Psychologička: Často sa stretávam s rodičmi, ktorým chýbajú rodičovské kompetencie, alebo zrelosť
V noci postávala na ulici hlučná skupinka mladých. Niekto na nich kričal cez okno, niekto pohundral o nezodpovedných rodičoch, niekto možno zavolal aj políciu, aby s nimi spravila poriadok. Sú toto riešenia, ktoré pomôžu? Naozaj sú mladí ľudia dnes akoby bez života? A je toto problém hlavne dnešnej doby? Pýtame sa odborníčky, ktorá pracuje aj s mládežou. Marianna Berinšterová (36) je vysokoškolská pedagogička a školská psychologička. Venuje sa aj vzťahom medzi rodičmi a deťmi.
Vnímate vo svojej praxi, že je nárast problémovej mládeže?
Pomenovanie „problémová mládež“ nie je úplne správne. Ak by som bola mladá a niekto by mi dal prívlastok „problémová“, asi by ma to nemotivovalo k zmene, k aktivite, k životu. Každý mladý človek je súčasťou rodiny, komunity, v ktorej žije, z ktorej vyrastá a kde sa učí, čo je „normálne“. Dieťa a mladý človek je odrazom týchto komunít a mikrokomunít.
Ako vy vidíte mladých?
Nestretávam sa s problémovými mladými. Stretávam sa však s mladými, ktorí potrebujú blízkosť, no okolie od nich očakáva výkony. Sú tiež mladí, ktorí sú zaťažení problémami, príliš náročnými pre ich vývinové obdobie a nevládzu. Poznám aj mladých, ktorí nemali od koho zistiť, akí naozaj sú, aké sú ich silné stránky, talenty, v čom sa môžu realizovať. Niekto možno nevie naložiť so svojimi slabosťami, vníma ich ako niečo, kvôli čomu nemá hodnotu. Mám skúsenosť, že mladí chcú vedieť, akí sú, ako na nás pôsobia, čo si o nich ako dospelí myslíme. Tvoria si aj z týchto informácií svoj sebaobraz.
Čím to je, že niekedy je mladý človek náchylnejší na problémy?
Skúsme si predstaviť, ako veľmi sa mladý človek počas dospievania zmení. Keď stretneme dieťa vo veku desať rokov a potom o päť či sedem rokov neskôr, nespoznáme ho. Zvládnuť toľko zmien v takom krátkom čase je výzva pre organizmus aj psychiku. Do toho prichádzajú zmeny v sociálnych vzťahoch, potrebujú sa vymedziť voči okoliu, trénovať si, aké to je mať vlastný pohľad na svet.
Čo je v ich prežívaní typické?
Napríklad čiernobiele videnie sveta. Mladí si idealizujú tých, ktorých majú radi, s ktorými sa stotožňujú. A keďže „ideálny“ človek v ideálnom svete nerobí chyby, prípadné sklamanie prežívajú ťažko. Hoci ich schopnosť riešiť problémy je takmer na úrovni dospelého človeka, chýbajú im životné skúsenosti. Kvôli tomu nie vždy správne vyhodnotia situáciu. Mladí ľudia radi robia veľké veci. Chcú ovplyvňovať dianie okolo seba, nielen sa prizerať. Je to skvelá charakteristika. Zároveň však potrebujú isté sprevádzanie, usmernenie. Niekoho, kto vytvorí bezpečie, kto je prítomný, keď budú potrebovať pomoc.
VEĽAKRÁT STARÍ RODIČIA KOMPENZUJÚ ROLU RODIČOV
Je dnes iná doba, že sú mladí vo väčšom nebezpečenstve na ťažkosti?
