Psychiater Michal Patarák: So závislosťou je vždy spojené klamstvo

Rád píše, považuje sa za grafomana a živí sa počúvaním. Na psychiatrii ho zaujímajú mikroskopické záležitosti, ktoré siahajú až po ľudské príbehy. O duši, psychiatrii i závislostiach sme sa rozprávali so psychiatrom Michalom Patarákom.

Kto je Michal Patarák?

Predovšetkým manžel a otec, psychiater, človek, svetoobčan, muž, ktorý sa rád zabáva a smeje a neustále hľadá význam toho všetkého, čo je okolo nás a nevie, či sa mu to darí.

 

Aká bola vaša cesta k psychiatrii?

Krásna. Začalo to na základnej škole, keď sme si s bratom kreslili zdravovedu, z veľkej socialistickej knižky sme si odkresľovali choroby a pritom ma najviac zaujal mozog. V mozgu som sa trošku „špáral“, vtedy som sa tomu nerozumel, mohol som byť asi tretiak. Vymýšľali sme si rôzne choroby, zápaly mozgu, prejavy. Už Aristoteles opísal mozoček, pričom na jeho priereze je štruktúra, ktorá sa volá arbor vitae – strom života. Ako malého chlapca ma to zaujalo, myslel som si, že to musí byť dôležitá štruktúra. Samozrejme, že je dôležitá, ako všetko v mozgu, ale táto konkrétne sa len v priereze podobá na strom, tak to pekne poeticky nazvali. Ale vtedy ma to veľmi fascinovalo, že je to niečo, čo ovláda celého človeka a že tomu by som sa chcel venovať. Aj keď som bol veľmi zlý študent, vyvádzal som, škola ma nebavila, z predmetov snáď len biológia, tá ma držala. Dostal som sa na medicínu a potom to už šlo.

 

Aké bolo vaše prvé pôsobisko?

V Havířove v Čechách som si vyskúšal pracovať ako internista a bolo to zaujímavé.

 

Čiže ste nezačínali hneď ako psychiater?

Nie, vyštudoval som všeobecné lekárstvo a na medicíne sa o psychiatrii toho veľa nedozviete, sú jej venované okrajovo dva semestre. Celá medicína je zaujatá telom. Tak som si chcel vyskúšať, ako budem robiť na internom, ako zúročím to, čo som sa naučil. Síce to bolo zaujímavé, ale chýbalo mi to – venovať sa srdcu človeka. Rok a pol som teda robil internistu, potom geriatra a až potom som sa stal psychiatrom.

 

Ako spomínate na čas v Čechách?

Vykorenil som sa z toho, čo som tu zažil. Pôvodne som chcel ísť ďalej, napríklad do Španielska ako môj kamarát, ale povedal som si, že najprv skúsim Čechy. Bol to zvláštny kraj, kde sa miešali Poliaci s Moravanmi a keď som stretol nejakého Slováka, tak povedal: „Já jsu taky Slovák.“ Reč sa tam už miešala. Boli tam tvrdé nátury a spoznal som úplne iný život, aký som viedol tu. Začalo mi Slovensko chýbať, a tak som sa vrátil späť. Moje putovanie po svete sa skončilo pomerne rýchlo. (smiech) Ale to riešime teraz aj v nemocnici. Niečo sa stane s rodinným členom a je typické, že máte päťdesiatpäť a ste sama, lebo muž je buď po smrti, alebo ste rozvedení, jedno dieťa je v Británii a druhé v Nemecku. Je to rozpad rodiny, ktorý je dnes veľmi zaujímavým fenoménom a hoci je škodlivý, asi tak skoro nevymizne.

DUŠA JE V PSYCHIATRII PROBLEMATICKÝ POJEM

Následne ste sa špecializovali na psychiatriu?

Áno, najprv to človek pozná len z knižiek, potom vidí pár pacientov a je z toho užasnutý, musí veľa študovať, najmä psychofarmakológiu. Trávim tým veľa času a nie je to možno to, čo si pod tým človek predstavuje – že psychiater je ten, čo má prekrížené nohy, hladká si bradu a vie sa k všetkému vyjadriť, robí psychoanalýzu, stereotyp toho, že sa hodinu rozpráva s pacientom… To neexistuje, jednak na to nie je čas a jednak vyzerá to úplne inak. Psychiatria musí byť aj rýchla, akútna. A teraz sa špecializujem ďalej v odbore neuropsychiatria.

