Priateľmi po rozchode? Svedčíme, že sa to dá

Každý, kto má skúsenosť rozchodu vie, že to nie je len tak. O to viac sú obdivuhodné príbehy, kedy sa rozchodové zranenia a slzy zmenili v roky trvajúce priateľstvo. Michal,  Štefánia, Juraj a Mária sa s nami podelili o svoju skúsenosť porozchodového priateľstva. Ich svedectvá sú doplnené pohľadmi Martiny Chvojkovej, vzťahovej koučky a mentorky, a kňaza Tomáša Tuptu, ktorý sa venuje pastorácii mládeže.

Michal (32) je mladý muž, dnes šťastne ženatý otec dvoch chlapcov. Avšak skôr, než  spoznal svoju súčasnú manželku, budoval vzťah so Štefániou. „Náš vzťah trval v podstate od začiatku vysokej školy,“ začína rozprávať Michal. Po takmer štyroch rokoch však došli do fázy, že vzťah bolo treba posunúť na vyššiu úroveň alebo sa rozísť. Keďže každý z nich videl svoju budúcnosť inde, rozišli sa. Napriek tomu ich súčasný vzťah Michal vníma ako priateľstvo. „Zhruba o sebe vieme, kto je aktuálne kde, ako sa nám darí v osobnom živote,“ upresňuje a dodáva, že ide spravidla o príležitostný písomný kontakt, nakoľko Štefánia žije v zahraničí.

 

Každý rozchod treba premodliť

Hoci dnes to znie veľmi príjemne, rozchod bol ťažký. „Každý rozchod treba premodliť,“ spomína si na neľahké obdobie Michal, „a takisto bolo potrebné prijať túto skutočnosť, keďže som sa rozchádzal s človekom, s ktorým som trávil všetok voľný čas a máme spoločné spomienky na štyri roky života.“ Za najdôležitejšie považuje odpustiť tomu druhému všetko, čím nám ublížil; a to si vyžaduje modlitbu a čas. „Ak som k niekomu cítil lásku, je pre mňa nepredstaviteľné tváriť sa, že ten človek už neexistuje,“ vysvetľuje. Je presvedčený, že každý, komu na danom človeku záležalo a bol súčasťou jeho života, sa snaží o pretrvanie vzájomného kamarátstva.

 

Hojenie rán môže trvať aj rok či dva

Pripomína však, že i v tomto je potrebný čas. „Na zahojenie rán, zosumarizovanie si života, spomienky na chvíle, kedy to bolo krásne,“ vymenúva Michal a dodáva, že potrebný čas môže byť u každého rôzny, podľa toho, kto ako rýchlo dokáže odpustiť. „Netreba to uponáhľať, môže to trvať aj rok, dva,“ hovorí „je to tak v poriadku.“

O nejaký čas po rozchode Michal vstúpil do vzťahu so ženou, ktorá sa onedlho stala jeho manželkou. „Nijako mi nebráni v tomto priateľstve pokračovať, hoci je pre ňu ťažké pochopiť takéto kamarátstvo,“ vraví Michal a zdôrazňuje, že o to viac svoju manželku obdivuje, že je s tým „v pohode“, „Pán mi dal dobrú a chápavú manželku,“ pochvaľuje si mladý muž.

 

 

Mať dobrý vzťah aj po rozchode je ťažké, ale Pán nás k tomu pozýva

Hoc Michal pripúšťa, že je jednoduchšie páliť za sebou mosty, je presvedčený, že nie vždy je správne robiť to, čo je jednoduché. „Mať dobrý vzťah aj po rozchode je ťažké,“ hovorí, „ale treba si uvedomiť, že to, k čomu nás Pán Boh pozýva je láska a odpustenie.“  Myslí si, že takýto vzťah môže človeka svojím spôsobom obohatiť. „Ak pre vás ten človek v živote niečo znamenal, malo by to pokračovať,“ hovorí presvedčene.

S časovým odstupom od náročného obdobia rozchodu Michal vie, že to bol správny krok. „Ak má Pán Boh pre vás inú cestu s niekým iným, treba to prijať, aj keď je to v tú chvíľu ťažšie,“ povzbudzuje ostatných mladých, „On vie, čo je pre vás najlepšie, dôverujte mu, “ zakončuje, „veľa sa modlite a buďte k sebe úprimní.“

 

