Prinášajú nádej / Prešiel si ťažkým covidom. Kňaz Ján Buc povzbudzuje, aby sme v kríze neostávali sami

S podporou dýchania ležal niekoľko dní na covidovom oddelení. Čas, v ktorom bol odkázaný na pomoc druhým, mu pomohol mnohé si uvedomiť. Čo pre neho znamená nádej a prečo je práve dnes potrebné, aby sme boli aj my jej nositeľmi pre druhých, približuje v rozhovore známy kňaz Ján Buc.

Ako začal váš príbeh s covidom, kedy ste sa ocitli so svojím stavom až v nemocnici?

Keď som pred Vianocami spovedal, stretol som sa so ženou, ktorá mi neskôr dala vedieť, že má covid. Keďže som bol v karanténe, nešiel som na sviatky domov, ako zvyknem, lebo som chcel rodinu chrániť. Boli to prvé Vianoce, ktoré som prežil sám, na fare a bolo to niečo úplne iné.

Po vianočných sviatkoch som si urobil test – bol negatívny, a tak som šiel pozrieť rodičov a brata, ktorí spolu bývajú. Strávil som tam dosť dlhý čas a paradoxne, covidom som sa nakazil doma.

 

Ako to pokračovalo?    

Nejakých desať dní som sa liečil na fare a mal som veľmi ťažký priebeh. Nikdy predtým som nemal skúsenosť, že telo človeka môže takto bolieť. Okrem straty chuti a čuchu som mal všetky ostatné príznaky – veľmi ma bolela hlava, kašľal som… bolo to celé dosť bojovné. No postupne tieto príznaky ustúpili a cítil som sa lepšie. A vtedy, keď som si vydýchol, že asi to už bude za mnou, som sa v noci začal budiť s pocitom, že sa neviem nadýchnuť.

Začal som znovu kašľať, až som skončil na pneumatológii, kde mi doktorka povedala, že mám obojstranný zápal pľúc. Covid sa mi ďalej rozširoval po pľúcach… Moja mamka mala veľmi podobný priebeh a v tom čase už aj ona ležala v nemocnici, lebo covid mala v pľúcach rozšírený na 60%. Ležali sme tam nakoniec spolu niekoľko dní a vďaka Bohu, náš stav sa ďalej nezhoršoval, ale naopak, postupne sme sa z toho dostali.

 

POCÍTIL SOM OSOBNE SVOJU KREHKOSŤ

Ako ste to prežívali?

Celý ten priebeh bol veľmi namáhavý a bolesť bola veľká. V nemocnici som niekoľko dní iba ležal. Musel som mať podporu dýchania.

No vnútorne som nemal nepokoj a strach. Nebál som sa, že by som mal zomrieť. Hoci na tom oddelení zomrelo niekoľko ľudí…

Ešte mesiac potom som sa dával dokopy. Moje telo bolo úplne zoslabnuté a na začiatku ma stálo dosť síl prejsť aj pár krokov.

 

Čo bolo na tom najťažšie?

Myslím, že najviac ma potrápila tá fyzická bolesť. To, že som bol odkázaný na iných, že som nevládal veľa vecí robiť. Pamätám si, že keď som bol v nemocnici, dopoludnia som ako-tak vedel fungovať, no popoludní som sa už vôbec nevedel ani len sústrediť. A bol som z toho trochu aj nervózny. Mrzelo ma, že teraz, keď mám čas sa viac modliť alebo si čítať, to nedokážem robiť. Cítil som z toho frustráciu.

 

Hovoril vám v tom čase Boh niečo špeciálne? Cítili ste jeho blízkosť?

V jednom okamihu, ako som po niekoľkých dňoch ležal v nemocnici, som si uvedomil, aké veľmi dôležité je pre naše telo dýchanie. To, že keď dýcham, okysličuje sa tým moja krv a prináša silu a život do celého organizmu. Vtedy som si uvedomil, ako je to geniálne stvorené. A napadlo mi, že aj dýchanie v Duchu je takto isto dôležité. Aj pre mňa, ale aj pre celú Cirkev, ako jedno telo. Ak telo Cirkvi nedostáva v duchovnej oblasti to, čo by malo, slabne. To dýchanie a prijímanie Božích milostí a požehnania je niečo veľmi dôležité. Tento obraz bol pre mňa veľmi silným – že aj telo Cirkvi môže byť zoslabnuté práve tým, keď nedýcha „do plných pľúc“.