Vyhovárať sa na dobu by bolo príliš zjednodušené. Výskumy skôr nepotvrdzujú, že by príslušnosť ku konkrétnej generácii priamo ovplyvňovala vlastnosti či správanie. Nemôžeme jednoznačne povedať, že mladí dnešnej doby sa správajú tak či onak. Konkrétne spoločenské trendy však ovplyvňujú všetkých, spomeniem niektoré. Významnú rolu hrajú sociálne normy. Presvedčiť mladého človeka, aby sa venoval niečomu, čo mu nedáva zmysel a neverí tomu, je dnes náročnejšie. Odvolať sa na to, že „takto sa to robí“ alebo „toto je slušné“ nemusí fungovať. Ďalším javom je istá strata bezpečia vyplývajúca z (ne)pevnosti rodín. Pevnosť vzťahu rodičov by mala deťom garantovať bezpečie a zmysel života.
Ak to tak nie je?
Tak to je pre deti vždy bolesťou a niečím, čo ich aspoň na určitý čas ovplyvní. Zvládnu to, ako vedia, ale nesú si to so sebou. Často sa v posledných rokoch stretávam s rodičmi, ktorým chýbajú rodičovské kompetencie alebo zrelosť. Mnohí akoby chceli ostať v období bezstarostnosti, kedy nemali za nikoho zodpovednosť. Veľakrát starí rodičia kompenzujú rolu rodičov a starajú sa o svoje vnúčatá, ale aj „dospelé“ deti, ako vedia.
Čo ešte môže mladých ťahať zlým smerom?
V neposlednom rade, obdobie pandémie prinieslo veľa záťažových situácií. Záťaž vyvoláva reakcie úniku, vyhýbania sa ťažkostiam, ale aj útoku vo forme agresie. Už len návrat k požiadavkám prezenčného vyučovania po dlhom čase dištančnej výučby bol pre niektorých mladých zdrojom veľkého stresu. Nehovoriac o strate blízkych, obavy o nich, či o obmedzení možností.
DVANÁSŤROČNÝ CHLAPEC MI POVEDAL, ŽE PODĽA NEHO SA NEOPLATÍ BYŤ K NIKOMU DOBRÝ
Je pravdou, že dnešná mládež nemá chuť žiť? Nemá zmysel života? Niekto len prežíva zo dňa na deň, nič ho nebaví…
Logoterapeuti (a nielen oni) hovoria, že zmysel života nehľadáme, ale zmysel životu dávame. Či dnešná mládež nedokáže svojmu životu dať zmysel? Otázka znie, čo vidia v nás? Aký zmysel dávajú životu tí, ktorí sú im blízki? Nedávno mi jeden dvanásťročný chlapec povedal, že podľa neho sa „neoplatí byť k nikomu dobrý. Druhí ľudia nám to aj tak nevrátia“. Tón hlasu, ktorým to hovoril, bol veľmi vážny a mňa to zasiahlo. Cítila som v tom sklamanie. Uvažujem tiež, či to, čo povedal, nie je len opakovaním niečoho, čo počul od dospelých. Ani to však nie je ten lepší prípad.
Ako si môžu rodičia či iní príbuzní všimnúť, že niečo nie je v poriadku s jeho dospievajúcim dieťaťom?
Nepoviem nič nové. Ak sa s človekom veľa rozprávame, trávime s ním čas, tak vnímame zmeny, ktoré sa s ním dejú. V dospievaní je to náročnejšie v tom, že sa prirodzene väzby uvoľňujú, deti chcú robiť stále viac vecí bez svojich rodičov. Plus, v niektorých rodinách sa dospievajúci necítia dosť bezpečne na to, aby s rodičmi hovorili o tom, čo prežívajú. Nechcú rodičom robiť problémy, chcú sa o nich akoby postarať.
Veľa napovie prospech v škole, hlavne jeho náhle zmeny, alebo zmeny v záujmoch. Povedala by som aj to, že je fajn, ak okrem rodičov má dospievajúci ešte niekoho staršieho, s kým môže o svojich problémoch hovoriť. Staršieho kamaráta, možno animátora, alebo aj učiteľa. Niekedy sa o dospievajúcich stará okrem rodiny aj komunita.