 

Prečo vás fascinuje práve neuropsychiatria?

Pretože sa zaoberá živou hmotou – mozgom, ktorý sa každú chvíľu mení a ovláda celé telo. Nejakým spôsobom súvisí s tým, čo zvykneme nazývať duša, čo je, paradoxne, medzi psychiatrami veľmi problematický pojem, skôr ho nahrádzame tak vedeckejšie – psychika, duševný svet, psyché. Lebo duša je dosť nábožensky „zaťažený“ termín, každý hneď myslí na nesmrteľnosť, alebo je to skôr metaforický pojem. Samozrejme, súvisí s myslením a mozgom, pretože keď vás niekto ovalí po hlave, tak ste zrazu v bezvedomí a stratíte vládu nad sebou – tam je teda riadiace stredisko človeka, a to je veľmi fascinujúce.

 

Okrem toho vás zaujímajú aj filozofické súvislosti a spirituálne aspekty psychiatrie. Čo to v praxi znamená, keď si to rozmeníme na drobné?

Napríklad to, že keď máte pocit, že váš život stroskotáva, tak s ním môžete buď praštiť – máte napríklad samovražedné myšlienky –, alebo sa snažíte ten zmysel nájsť. A to tu veľmi často hľadajú tí, s ktorými sa stretávam na psychiatrii – zmysel existencie. Mnohokrát ho nájdu a prinesie im to pokoj. Neprinesie im pokoj nejaké psychofarmakum alebo nejaká psychoterapeutická technika, aj keď možno aj hej, ale to, že nájdu nejaký zmysel, to je už spiritualita. A nemôžeme povedať, že to nesúvisí s mozgovou činnosťou. Lebo ten človek to vníma, zasiahne ho to, prežíva to, všetko súvisí s psychickou činnosťou, ale je to niečo, čo ho presahuje – transcendencia, je to niečo, čo ho môže ďalej potiahnuť či v mnohých prípadoch dokonca aj vyliečiť. Alebo napríklad stavy posadnutosti, čo to konkrétne je, náboženský verzus psychodynamický výklad, to sú veci, ktoré ma zaujímajú.

 

Aj veriaci človek je človek

Aké miesto má spiritualita vo vašom živote?

Som veriaci a moja viera sa značne mení, nie je vôbec pevná. Považujem sa za kresťana, hoci je otázne, či kresťanom som. Nejakým spôsobom je pre mňa náboženstvo veľmi dôležité. Ambivalencia je súčasná prítomnosť protichodných tendencií. Napríklad lásky a nenávisti k jednému človeku, často sa to stáva. Freud hovorí, že všetky vzťahy sú zaťažené ambivalenciou. A práve týmto termínom by som označil ja svoj vzťah k viere a Bohu. Je to protichodná zmes niečoho, ale je to pre mňa dôležité. Boli situácie, keď som sa toho chcel zbaviť, ale nebol som potom spokojný.

 

Medzi veriacimi ľuďmi často vyvstáva otázka, že veriaci človek nemôže ísť k psychiatrovi a keď ide, tak je to prejav jeho neviery.

S tým mám obrovský problém.

 

Aká je odpoveď psychiatra na to?

Aj veriaci človek je človek. Veľmi často sa s tým stretávam a je veľmi ťažké prekonať odpor mnohých veriacich ľudí k psychiatrii. V niektorých prípadoch je to pomerne nešťastné, lebo čím dlhšie čakáte, tým horšia môže byť prognóza, potom sú to dosť nešťastné osudy. Je to predsudok a spočíva práve na zámene duše a duchovna. Akoby v prípade, že sa niečo deje alebo pokazí v tom duševnom prežívaní človeka, si to musí sám vyriešiť – aspoň taká predstava existuje a drží sa v ľuďoch. Alebo ak je správne napojený na Boha, tak to vyrieši Boh a duchovný život. Naopak, keď má niekto telesné ochorenie, napríklad vred na žalúdku, v tom prípade tak neuvažuje nikto. Je to veľmi zaujímavé, že sa hneď vyberie s bolesťou k lekárovi a neuvažuje, že by to mal vyriešiť Boh. Pritom uznávame koncept psychosomatickej jednoty, nedá sa to presne deliť na psychické a somatické procesy. Nie je to v tele rozdelené, ani v mozgu nevidíme, kde končí materiálna substancia. Je to neporozumenie, ktoré bráni ľuďom prísť k nám. Plus ďalší faktor, ktorý tiež súvisí s náboženstvom – koncept duševných chorôb ako trestu, ako následku nejakej neresti, nerestného života. „Preto máš chorobu, lebo si bral drogy, keď si bol mladý,“ a tak ďalej. To nie je porozumenie toho, čo duševná porucha v skutočnosti je.

