častý jav? Deje sa to mnohým ženám alebo je to skôr výnimka?

Priznám sa, že presnú štatistiku nemám. Ešte je to stále nejaká tabu téma, ženy to taja, nerozprávajú o svojom duševnom stave, hanbia sa, boja sa to vysloviť nahlas, možno už len z toho neprijatia, nepochopenia, ale aj odsúdenia. Deje sa to mnohým ženám, ale ešte stále je väčšie percento žien, ktoré nevyhľadajú pomoc, ako tých, ktoré sú v štatistikách uvedené. Zároveň vnímam, že niektoré ženy už aj počas tehotenstva prežívajú náročné chvíle a prekvapivé môže byť aj to, že nejde vždy len o neplánované tehotenstvá, v práci sa stretávam aj s tým, že ženy začnú pochybovať o tehotenstve, o rodičovstve, aj keď predtým si boli isté a dieťatko plánovali, o to viac sa potom boja popôrodnej depresie.

Ako komunikovať túto diagnózu svojmu okoliu?
Asi rovnako ako pri akejkoľvek inej chorobe, nie vždy chceme o svojej chorobe rozprávať komukoľvek, takže osobne by som začala asi s tými, ktorí sú pre mňa naozaj najbližší a kde sa cítim v bezpečí.

Čo najviac potrebuje žena, ktorá je v popôrodnej depresii? 

Pochopenie, bezpečie, prijatie, čiže neodsudzovať ju, nevysmievať sa jej, neporovnávať ju s inými matkami, ale naopak, podať jej pomocnú ruku.

Dá sa vopred nejako na rodičovstvo pripraviť a nastaviť? Vie človek spraviť v tomto niečo ako prevenciu, aby potom nezostal prekvapený alebo znechutený?

Každý človek to už má trochu prednastavené aj pred samotným rozhodnutím stať sa rodičom. Niekto sa na rodičovstvo cíti viac, niekto menej a aj podľa toho niekedy vstupujú do toho rodičovstva, takže aj tá sila toho prekvapenia či znechutenia môže prameniť z nášho vlastného postoja.

Zároveň, aj keď sa akokoľvek pripravujeme, aj tak nás môžu niektoré situácie prekvapiť alebo vyviesť z miery. Pripraviť sa dá teda len do určitej miery, môžeme si niečo naštudovať, pozrieť videá, prípadne občasne vypomôcť s malými deťmi v rodine alebo okolí, ale keďže je každé dieťa iné, tak sa nikdy nedá sto percent pripraviť. Predsa je iné, keď sme s vlastným dieťaťom nonstop, ale tá príprava nám mentálne pomáha v tom, že už niečo o tom vieme a cítime sa potom istejšie v rodičovskej role.

Aké kurzy odporúčate?

Ak je už žena tehotná, odporúčam, aby si spravila nielen predpôrodnú prípravu, ale aj prípravu na šestonedelie. To obdobie vie pekne prekvapiť najmä prvorodičky, tam vnímam, že príprava vie neskutočne veľmi pomôcť.

Osobne poznám veľa rodičov, od ktorých som už počula, že keby vedeli, aké to bude, tak si to rozmyslia, ale tiež to neznamená, že svoje deti nemilujú.

A ešte by som asi riešila ako prevenciu, aby sa partneri porozprávali vopred, ako si to predstavujú, kto bude plniť aké úlohy a ako konkrétne bude muž pomáhať svojej partnerke a čím prispeje v rodičovstve. Mnoho maminiek v súčasnosti ešte stále zostáva na všetky povinnosti, čo sa týka starostlivosti a domácnosti, samo, niektorým to vôbec nevyhovuje a aj preto sa u nich môžu objavovať tie vtieravé myšlienky, pocity frustrácie a podobne. 

Čím to je, že človek prežíva z rodičovstva sklamanie?

Jednak je to zodpovednosťou za ďalší život. Už sa nedá z toho kolobehu povinností len tak vystúpiť. A ako som už naznačila vyššie, že jeden alebo druhý rodič (lebo nemusí to byť len matka) zastupuje sám priveľa povinností, takže môže ísť aj o akési sklamanie z partnera, že si to predstavovali inak. Tiež vnímam, že aj keď si obaja partneri pomáhajú, nemajú napríklad starých rodičov alebo niekoho, kto by im postrážil aspoň na chvíľku deti, partneri nemajú na seba toľko času, vznikajú rôzne krízy, musia čeliť novému usporiadaniu v rodine, nemajú napríklad dostatok financií… A potom je veľmi ťažké, keď ste unavení z neustáleho kolotoča povinností, tešiť sa z tých maličkostí, ktoré rodičovstvo so sebou prináša.

Stretávam sa často s tým, že ženy (najmä ak sú v reťazovej materskej) sú istý čas izolované, nemôžu len tak odísť a venovať sa svojim záľubám, prípadne sa musia aspoň na istý čas vzdať kariéry, takže môže prevládať aj smútok za predchádzajúcim životom alebo akousi slobodou, ale tiež vlastnou predstavou o svojej budúcnosti.