RODIČ MÔŽE OČAKÁVAŤ, ŽE SA BUDE MUSIEŤ V NIEČOM ZMENIŤ ON SÁM A CELÁ RODINA
Vráťme sa ešte k tomu, čo je to problémové správanie…
Je potrebné odlíšiť normálne vývinové úlohy, ako je experimentovanie, alebo tiež skúšanie hraníc toho, čo smiem a nesmiem, toho, čo zvládnem, od problémového, či rizikového správania. Ak dieťa v štrnástich rokoch provokuje dospelých, je to súčasť dospievania. Je náročné to zvládnuť, ale nie je to problémové správanie. Pri problémovom správaní dieťa spôsobuje vážne problémy sebe alebo svojmu okoliu tým, že nerešpektuje dané normy, alebo si škodí na zdraví.
Čo majú potom rodičia robiť, keď si všimnú tie vážne problémy?
Je náročné nájsť jednotné riešenie, vzhľadom k individualite každého človeka a situácie. Každý rodič môže očakávať, že sa bude musieť v niečom zmeniť on sám a celá rodina, ak má dochádzať k zmene. Rodina je systém a správanie jedného člena je dôsledkom fungovania rodiny ako takej. Nie je cieľom obviňovať seba alebo druhých. Osobne verím, že každý robí veci tak dobre, ako v danej chvíli vie, vládze, dokáže. Každopádne byť otvorený tomu, že kríza je istou križovatkou, príležitosťou „zmeniť smer“.
Čo presnejšie?
Nakoľko je to možné, snažiť sa o vlastnú stabilitu. Deti a mladí nás potrebujú mať pokojných a pevných v rozhodnutiach, aby sa mohli o nás oprieť. Hystéria nikomu nepomáha. Čierne myšlienky o tom, aké bude všetko teraz strašné, treba vnímať ako prirodzený prejav stresu, ale nemusíme sa nimi riadiť. V neposlednom rade, nechať si poradiť a pomôcť. Vyhľadať pomoc, najlepšie odborníka. Každý z nás dokáže dávať rady podľa toho, čo prežil. Avšak to, čo platí pre nás, nemusí zodpovedať situácii iného.
Ako správne dieťa (mládežníka) motivovať, komunikovať s ním, nehádať sa zbytočne, ale naviesť ho na lepšiu cestu?
Takých odporúčaní je veľa. Napríklad – dovoliť mladým klásť aj otázky, ktoré nám nie sú príjemné. Vytvárame tým dôveru, že sa s nami môžu rozprávať o všetkom. Dať si pozor na to, ako komentujeme mladých, ich správanie, výzor, prejavy. Sú neistí v tom, čo si majú o sebe myslieť, a kritika alebo poznámky, ktoré možno vnímame ako vtipné, pre nich môžu byť skutočne zraňujúce. Nenechať sa vyviesť z rovnováhy, ak skúšajú hranice toho, čo si môžu dovoliť.
To chce často veľa trpezlivosti a úsilia zo strany rodičov. Akú výchovnú taktiku pri tom zvoliť?
Zaujímavé je, že v niektorých kultúrach sa dvanásťročný mladý človek stával dospelým, a tak bol aj vnímaný. Obdobne, viac ako poslušnosť by sme pri dospievajúcich mohli vyžadovať schopnosť dohodnúť sa a dohodu rešpektovať. O tom je výchovná metóda logických dôsledkov, pri ktorej dieťa má možnosť zvoliť svoje správanie, pričom rozumie dopredu, aké dôsledky jeho správanie prinesie. Vychovávať prostredníctvom odmien a trestov je v niečom z krátkodobého hľadiska jednoduchšie, pretože istým spôsobom rodičia majú od dieťaťa pokoj. Oveľa zložitejšie je počúvať, vysvetľovať, učiť partnerskému prístupu.
MLADÍ ĽUDIA POTREBUJÚ ZAŽIŤ ISTÚ MIERU RIZIKA
Kedy vyhľadať odbornú pomoc?
V súčasnosti je veľa možností nechať si poradiť, a čím skôr, tým lepšie. Prinajmenšom sa uistíme o tom, že to, čo robíme, je v poriadku a možno sa nám otvorí nová perspektíva. Rovnako odborník, napríklad psychológ, pomôže rozlíšiť závažnosť situácie a prípadne odporučiť ďalších odborníkov.
Ako predísť problémovému správaniu? Dá sa to vôbec?