Veľmi ma v tom čase posilňovala aj Eucharistia.

 

Ako ste vnímali atmosféru na covidovom oddelení?

Pre mňa to bola skúsenosť naozaj dobrých, otvorených, ochotných a usmiatych ľudí. Zdalo sa mi, že je tam skutočne rodinná atmosféra a bol som z tých ľudí veľmi povzbudený. Zároveň mi ich bolo ľúto, lebo chodili stále v tých oblekoch. Určite to mali veľmi namáhavé a napriek tomu dávali seba a svoje srdce.

 

Čo vám dala táto lekcia do života?

Znovu som si uvedomil krehkosť človeka. To, že nikdy nevieme, ako dlho tu na zemi budeme. Nemáme v tomto istotu. Každý deň sa môže stať niečo, čo môže úplne zmeniť náš život, alebo ho môže aj ukončiť.

Pocítil som osobne svoju krehkosť. Lebo akokoľvek som sa predtým cítil dobre a pri sile, zrazu prišlo niečo, čo ma zlomilo a cítil som sa nevládny, uvedomil som si svoju obmedzenosť. Nanovo som pocítil, že ja nemám nič pevne vo svojich rukách. Jedine Boh je ten, ktorý je nad tým všetkým.

 

 

NÁDEJ JE LEPŠIA BUDÚCNOSŤ

Myslíte si, že čas covidu v ľuďoch niečo zmenil? Sme rovnakí alebo to na nás niečo zanechalo?

Mnohé obmedzenia a v prvých mesiacoch aj strach z covidu nás pouzatvárali do bublín, v ktorých sme žili a vnímam, že sa nám kvôli tomu stratila prepojenosť na iných ľudí. Myslím, že sme sa tým nechali vtlačiť do bubliny, kde si žijeme to svoje. A tiež, že všetky obmedzenia, ktoré tu boli, spôsobili napätie a nervozitu, v niektorých prípadoch až vulgárnosť. A z tohto všetkého potrebujeme nanovo vyjsť s rozhodnutím, aby sme boli ľuďmi prijatia a lásky, zdieľania života a vzájomnej pomoci, hľadania možností a ciest.

To, čím nás tento čas ovplyvnil, by nás malo hnať dopredu – hľadať to, ako môžeme iným pomôcť, aby sa nám lepšie spolu žilo, aby sme tvorili bratstvo a vedeli sa vzájomne podporiť, boli si jeden druhému blízki.

 

Keď počujete slovo nádej, čo vám napadne prvé?

Nádej je pre mňa lepšia budúcnosť. A s týmto vedomím žijem – že môže byť lepšie, lebo je tu Pán Boh. A naučil som sa, že v realite života platí, čo je napísané v liste Rimanom: „Tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré,“ – a ja viem a mám skúsenosť s tým, že aj ťažká vec v živote môže byť naozaj využitá na niečo, čo je dobré.

Platí aj to, že „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozmnožila milosť“. Náš Boh je geniálny v tom, že aj keď nám je ťažko, aj keď možno urobíme niečo, čo je zlé, aj keď je covid a obmedzenia, ak ideme cez toto všetko s Bohom, tak keď z toho vyjdeme a obzrieme sa za seba, môžeme na tej ceste nájsť veci, ktoré sme sa naučili, ktoré nás premenili, posilnili. Toto je pre mňa nádej – vedieť, že veci budú dobré. Keď som s Bohom, som v tých najlepších rukách. A neustále túto nádej môžem žiť, lebo Boh je stále pri mne.

 

Dá sa podľa vás žiť bez nádeje?