A v neposlednom rade to závisí aj od samotného dieťatka, každé dieťa je odlišné a inak vnímajú rodičovstvo rodičia, ktorých dieťatko je zdravé, pekne papá a spinká, inak rodičia, ktorým dieťatko nespáva pomaly päť rokov, inak rodičia, ktorých dieťatko stále plače, a podobne, takže to tiež dokáže vyvolávať silné pocity frustrácie, keď sa cítime bezradní a nevieme si s tým rady.

NEDÁVAŤ PARTNEROVI ZODPOVEDNOSŤ ZA VLASTNÉ ŠŤASTIE

Po čase sme zistili, že nás rodičovstvo nenapĺňa, ale frustruje a vyčerpáva. Ako byť dobrým rodičom, aj keď sa s tým vnútorne trápime?

Osobne si skôr myslím, že nie rodičovstvo ako také, ale tie všetky povinnosti okolo sú pre rodičov najnáročnejšie. Popri výchove a starostlivosti o dieťa, treba skĺbiť domácnosť, prácu, partnerský vzťah a často sa vytráca ten voľný čas a nejaké záľuby, čas na kamarátov a podobne. Nevieme, ako to všetko skĺbiť, keď niečo nestíhame alebo nerobíme dokonale, prichádzajú výčitky a porovnávanie sa s ostatnými a to v rodičoch vzbudzuje tú frustráciu a vyčerpanie, nehovoriac o tom, že nestíhame základné veci.

Často totiž počujem od maminiek, že sú šťastné, keď si vôbec stihnú umyť vlasy alebo sa najesť, chýba im spánok a to umocňuje tú frustráciu, akoby maminky zabúdali samy na seba, potom očakávajú od partnerov, že im budú viac pomáhať, a keď sa tak nedeje, frustrácia sa ešte zvyšuje.

Čo ešte rodičom chýba?

Tiež často počúvam, že im chýba predchádzajúci život alebo sa im vzďaľujú vlastné predstavy o budúcnosti, ktoré sa im rodičovstvom akoby rozplývali, a nevedia, ako to môžu spraviť, aby si ten život zariadili aj popri deťoch tak, aby pociťovali spokojnosť. Je veľmi dôležité dávať deťom lásku a pozornosť, zároveň to isté potrebujeme aj my rodičia, aby sme vedeli aj sami k sebe byť pozorný a láskavý. Ak nevieme, ako byť dobrým rodičom, skúsiť sa zamyslieť nad tým, akého rodiča sme chceli mať sami v detstve, a potom už určite vieme, čo máme robiť. Zároveň odporúčam všetko s mierou, nemusíme ísť do nejakých extrémov, ale mali to niekde na pamäti.

Uvedené však patrí skôr do skupiny, keď máme deti zdravé. Inou témou je, keď rodičia čelia nejakej vážnej diagnóze vlastného dieťatka.

Adoptovali sme si dieťa, ale po čase nezvládame túto záťaž. čo s tým?

Nemám na toto jednoznačnú odpoveď, ktorá by pomohla všetkým, lebo veľmi záleží na tom, v akej situácii sa nachádzajú a čo konkrétne pociťujú ako záťaž. Téma adopcie je veľmi špecifická a adoptované detičky majú rovnako svoje osobitosti, takže k nim treba pristupovať veľmi citlivo, zároveň aj my potrebujeme mať svoje zdroje, kde načerpáme energiu. Určite však môže pomôcť nejaká podporná skupina, prípadne vyhľadať odborníka, ktorý by ich sprevádzal v ich konkrétnej situácii.

Odkedy mám deti, moje manželstvo išlo na vedľajšiu koľaj. Ako zvládnuť skĺbiť rodičovstvo a manželstvo? Ako to urobiť tak, aby starostlivosť o deti nebola prehnaná a aby mi „nezničila“ manželstvo?

Každý vzťah potrebuje výživu. Hlavne prvé roky po narodení dieťatka je to pre mnohé páry náročnejšie zladiť sa, lebo to, ako vzťah poznali doteraz, sa radikálne mení, maminky očakávajú pochopenie, oteckovia sa cítia odstrčený. Ale inak ako spoločne stráveným časom to asi nepôjde. Keď sa staneme rodičmi, automaticky skĺzavame na tému detí a ostatných povinností, nestíhame sa rozprávať ako predtým, prestávame sa zaujímať o to, ako sa ten druhý má, ako sa cíti, čo potrebuje, lebo ideme na doraz. Toto treba zmeniť, ten záujem jeden o druhého, vypočuť si, či už je to spoločná večera, alebo večer keď uspíme deti, či akokoľvek vlastným spôsob, ten spoločne strávený čas nič nevynahradí. Zároveň by sme mali mať na pamäti, že nedávať partnerovi zodpovednosť za vlastné šťastie. O vlastné šťastie by sme sa mali postarať každý sám, potom ide aj ten vzťah ľahšie a prirodzenejšie.

Snímky: archív respondentky