Nuž, heslo znie: „sociálny vplyv“. Málokto z nás je taký odolný, aby sa neprispôsobil ľuďom, s ktorými sa stretáva. Ako dospelí si vyberáme svoju komunitu podľa toho, s kým si rozumieme. Dospievajúci túžia hlavne byť prijatí skupinou rovesníkov, patriť niekam. Kritické hodnotenie toho, aká skupina je, nie je pravidlom. Teda ak mám svoju „crew“, svoju partiu blízkych ľudí, z nej môžem vychádzať do sveta.
Kto to má byť?
Mala by to byť primárne moja rodina, aby som vedel, že niekto za mnou stojí. A potom partia kamarátov. Deti, ktoré majú napríklad športový tím, spevácky zbor alebo iný kolektív, ktorý sa zároveň venuje zmysluplnej činnosti, to majú „dva v jednom“. Môžeme tiež vytvoriť príležitosť pre dobrodružstvo alebo pre zodpovednosť, samozrejme v takej miere, v akej ju mladý človek zvládne. Mladí ľudia potrebujú zažiť istú mieru rizika a mať skúsenosť, že niečo dokážu. Tak rastie zdravá dôvera v to, že budú vedieť zvládnuť aj svoj život.
VĎAKA BOHU ZA RODIČOV, KTORÍ SA MODLIA ZA SVOJE DETI
Často sa stáva, že mladí sa spamätajú či obrátia na duchovnej akcii, kurze. Je aj toto dobrá možnosť nápravy?
Nuž, obrátenie je zmena života, a tá trvá celý život. Aspoň by mala, pokiaľ je človek nastavený tak, že chce na sebe pracovať. Duchovné akcie pre mladých môžu byť impulzom pre to, aby sa človek rozhodol pre tento postoj – pracovať na svojom obrátení. Zároveň však potrebujú podporu aj po návrate do každodennosti. Napríklad, ak sa má človek odučiť od nejakého škodlivého návyku, je potrebné, aby jeho okolie spolupracovalo, aby túto zmenu „absolvovalo s ním“. Hovorí sa, že v jednote je sila. A sila skupiny naozaj uľahčuje zmenu správania.
Takže je to odrazový mostík. A čo robiť ďalej?
Väčšinou sa zmeny dejú postupne. Ak som sa na duchovnej či evanjelizačnej akcii rozhodla, že chcem zmeniť svoj život, pomôže mi, ak sa rozhodnem pre malý krok, malý skutok, ktorý zvládnem urobiť každý deň. Vydržím pri ňom určitý čas a môžem pomaly meniť ďalšie veci. Skúsenosť s tým, že som napríklad celý mesiac zvládla pripraviť si večer oblečenie na ďalší deň, alebo sa pred spaním pomodliť jeden žalm, alebo umyť po sebe riad, ma bude motivovať. Vnímam, že mám nad sebou kontrolu, nebudem sa už cítiť ako úplný lenivec, ale ako človek, ktorý vie byť samostatný. Postupne môžem robiť ďalšie zmeny. Tak sa buduje pocit dospelosti, zrelosti. Nakoniec, v živote sú veci, ktoré za nás nikto neurobí, musíme ich zvládnuť sami.
Niektorí rodičia sa možno „len“ modlia a čakajú na zázrak polepšenia svojho dieťaťa. Prečo to nestačí?
Vďaka Bohu za rodičov, ktorí sa modlia za svoje deti. Iná vec je, ak máme strach riešiť náročnú situáciu a modlitba sa stane únikom, zásterkou toho, že sa obávame robiť konkrétne kroky. Modlitba by nás mala viesť k aktivite, k prevzatiu zodpovednosti. Vziať svoj kríž znamená práve toto. Láska znamená, že konáme to, čo je pre druhého naozaj dobré, hoci to nemusí byť vždy príjemné. Verme tomu, že konfrontácia dieťaťa s problematickou situáciou je prejav lásky. Som tu pre teba a pre tvoje dobro ti chcem stanoviť hranice. Je to náročné, ale láske sa učíme.