Prvé jasličky: František chcel rukolapne ukázať ľuďom Božiu lásku
Je to osemsto rokov odvtedy, čo sa v meste pokoja „zrodili“ prvé jasličky – pripravil ich svätý František z Assisi. Pozývame vás cestovať do súčasnosti aj minulosti, kráčať ulicami tohto mesta, v ktorom nájdete každoročne pred Vianocami výnimočnú vianočnú atmosféru.
„Dámy a páni, vitajte na pravidelnej linke z Bratislavy do Ríma na letisko Ciampino. V našej destinácii je krásne slnečné počasie a štrnásť stupňov Celzia,“ prihovorí sa posádke v oblakoch kapitán lietadla v slovenčine. Je príjemné počuť v kabíne lietadla rodný jazyk, nestáva sa to až tak často. Lietadlo by malo pristáť o hodinu a štyridsať minút, presúvame sa ponad Maďarsko, Chorvátsko a krížom cez Jadranské more smerom na Taliansko. V Ríme chcem vziať autobus na železničnú stanicu Termini a následne ísť vlakom do Assisi. Blížiacu vianočnú atmosféru cítiť na každom kroku. Už niekoľko mesiacov počúvam, že Assisi má jednu z najkrajších vianočných výzdob…
ASSISI: December 1223
Je niekoľko dní do sviatkov Narodenia Pána a Francesco Bernardone – dnes známy ako František z Assisi – premýšľa, ako by mohol ešte lepšie priblížiť ľuďom Božiu lásku, ktorá k nám prišla fyzicky počas Vianoc. Inšpirovaný púťou do Svätej zeme požiada svojho blízkeho priateľa a šľachtica Giovanniho Velita z Greccia, aby mu pomohol zorganizovať a pripraviť živý betlehem. Keďže je majiteľom niekoľkých jaskýň v spomínanom Grecciu (vzdialenom od Assisi asi 90 kilometrov), rozhodnú sa túto scénu narodenia pripraviť tam.
Pre ľudí pripravia živý betlehem, ktorý tvoria skutoční ľudia s reálnym dieťaťom, nechýbajú živé zvieratá. Mnohým sa to tak zapáči, že ďalšie Vianoce túto scénu zopakujú, každý podľa svojich možností: niekto do postáv znova dosadí živých ľudí, iní si pomôžu figúrkami či umelými postavičkami. Tradícia jasličiek sa zo stredného Talianska veľmi rýchlo rozšíri do celého sveta.
A vedeli ste, že Františkovi vďačíme aj za „darčeky od Ježiška?“ Fascinovaný Božou láskou sa rozhodol, že obdaruje druhých – ako symbol Božieho daru v dieťati Ježiš.
To, ako to vtedy v Assisi počas Štedrej noci vyzeralo, opisuje svätý Bonaventúra, ktorý je autorom Františkovho životopisu: „Boli zvolaní bratia a zhromaždil sa i ľud. Ich hlasy sa niesli lesom. Tá vznešená noc sa rozžiarila a zmenila na slávnostnú vďaka mnohým jasným svetlám a melodickým a zvučným chválam. Boží muž (František), naplnený nežnou láskou, stál pred jasličkami zaplavený slzami a prekypujúci radosťou… Potom kázal ľudu, ktorý stál okolo scény narodenia Kráľa v chudobe. Pritom ho – z nežnej lásky k nemu – nazval ,betlehemské dieťa‘.“
V spomienkach Františkovho žiaka Tomáša z Celana môžeme zasa nájsť „motiváciu“, kvôli ktorej betlehem vznikol: „(František) chcel urobiť pamätník tomu Dieťaťu, ktoré sa narodilo v Betleheme, aby sme mohli aspoň nejako telesnými očami hľadieť na ťažkosti, ktoré Ježiš prežil v jasliach na slame, s volom a oslom po boku…“
Podľa tradície slamu, na ktorej vtedy ležalo dieťa (symbolizujúce Ježiška), účastníci odložili a neskôr uzdravila niekoľko ľudí i zvierat. František bol po realizácii prvých jasličiek veľmi dojatý, pretože ľudia mohli na vlastné oči vidieť, akou veľkou láskou Boh miluje svet, keď prišiel medzi ľudí v chudobnej maštali.