Je to veľmi ťažké, skľučujúce, frustrujúce. Beznádej je stav, do ktorého nás chce dostať Nepriateľ. Stav, v ktorom sa uzatvárame do seba, sme na seba tvrdší, vieme si ublížiť. Bez nádeje je človek obmedzený v radosti života, chýba mu vnútorná vitalita života. Bez nádeje je kvalita nášho vnútorného života veľmi nízka. Lebo navonok môžeme toho veľa vlastniť, no ak nám chýba nádej, chýba nám naplnenie v živote.

 

POTREBUJEME BYŤ ĽUĎMI NÁDEJE

Mali ste niekedy v živote čas, kedy ste nádej necítili?

Asi nie. Samozrejme, sú obdobia v živote človeka, kedy mu je ťažšie. Napríklad keď som unavený, vtedy viem, že mi chýba radosť. Alebo situácie, kedy človek prežíva duchovný útlak. Lebo Nepriateľ sa naozaj snaží o to, aby nám zobral radosť, pokoj, nádej, bezpečie a šťastie zo života. Môže to byť aj skúška, ktorú na nás Pán Boh dopustí – že žijeme nejaký čas bez radosti a nádeje. No má to svoj časový horizont a rámec, ktorý by človek mal vedieť prebojovať.

Mal som aj ja takéto obdobia, kedy som mal akoby zatiahnuté nebo nad sebou – ťažšie sa mi dýchalo a rozmýšľalo, musel som viac vnútorne bojovať. Poprosil som aj pár priateľov, aby sa za mňa modlili, a potom bolo znova všetko v poriadku. Niekedy je to klamstvo, ktoré nám diabol chce dať do našich myslí a my len cez to potrebujeme prejsť.

 

Čo robiť, keď človek prežíva beznádej?

Dôležité sú v tom tri veci: Prvou je otvorenosť pravde, že Boh je dobrý a je s nami. A že aj z tej ťažkej situácie vie vytvoriť dobro, ktoré si možno ani nevieme predstaviť. Táto viera nám pomáha žiť nádej.

Druhá vec je neostať sám, ale mať okolo seba ľudí, cítiť ich praktickú blízkosť a lásku – pochopenie, objatie, pomoc… Lebo v samote naša frustrácia iba narastá a ak je človek sám, nemusí to uniesť. Ak človek v beznádeji ostane sám, je to pre neho veľmi nebezpečné.

Tretia vec je, že v ťažkom období potrebujeme hľadať pravdu – o nás samých, o našich blízkych, ale aj o Bohu. Lebo v beznádeji diabol rád používa rôzne klamstvá, cez ktoré nás vie ešte viac uzatvoriť do seba a jeho údery sú takto pre nás ešte väčšie. Preto potrebujeme hľadať pravdu. Ak ju vidíme, spoznávame a nachádzame, dodáva nám to slobodu.

 

Ako môžeme prinášať nádej druhým – možno aj neveriacim?

Dnes je veľmi, veľmi dôležité prinášať nádej. Ideme z jednej krízy do druhej. Naozaj je ťažké to, čo žijeme a ľudia sú z toho frustrovaní. V tomto celom by sme sa nemali uzatvárať a brať to tak, že všetko je len zlé. Skúsme sa pozerať na veci, ktoré nám vedia priniesť radosť v tej každodennosti – že svieti slnko, že je vonku krásne počasie, že máme priateľov, že môžem počuť dobrú hudbu, vidieť krásne veci okolo seba… Učme sa nebežať, ale dopriať si čas, kedy sa zastavíme a pustíme tú nádheru, ktorou sme obklopení, do seba. Keď sa toto naučíme, potom budeme vedieť nádej a pokoj odovzdávať aj iným.

Samozrejme, kľúčové je aj prežívanie Božej prítomnosti a blízkosti. Lebo keď sa necháme niečím odtiahnuť a nie sme v Božej prítomnosti, tak nám chýba chuť a nemáme čo dávať iným. Ľudia dnes veľmi potrebujú povzbudenie, ubezpečenie, ale aj praktickú pomoc. Potrebujeme byť ľuďmi nádeje a potrebujeme pri sebe navzájom stáť.