 

Často sa spája psychické s tým morálnym…

Áno, presne tak, pričom to nemusí súvisieť. V mnohých prípadoch môže, ale vôbec nemusí.

BOH SEM DAL ODBORNÍKOV

Vo svojej praxi sa venujete najmä látkovým závislostiam?

V praxi sa venujem všetkému. Keď prídu ľudia s rozličnými ťažkosťami, tak sa im musím venovať ako psychiater. Ale keď tomu nerozumiem, tak ho pošlem ďalej, za niekým kompetentným. Najviac sa teraz venujem neuropsychiatrickým pomedziam u pacientov s Parkinsonovou chorobou, ktorí môžu mať rôzne psychiatrické ťažkosti, ktoré sú následkom neurodegenerácie. Sama neurologická podstata tejto choroby spôsobí zmeny na mozgu, ktoré sa prejavia duševnou činnosťou. Napríklad taký človek môže byť zrazu závislý od automatov, ale je to spôsobené tým, že sa niečo deje v mozgu, vôbec nemusel mať v minulosti nejakú inklináciu k závislostiam. Alebo môže mať depresiu, ktorá je absolútne psychologicky nezrozumiteľná, je to reakcia na biologické parkinsonické procesy. Krásne to ukazuje silu neuropsychiatrie a to, ako mozog pracuje. Pomáha odhaliť, kde sú konkrétne oblasti, v ktorých keď sa niečo zmení, tak to na pacientovi vidieť. A ešte sa venujem aj sexuálnym poruchám – transľudia, transfenomény, sexuálna orientácia a všetko, čo s tým súvisí.

 

Môžu byť teda aj zvyčajné psychické poruchy ako depresia, schizofrénia spôsobené rovnakým spôsobom?

Práveže áno. A teraz príde človek, s ktorým sa povedzme tri roky deje nejaká zmena, je nábožensky založený, chodí pravidelne do kostola a otáľa, či má ísť za psychiatrom. Samozrejme, prvá osoba, ktorej takíto ľudia najväčšmi dôverujú, je duchovný, takže rozprávajú o tom s kňazom. V poslednom čase mám takú skúsenosť, že kňazi sú veľmi osvietení, začínajú rozumieť psychológii a vedia k nám ľudí veľmi pekne nasmerovať. Mnohí z nich povzbudzujú ľudí, aby išli za psychiatrom a riešili to tak, ako sa to má. Mám mnohých pacientov, ktorých odoslal kňaz. To je dobré znamenie aj pre destigmatizáciu. Lebo keď sa trápite a nejakým spôsobom vám stále vlievajú, že to musíte vyriešiť duchovnom, a duchovno to v mnohých prípadoch nevyrieši, trápite sa ešte väčšmi. Ježiš, ako čítame v evanjeliách, lieči bez rozdielu. Nerieši, či je to psychické, telesné, či je to následok toho alebo toho, on iba lieči. My môžeme buď čakať na takýto zázrak, alebo navštíviť odborníka. Ja razím takú teóriu, že Boh sem dal odborníka, aby riešil tieto veci.

 

Viera má terapeutický význam

Veriaci možno mnohokrát zápasia s vinou, keď zápasia s takýmito psychickými vecami, že zlyhali aj vo svojom živote viery…

Áno, ale je to fikcia.

 

Ako ju odstrániť?

Robiť osvetu, vysvetliť im, že to s tým veľmi nesúvisí a že to dokonca môže deformovať ich pohľad na vieru a na Boha. Boh nie je niekto, kto čaká, aby sa správne kajali, viedli duchovný život a vtedy im dá zdravie. Asi to funguje inak. A ako odborník by som sa tomu mal venovať inak, nie apelom na Boha.

