Prinášajú nádej. Nemajú všetko, ale nikdy im nič potrebné nechýbalo
Ak má rodina v dnešnej dobe viac ako dve či tri deti, automaticky sa predpokladá, že musí niečím strádať. Od materiálneho zabezpečenia, financií až po nedostatok pozornosti. Zvlášť v posledných mesiacoch, keď kvôli pandémii, vojne na Ukrajine a zdražovaniu potravín majú mnohí z nás čoraz hlbšie do vrecka. Je to však naozaj tak? O svojej skúsenosti sa s nami podelila Bea Stasová, ktorá býva na Orave a teší sa z veľkej rodiny.
Bea momentálne dopoludnia trávi na základnej škole, kde učí slovenský jazyk a náboženskú výchovu. Popoludnia venuje práci v komunitnom centre pre rodiny, ktoré spolu s manželom Martinom a deťmi vytvorili v prístavbe ich domu. Sami majú sedem detí a netají sa, že prežívali aj náročnejšie životné situácie. Napriek tomu opakovane tvrdí, že jej a jej rodine nikdy nič nechýbalo. „Mnohí ľudia sa naozaj domnievajú, že mnohodetné rodiny sú veľmi ukrátené, že deti v takých rodinách sú úbožiatka, nemôžu mať čas jeden na druhého, nemôžu si dopriať to, čo iní,“ hovorí a vzápätí dodáva: „Je pravda, že sme nemali a ani dnes nemáme všetko. Nikdy nám však nechýbalo nič z toho, čo sme skutočne potrebovali.“ Na otázku, ako je to možné, odpovedá, že podstata je v tom, ako to máme nastavené v srdci. „Akú latku sme si zvolili? Po čom túžime? A naozaj potrebujeme to, po čom všetkom práve túžime?“ pýta sa.
DÁVANÍM SME NIKDY NIČ NESTRATILI
Pre rodinu Bey je dôležitou súčasťou finančného hospodárenia odovzdávanie desiatkov. Hovorí, že sa ich naučili dávať s veľkou radosťou, láskou a bez strachu. Vďaka tomu zažívajú veľké veci. „Ešte sa len v myšlienkach rozhodujeme, kde, komu, na aký úmysel môžeme požehnať, ešte to ani nestihneme uskutočniť a my dostaneme omnoho viac, než sme plánovali či než sme dali… A to nie je všetko,“ usmieva sa a pokračuje: „Dostaneme to, čo skutočne potrebujeme, a nikdy sme dávaním nič nestratili. Nikdy sme netreli núdzu, pretože sme dali. Naopak, sami sme boli a stále sme veľmi obdarovávaní! Toto sa môže diať iba v Bohu.“ Stasovci si na tento účel pred niekoľkými rokmi zriadili osobitný účet. Dokonca svojím svedectvom inšpirovali aj priateľov a iné rodiny, ktoré urobili rovnako.
Sympatická učiteľka prezrádza, že neraz zažili situáciu, ktorá jej vtlačila slzy do očí. Nie však z dojatia, ale z pocitu poníženia. „Pred pár rokmi sa nám neraz stalo, že nám neznámi ‚darcovia‘ položili v noci vrecia s oblečením k dverám domu. Boli sme prekvapení, nenašli sme tam žiaden odkaz. Obrovský smútok nám spôsobilo to, že veci, ktoré sme z vriec vyberali, boli veľmi škaredé, obnosené, znehodnotené, znečistené…“ Bea hovorí, že si sama nevedela vysvetliť, aký odkaz im chcel niekto týmto „gestom“ dať. „Chcel sa nám vysmiať? Chcel nami opovrhnúť? Tak ako vtedy, aj teraz si myslíme, že netreba mať všetko, aby sme boli najšťastnejšími ľuďmi na svete!“ Zároveň však s láskou spomína, že je omnoho viac ľudí, pre ktorých je radosťou a potešením obdarovať ich rodinu, ktorí nemajú problém priniesť svoje dary osobne, oni sa nehanbia za to, čo darujú.
ČAS S BOHOM JE MOJOU HYBNOU SILOU
Bea priznáva, že situácií, keď im doma bolo veľmi ťažko a boli bezradní, bolo mnoho. Žiadnu z nich však nebrali ako tragédiu. „Prinieslo nám to vždy čas stíšenia sa, keď sme ešte viac klopali na nebo a prosili svojho dobrotivého Boha o novú silu, nádej, vytrvalosť a trpezlivosť v konaní dobra.“ Všetky také modlitby, ktoré boli vypočuté, si doma symbolicky znázorňujú vložením kamienkov do nádoby. Podľa Bey tam kamienkov stále pribúda. „O niektorých všetci vieme,“ hovorí, „niektoré nesú v sebe tajomstvá a sú podstatne dôležité pre niekoho z nás. Naposledy tam pribudol obrovský kameň, ktorý je odpoveďou na mnohoročné úsilie, obety, modlitby.“
A čo jej pomáha udržiavať si nádej aj v ťažkých situáciách? „Jednoznačne čas s mojím Bohom. To je pre mňa nenahraditeľná hybná sila. Vždy, keď Boha zanedbám, strácam sa sama v sebe, strácam sa v akýchkoľvek vzťahoch, ktoré žijem… Nežijem jednotu, vľúdnosť, trpezlivosť, lásku… Už toľkokrát som to zažila a i tak sa to učím zas a znova. Vtedy vždy samej sebe položím otázku: Čo by urobila Láska..? A netrvá dlho a viem, čo povedať, urobiť, ako sa zachovať…“