ASSISI: Decembrový večer v roku 2021
Večerné Assisi privíta na stanici len dvoch pútnikov – mňa a jednu rehoľnú sestru, inak „nikde-nikto“. Vlaková stanica sa nachádza dole (časť Santa Maria degli Angeli), stredoveké mesto sa črtá v kopcoch, aktuálne vysvietené rôznymi farbami a vianočnou výzdobou. Som teda tu. Pre rehoľnú sestru prídu autom jej spolusestry a po krátkej myšlienke, či sa ich nespýtam, aby ma vzali tiež, to vzdám a čakám na autobus. Nasleduje tradičná talianska situácia – bar, kde sa dajú kúpiť lístky na autobus, je zatvorený, automat v autobuse nefunguje a šofér mi lístok predať nevie. S nádychom talianskej ľahostajnosti mávne rukou a krátko dodá: „Sadaj!“ Tak sa vezieme iba my dvaja a cez točité zákruty, ktoré šofér zvláda síce rezko, ale s istotou, až na kopec.
Assisi je mesto s asi 27-tisíc obyvateľmi, vybudované na pomerne strmom juhozápadnom svahu Monte Subiaso, pod skalou, na ktorej vrchole nájdete ruiny stredovekého hradu. Mesto založili Rimania a ešte stále je možné nájsť v meste ich rukopis: napríklad čiastočné zachované mestské hradby, niekdajšie Fórum (aktuálne Piazza delle Comune), amfiteáter či chrám bohyňe Minervy, ktorý je prestavaný na kostol Santa Maria sopra Minerva.
Krátko po ôsmej hodine večer sa púšťam do ulíc Assisi. Vždy tu stretávate množstvo turistov, teraz je tu prázdno, ten pokoj akoby sa dal hmatateľne uchopiť. Smerujem k Bazilike svätého Františka. Ide o trojposchodovú stavbu, na námestí pred chrámom stojí obrovský vianočný stromček. Pod ním prvý betlehem, nasledujúcich 24 hodín ich uvidím desiatky. Veľké, stredné, malé. Som v meste pokoja a meste betlehemov.
Ak po strmých schodoch vyjdete z námestia „nižšej“ baziliky k tej „vyššej“, naskytne sa vám úchvatný výhľad – stromček máte pod sebou, v pozadí blikajú mestá a dedinky regiónu Umbria, na priečelie chrámu zasa františkáni premietajú vianočné obrazy, animácie či citáty. Do toho hudba. Očarujúce divadlo.
Hore nájdete tiež betlehem, ktorý je v životnej veľkosti a obsahuje dve netradičné postavičky. Tou prvou je, pochopiteľne, František z Assisi, ktorý do tejto lokality patrí. Druhou zasa postava lekára v zelenom plášti a s rúškom – ten zasa patrí do súčasnej korona doby, ktorou pred dvomi rokmi žil celý svet.
Kráčam ulicami nočného Assisi a počítam jednotlivé betlehemy, ktoré sú všade. V uliciach či oknách domovov, nájdete ich aj v štrbinách či iných priestoroch – kreativite sa medze nekladú. A navyše: Jeden veľký betlehem je samotné mesto. Na jednotlivých námestiach, pri bazilikách či uliciach sú „betlehemovým“ štýlom umiestnené scény z príbehu narodenia. Teda v životnej veľkosti nájdete napríklad pri Katedrále sv. Rufina scénu zvestovania anjela Panne Márii, pri Bazilike sv. Kláry zasa návštevu Márie u Alžbety, na jednom zo stredovekých historických námestí sú postavy pastierov s ovečkami. Všetko je navyše obohatené projekciou a hudbou na stenách chrámov či palácov. Úžasný umelecký zážitok.