 

Aký význam má Boh v liečbe duševných porúch? Je pri veriacich pacientoch iná? Je tam nejaký aspekt, ktorý to skôr zhoršuje?

Dlhšie to trvá, kým sa vôbec dostane k psychiatrovi, čo zhoršuje prognózu. A je tu aj tendencia k nespolupráci. Psychiater predpíše liek: „Prečo mi dávate liek, keď ja sa musím s tým sám vyrovnať?“ Ale práve to je ten problém, že to nedokáže, to je podstata duševnej choroby, ktorú si nevybral, ktorá ho mení a zrazu to už nie je on, akým kedysi býval. Prípadne je to také ochorenie, ako napríklad schizofrénia, kde sa viac trápi okolie. Skromnou úlohou psychiatrie je udržať ľudské myslenie v tých medziach, na aké je on zvyknutý, aby to sedelo s jeho osobnosťou, aj keď je to vďaka liekom. Nato sú predsa tu.

 

A čo viera, naopak, v rámci liečby zlepšuje?

Keď človek hľadá význam svojho života, existencie. Mnohokrát je kresťanstvo veľmi stimulujúce, vo vyhľadávaní vzťahov, v ich udržiavaní, akejsi vnútornej sile vydržať nejaké trápenie, to sú veľké devízy aj v liečbe či rehabilitácii duševných chorôb. A potom máme závislých ľudí, kde mnohí povedia, že ich vyliečil Boh. Na to nemôže psychiater nič povedať, len vidí, že človek je zrazu bez alkoholu, drogy, je v nejakom duchovnom spoločenstve a je spokojný aj ten človek, aj psychiater. Veľmi dobre viem, že ak človek odovzdá svoj život niečomu vyššiemu – Bohu, poslaniu, môže ho to oslobodiť od mnohých trápení. Napokon to aj Anonymní alkoholici majú vo svojich dvanástich krokoch. Viera má terapeutický význam.

 

KONCEPT ZOTROČENIA

Aký je pohľad psychiatra na závislosti?

Závislosť je, keď človek vyhľadáva nejakú látku alebo činnosť, alebo niečo, čo je zrazu preňho omnoho dôležitejšie ako to, čo mal kedysi rád, čomu sa venoval a čomu zrazu podrobuje väčšinu svojho času a ničí ho to. Prestáva mať záujem o rodinu, svoje koníčky, svoje konanie má podrobené len snahe dostať sa k tej látke, činnosti alebo niečomu. Metaforicky sa na to hodí koncept zotročenia.

 

Ako môžeme deliť závislosti? Na látkové a nelátkové?

Áno, možno nepokryjeme celé spektrum, ale je to veľmi nápovedné rozdelenie. Pri nelátkových závislostiach je to činnosť, ktorá človeka robí závislým, napríklad hra na konzole, počítači, hazard, internet, pornografia… A bežnejší koncept, na ktorý sme zvyknutí, je závislosť od látok, ako sú alkohol, drogy… Tam je to trošku iné, lebo tá látka priamo ovplyvňuje mozog a môže ho ničiť. Keď si párkrát dáte pervitín, váš mozog už nikdy nebude taký ako predtým, alebo keď sa v nadmernom množstve konzumuje alkohol. V mozgu máme takzvaný systém odmeny – je to neuronálny okruh, ktorý „zasvieti“, keď pociťujeme pôžitok z niečoho, máme slasť, tešíme sa, napríklad keď sa s niekým objímame, keď máme dobrý nápoj… Je stavaný na drobné radosti v živote, ktoré človek zažije, ale potom musí ďalej pracovať na tom, aby sa opäť objavili. Látková závislosť je „mrcha“ v tom, že slasť, ktorú navodzuje, je nadmerná či dlho trvá a pre systém odmeny je to veľký atraktant, lebo na to nie je dizajnovaný. Zrazu, ak to zažije, tak to chce zažiť znova. A práve opakované vyhľadávanie tohto podnetu vedie k tomu, že systém odmeny sa zameriava skôr na umelé podnety, napríklad drogu, a nie na tie prirodzené. Je to prechod od toho, že kedysi človeka niečo tešilo, ale teraz je už jeho hlavným záujmom získať drogu. Nejde však už o slasť, lebo v závislosti sa objavuje fenomén, že čím viac drogy človek užije, tým menej zažíva pozitívnych hedonických stavov a skôr ju užíva len preto, aby zamedzil výskytu negatívnych abstinenčných príznakov.

