Prípad hrdinov, ktorý mal ostať utajený: Jaško a Kalinaj nezradili svoje svedomie
Nie som si však istý, či napriek iba 70-ročnému odstupu dokážeme pochopiť, čo títo mladí ľudia dokázali.
Autor: Matúš Demko
Pochádzam z Ružomberka – Černovej a pamätám si, že ešte ako dieťa som chodil okolo pamätnej tabule, ktorá sa tam nachádza a ktorá hovorila čosi o mužovi odsúdenom na trest smrti povrazom v roku 1951. Vôbec som tej tabuli nerozumel – odrádzala ma svojou sivou farbou a pre mňa vtedy nezrozumiteľnými informáciami. Až po čase, keď som už bol trochu dospelejší, som sa vďaka výskumu historikov dozvedel, že pamätná tabuľa sa týka nášho rodáka Bernarda Jaška, ktorý sa stal – chtiac-nechtiac – hrdinom tzv. tretieho odboja.
KRÁTKA HISTÓRIA NA ÚVOD
Bernard Jaško vstúpil v roku 1946 do vtedajšieho policajného zboru, ktorý sa nazýval Zborom národnej bezpečnosti. O tri roky nato ho v januári 1949 prevelili na ďalekopisnú ústredňu na odbore Štátnej bezpečnosti v Bratislave. Tam dostával mnohé citlivé informácie o represiách ŠtB proti Cirkvi a kresťanom, o rozličných „sledovačkách“ alebo odpočúvaniach. Na Štb síce pracoval, ale nedokázal sa stotožniť s jej praktikami – ani po morálnej, ani po zákonnej stránke. Preto sa spolu so svojimi kolegami a známymi Pavlom Kalinajom, Pavlom Hajdinom a Štefanom Uhrínom snažili tieto tajné informácie dostať k tým, ktorých sa mali týkať, najmä k trnavskému apoštolskému administrátorovi Michalovi Buzalkovi.
ŠtB im na ich protištátnu, či priam velezradnú, činnosť prišla a zaistili ich už v júni 1949. Všetko sa to teda udialo za necelého polroka: Jaškovo zbieranie ďalekopisných informácií, jeho rozhodnutie neponechať si správy len pre seba, ale ochrániť Cirkev, čo bolo v súlade s jeho svedomím, a potom aj jeho snaha utiecť do Rakúska, čo sa mu, žiaľ, nepodarilo.
V novembri 1949 odsúdili B. Jaška s P. Kalinajom na trest smrti a ostatných 20 odsúdených dohromady na 144 rokov väzenia.
Poprava Jaška a Kalinaja sa uskutočnila na nádvorí Krajskej súdnej väznice v Bratislave v sobotu 17. februára 1951. Stalo sa tak pred 70 rokmi.
FILM 22 HLÁV
Záujem o osoby Jaška, Kalinaja, Hajdina, Uhrína a ďalších statočných mladých mužov ma priviedol k tomu, že sme napokon s kolegom Jakubom Krškom natočili náš prvý dokumentárny film 22 hláv, ktorým sme odštartovali našu vzájomnú spoluprácu a pripravili aj ďalšie dokumenty, naposledy o bývalom levočskom dekanovi Štefanovi Klubertovi, ktorý bol zhodou okolností tiež odsúdený v tomto procese Jaško a spol. na nútené práce.
Som rád, že sa nám film 22 hláv podaril, pretože je dôležité približovať históriu nielen odbornými publikáciami, ale aj audiovizuálnou formou. Cením si to o to viac, že aj samotný proces s 22 osobami z novembra 1949 mal ostať navždy utajený a verejnosť sa o ňom nikdy nemala dozvedieť. Vďaka Nežnej revolúcii, príchodu slobody, práci historikov a takých inštitúcií, akou je napríklad Ústav pamäti národa, ale aj vďaka tomuto filmu dnes môžeme vedieť niečo viac o týchto „obyčajných“ ľuďoch, ktorí však nezradili svoje svedomie tam, kde ich život postavil – vo svojej práci – a tvrdo za to zaplatili.
ROČNÍK 1923
Bernard Jaško sa narodil v Černovej v roku 1923 rovnako ako môj starý otec Vincent Janči. Keď som sa pred rokmi svojho starkého pýtal, či sa poznali alebo priatelili, už, žiaľ, nebol v takej zdravotnej kondícii, aby mi na to vedel odpovedať. Ale porozumel som, že presne vie, o koho ide.
Doteraz som videl len jednu fotku B. Jaška, ktorú má v policajnej uniforme. Ústavu pamäti národa sa však podarilo získať nové fotografie, na ktorých je Jaško vo svojej ubytovni, na table so spolužiakmi, alebo ako rybárči na Váhu; no najviac fotiek pochádza z jeho rodnej Černovej, ktoré som si pred pár dňami prezeral. Na jednej z nich je partia piatich usmiatych mladíkov, dvaja z nich sú oblečení v lepších oblekoch, majú klobúky a stuhy. Najdlhšiu stužku aj s veľkým pierkom má môj starý otec Vincent Janči, na opačnom konci priateľov držiacich sa za plecia stojí Bernard Jaško. Snažím sa pokračovať, hoci len pomyselne, v ich priateľstve.
ČERNOVÁ
Z Černovej pochádza množstvo osobností, napríklad jedna z najväčších slovenských politických a kňazských postáv Andrej Hlinka; významný misionár a kandidát na blahorečenie Vendelín Javorka. No myslím, že by sme do tohto panteónu mali začať pravidelne radiť aj Bernarda Jaška, ktorý svoju morálnu veľkosť preukázal len ako 27-ročný. Toľko rokov mal, keď ho po ťažkom psychickom a fyzickom mučení napokon popravili v Bratislave. V tomto roku sme plánovali uskutočniť pietnu spomienku, no pre súčasnú situáciu sme od toho upustili. Verím však, že sa podarí dôstojne si pripomenúť B. Jaška najneskôr pri jeho nedožitých stých narodeninách v roku 2023. Samozrejmosťou je, že budeme pri tom spomínať aj na jeho priateľa spod šibenice Pavla Kalinaja, ale aj Štefana Uhrína, Pavla Hajdina, Adolfa Lisitzského, Jozefa Blažeka, Jána Dugoviča, Jozefa Hyravého, Štefana Kluberta a ďalších.
POUČENIE PRE DNEŠOK?
Dnes som už o čosi starší ako 27-ročný Bernard, ale rád by som mal toľko vnútornej odvahy ako on – a rád by som podobne ako on vedel, čo je v tejto chvíli morálne a správne. Spomínal som, že som ako dieťa nerozumel pamätnej tabuli, okolo ktorej som v Černovej prechádzal. Mám však pochybnosti, či dnes vôbec dokážeme pochopiť príbeh Bernarda Jaška a Pavla Kalinaja. Ich osud nám je neznámy a zdá sa nám, akoby patrili do minulosti. Chcem však veriť, že napriek odstupu storočí (popravili ich v polovici 20. storočia, my žijeme v 21. storočí) môžu byť pre nás Jaško s Kalinajom inšpiratívni. Napríklad v tom, že každý z nás má svedomie, ktoré môže prebúdzať.