ASSISI: Skoré decembrové ráno v roku 2021
Išiel som spať neskoro a vstávam skoro. O piatej. Prekvapuje ma, že hrob svätého Františka je otvorený už od šiestej rána, chcem to využiť a mať Františka „celého“ iba pre seba. Podarí sa to. Sedím viac ako hodinu v podzemnom priestore sám, spoločnosť mi robí iba rozospatý františkán , ktorý má pri vstupe do baziliky službu. A premýšľam, modlím sa, iba tak ticho sedím… Akú revolúciu spôsobil tento muž a aké je jeho ovocie po osemsto rokoch. Ako zmenil a ovplyvnil nielen vtedajší svet, ale celé generácie až po súčasnosť. Nenadával, nekritizoval, nehejtoval kňazov, biskupov a pápeža, ale začal s opravou seba a tak opravil aj Cirkev.
Navštívim čerstvý hrob blahoslaveného Carla Acutisa a smerujem ďalej (všetko sa dá absolvovať peši a v krátkych vzdialeností) do Baziliky sv. Kláry – v modlitbe zotrvám pred pôvodným krížom, cez ktorý sa Boh prihovoril Františkovi. A vraciam sa myšlienkami na to stretnutie Boha a žobráka z Assisi.
František sa vtedy túlal v okolí Assisi okolo ruín Kostolíka svätého Damiána (kde pôvodne kríž bol) a vnútorný hlas ho volal dnu. Keď kľačal pod krížom, počul z kríža trikrát hlas: „František, choď a oprav môj kostol, ktorý je v troskách!“ František ostal užasnutý a chvel sa, bol v kostole sám. Keď sa spamätal, pustil sa do opravy kostolíkov… Tu prišlo k milému omylu, lebo v taliančine sa slovo Cirkev – kostol označuje jedným výrazom Chiesa – chiesa. A až neskôr František pochopil, ako o tom rozprával aj spolubratom, že ho Boh povolal opravovať jeho Cirkev.
Pozerám sa na kríž a premýšľam nad tým, ako často k nám Boh hovorí a ako často sa ho snažíme nepočuť, respektíve prepočuť jeho hlas – aby sme sa nemuseli pustiť do toho, o čo nás žiada, čo chce, aby sme „opravili“ vo svojom srdci, vzťahoch alebo v krajine. V podzemí chrámu jeho tiež hrob prvej nasledovníčky svätého Františka – Kláry. Jej telo sem priniesli v roku 1260, keď bol chrám postavený pod vedením Filippa Campella, jedného z popredných architektov tej doby.
O niečo neskôr sa vydávam peši dole pod hradby do Kostolíka sv. Damiána. Bol som tu už mnoho ráz, ale vždy je rovnako silné nadýchať sa tej atmosféry a „chytiť“ miest, kde prvé sestry s Klárou jedli, modlili sa či spali. V predvianočnom a vianočnom období v pomerne malej stavbe nachádzam ďalšie a ďalšie betlehemy a jasličky.
Na autobusovej zástavke čakám na autobus, aby som mohol navštíviť posledný bod svojho plánu – kostolík Porciunkulu, ktorý sa nachádza dolu v meste, prikrytý Bazilikou Santa Maria degli Angeli. Baziliku prikázal postaviť pápež Pius V. v roku 1569. Priamo v chráme – v jej vnútri – nájdete „ukrytý“ pôvodný kostolík. Tu vznikol františkánsky rád a tu 3. októbra 1226 František zomrel.
Blíži sa čas odchodu vlaku do Ríma, a tak peši kráčam od baziliky na železničnú stanicu. Fascinuje ma, že mesto si žije svojím životom, mamičky tlačia kočíky alebo držia za ruku svoje deti, pred známym fastfoodom sedia mladí a zahrýzajú sa do hamburgerov s hranolkami… A premýšľam nad mužom, ktorý pred osemsto rokmi kráčal týmto mestom (pochopiteľne, fastfoody a kočíky tu vtedy ešte neboli), ale dal mu svojím odhodlaním a vášňou pre evanjelium takú pečať, že ostal známy po celom svete a nasledujú ho státisíce ľudí v stovkách krajín. Aby žili pokoj a dobro vo svojich životoch, aby žili čistotu, chudobu a poslušnosť, či sú, alebo nie sú rehoľníci. Cieľ je jasný: Odniesť si čo najviac toho pokoja a dobra so sebou domov!
Snímky: Autor