ZÁVISLOSŤ JE MOCNÁ

Kedy sa dosiahne ten bod, keď už závislý musí povedať, toto už nezvládam, potrebujem pomoc?

Človek to cíti, že je závislý. Väčšina ľudí nachádza motiváciu v tom, keď vidí, že to, čo mali kedysi vybudované, sa zrútilo. Málo ľudí prichádza takých osvietených, že povedia, že škodia sami sebe. Zväčša sa to orientuje na vzťahy – ublížil som svojej rodine, urobil som obrovské dlhy… Alebo keď človek úplne padne a je na mizine, nielen finančnej, ale takej ľudskej, a pozrie sa na svoj život a vidí, že si ho predstavoval inak, ale už to nedokáže sám, závislosť je veľmi mocná.

 

Ako môže závislému pomôcť rodina? Kedy by mala zasiahnuť?

Čo najskôr, už pri zrode závislosti, hneď ako vidí, že mal napríklad kontakt s drogou, už vtedy by mali o tom komunikovať, povedať mu jednoznačne nie, určiť nejaké mantinely, určiť hranice, že ak sa to ešte raz stane, bude to mať nejaký následok, ktorý by sa mal aj dodržať. Často sa stáva, že to rodič veľmi silácky povie, ale potom to prejde cez prsty a mladý si zas žije, ako chce a tají to. Závislosť je spojená s utajovaním.

 

S akou závislosťou dnes ľudia obzvlášť zápasia?

Zaujímavé je, že sa veľmi zvýšil počet žien alkoholičiek v strednom veku. Dnes je častá závislosť od tabletiek proti úzkosti či bolesti. Žena sa snaží bagatelizovať svoju závislosť, utajovať ju, takisto ako alkoholik, ktorý skrýva fľaše, lebo sa hanbí, aby nebol odhalený. So závislosťou je vždy spojené klamstvo. Závislému netreba nikdy veriť, to je niečo, čo sa človek na psychiatrii pomerne rýchlo naučí.

 

ODVYKANIE JE BOLESTNÝ PROCES

Ako funguje odvykacia liečba?

Je to veľmi bolestný proces. Mozog, telo, psychická naviazanosť, to všetko si pýta drogu alebo čokoľvek, od čoho je človek závislý, a pritom musí postihnutý jedinec vydržať bez drogy. U závislých sú akoby dve vôle. V podstate niečo, čo čítame aj v liste apoštola Pavla, nerobím to, čo chcem, to je presne ono. Všetci závislí, ktorých tu máme na oddelení, vám povedia, že chcú a budú abstinovať. Ale menšine sa to podarí. Okrem vedomej vôle má totiž aj systém odmeny, ktorý si to pýta, stačí maličký podnet, ktorý s tou drogou súvisí a automaticky sa mu to spojí. A je rozdiel medzi abstinenciou, keď len chcete byť čistý, a triezvym stavom, čo je už pozitívny a hodnotnejší koncept.

 

Aké sú podporné prostriedky v liečbe?

Základom je vytrhnúť človeka z jeho prostredia. Odvykacia liečba je niečo iné, ako liečba závislosti. Pri odvykacej chceme, aby človek po jej absolvovaní nemal žiadne abstinenčné príznaky. Ale to nie je liečba závislosti, lebo tá sa nedá vyliečiť a človek si musí dávať celý život pozor, to sa učí na protialkoholických liečbach alebo na režimovej liečbe nelátkových závislostí. Pracuje sa na tom, aby mal jednoznačný rebríček, vedel pracovať s rizikami, ktoré ho vo svete čakajú, zamedziť tomu, aby zas neskĺzol do kruhu závislosti, aby sa vedel slobodnejšie rozhodnúť v prípade pokušenia. Prebieha tu komunitná liečba, rodinné terapie… Ide o to, aby človek získal vládu nad svojím životom.

 

A čo vás najviac inšpiruje na ľuďoch?

Všetko. To, ako vyzerajú, na čo myslia, príbehy, je to paráda. Je to skutočne zaujímavé, akým mnohým veciam sa môže psychiater venovať – od úplne mikroskopických a molekulárnych záležitostí až po ľudské príbehy.