Psychiater Max Kašparů: Mladí si nemajú nechať hovoriť do vlastného života

O tom, čo býva najčastejším problémom vo vzťahu svokrovci – mladí manželia, o špeciálnom svadobnom sľube svokier či o bývaní s rodičmi pod jednou strechou, hovorí známy kňaz a psychiater Max Kašparů.

Akí boli vaši svokrovci?

Boli dobrí ľudia a mal som ich rád. Nikdy sa nevyjadrovali k ničomu, čo súviselo s naším manželstvom a deťmi. Vždy boli ochotní spolupracovať, keď sme ich požiadali o pomoc.

 

Akí svokrovci ste vy?

To, akými svokrovcami som ja s manželkou, na to musia odpovedať naše deti. Podľa častých návštev u nás a tým, ako vyzerajú naše vzťahy, si myslím, že zrejme dobrými.

 

Riešia sa dnes iné problémy vo vzťahoch k svokrovcom, ako to bolo v minulosti?

Ako v ktorej rodine, je to individuálne. Pred rokmi zomierali deti skôr, teda aj starostlivosť o deti trvala kratšiu dobu. Kedysi bývali pod jednou strechou tri generácie. To bolo na jednej strane výhodné, na druhej strane to vyrábalo problémy.

Dnes býva väčšina manželov oddelene od svojich rodičov. Pre niektorých je to znova výhodné, pretože môžu rozhodovať o veciach sami a nemusia rešpektovať druhé osoby. Pre iných nevýhodné, pretože musia riešiť ťažkosti so strážením detí.

 

V čom je najväčšia nástraha vo vzťahu smerom od manželov ku svokrovcom?

Tiež to závisí od rôznych okolností – či bývajú všetci spoločne v jednom dome alebo oddelene, či je staršia generácia závislá na mladých alebo to platí naopak, či sú povahové vlastnosti vzájomne zvládnuteľné.

 

Aké sú nášľapné míny v opačnom vzťahu – od svokrovcov k manželom?

Najčastejšia býva neschopnosť, predovšetkým svokry, prestrihnúť pupočnú šnúru so svojím dieťaťom a odovzdať ho bez podmienok druhému z manželov.

 

 

Spomínali sme bývanie osamote alebo so svokrovcami. Ktoré riešenie je lepšie?

Vo väčšine prípadov je dnes lepšie bývať oddelene.

 

Stretli ste sa vo svojej psychiatrickej praxi s problémami vo vzťahoch svokrovci – deti?

Áno, takmer denne.

 

Poďme si prejsť niektoré modelové situácie. Rodičia argumentujú deťom, že ich musia poslúchať, lebo tak je to v Desatore. Málokto však vie, že to po osamostatnení už neplatí.

V tomto smere sa štvrté Božie prikázanie často zneužíva. Rodičov si treba ctiť. To neznamená byť ich otrokmi, čo sa často deje.

Úcta sa prejavuje tým, že s nimi udržujeme kontakt, podľa možnosti ich navštevujeme, pomôžeme im, keď sú chorí, nezabúdame na ich sviatky. V žiadnom prípade si mladí nemajú nechať hovoriť do vlastného života.

 

Iný prípad je ten, keď napríklad manžel viac vzhliada a počúva mamu ako vlastnú manželku.

Toto treba riešiť individuálne, nedá sa poskytnúť všeobecná a úspešná rada. Môže sa stať, že mladá manželka ešte nevie dobre variť alebo praktizovať domáce práce a potrebuje radu svojej matky. Keď sa to však naučí, musí sa v tejto oblasti od matky oslobodiť.

 

Iná modelová situácia: Rodičia najlepšie vedia, ako majú ich deti žiť, a ak ich neposlúchnu, rodičia sa urazia, prípadne ich citovo vydierajú…

Na toto mám jeden vlastný recept. Keď stojím ako kňaz pred mladou dvojicou počas sobáša, vkladám do obradu – ešte pred sľub manželov – sľub svokier. Obe sa v lavici postavia, vyjdú pred ňu a ja sa ich pýtam: „Budete mať pre tento pár vždy otvorené dvere? Budete mať pre tento pár vždy otvorené uši? Budete mať pre tento pár otvorené dlane? … A budete mať pre tento pár vždy zatvorené ústa?“

Keď odpovedia štyrikrát „áno“, verejne ich prehlásim za svokry. Ak budú napriek tomu dávať mladým „zaručené“ rady do manželstva, mladí sa môžu odvolať na štvrtý kostolný sľub. (úsmev)