Za naše kamarátstvo som sa veľa modlila

Štefánia (32) je jazyková koučka aktuálne žijúca v Londýne, v zahraničí pôsobí už približne 8 rokov. I ona sa ochotne podelila o svoje vnímanie jej priateľstva s Michalom po rozchode. V čase, keď spolu začali chodiť, mala 19 rokov. Z jej pohľadu bolo dôvodov rozpadu ich vzťahu viacero, najmä však neuspokojivá komunikácia a tiež fakt, že Michal sa počas ich chodenia radil o ich vzťahových problémoch s iným dievčaťom, ktoré o neho malo záujem. Aj Štefánia súčasný vzťah s Michalom vníma ako kamarátstvo. S Michalom si píšu približne raz za tri mesiace, zvyčajne o veľkých udalostiach v ich životoch. „Myslím, že sme mali veľmi pekný vzťah, boli sme okrem partnerov aj kamaráti, tak sme kamarátmi ostali aj potom,“ hodnotí Štefánia. Podľa vlastných slov sa v období rozchodu za ich kamarátstvo veľa modlila. „Časť mňa sa na začiatku hnevala, nevedeli sme sa normálne porozprávať, najmä prvé týždne po rozchode,“ priznáva mladá žena, „no tým intenzívnejšie som sa modlila za pokoj a požehnanie pre nás oboch, a práve modlitby ma posilňovali.“ A po približne troch mesiacoch sa prežívanie upokojilo a Štefánia s Michalom začali budovať kamarátstvo. Dnes má Štefánia iného priateľa, ktorý jej porozchodové kamarátstvo vníma dobre. „Dôveruje mi a je rád, že som sa z bývalých vzťahov veľa naučila,“ vysvetľuje.

 

 

Dobrý vzťah s expartnerom môže byť prínosom pre nové vzťahy

Pálenie mostov po vzťahu s Michalom u nej nepripadalo do úvahy a ani by ho neodporúčala. „Bolo by smutné páliť mosty, keď sme s niekým strávili toľký čas,“ vysvetľuje, „ten človek bol pre nás predsa veľmi dôležitý.“ Takisto si myslí, že pálenie mostov by malo negatívny presah do nasledujúcich vzťahov. Naopak, je presvedčená, že i udržiavanie si dobrého vzťahu s bývalým priateľom môže byť prospešné pre vzťahy, v ktorých teraz obaja žijú. „V záležitosti rozchodu je dobré robiť rozhodnutia, ktoré sú prospešné pre obidvoch, treba sa snažiť rozísť sa s vzájomným rešpektom,“ povzbudzuje na záver Štefánia, „rozísť sa nie je ľahké a už vôbec nie rozísť sa v dobrom, ale z vlastnej skúsenosti viem, že modlitba v tom dokáže veľmi pomôcť.“

 

Marianna ostala jedným z mojich najlepších kamarátov

Juraj (40) je slobodný zadaný muž, povolaním strategický nákupca, ktorý obľubuje cestovanie, motorizmus, rybačky, akvaristiku i čítanie kníh. Od svojich 26-tich rokov mal približne päťročnú skúsenosť vzťahu, ktorý síce skončil, ale dodnes z neho ostalo pekné priateľstvo. Hoci si s partnerkou dobre rozumeli a mali rovnaké základné názory, vzťah podľa Juraja vyhasol kvôli rozdielnej životnej situácii – jeho partnerka Marianna totiž bola o 15 rokov staršia, mala syna a to v istých súvislostiach spôsobovalo komplikácie. Po istom časovom odstupe od rozchodu ich vzťah prešiel relatívne plynulo do kamarátstva, čo úplne toleruje aj Jurajova súčasná partnerka. „S Mariannou máme úplne otvorený vzťah, dokážeme o čomkoľvek diskutovať, dá sa povedať, že ostala jedným z mojich najlepších kamarátov,“ opisuje Juraj, „pozná ma ako jedna z mála osôb na svete, možno viac ako rodina.“

 

Zvykneme sa stretávať raz mesačne na pohár vínka

Kým intenzitu ich kontaktu neobmedzila pandémia, zvykli sa stretávať približne raz za mesiac – podľa Jurajových slov na pohár vínka, na neutrálnej pôde, u Marianninej mamy. Počas pandémie sa to značne obmedzilo, aj kvôli tomu, že Marianna aktuálne pracuje v zahraničí.

To, že už takmer desaťročie má so svojou bývalou priateľkou kamarátsky vzťah, Juraj pripisuje najmä tomu, že si spolu rozumeli, obaja sú rozumní, už v zrelom veku a v neposlednom rade asi aj tomu, že koniec vzťahu nebol búrlivý. A aj keď je podľa Juraja relatívne, či porozchodové priateľstvo je pre každého, on v ňom vidí najmä pozitíva. „Partneri sa zvyčajne poznajú a tak si vedia poradiť, vedia zdieľať skúsenosti a názory,“ vymenúva niektoré, „z vlastnej skúsenosti by som odporúčal pokúsiť sa o takéto kamarátstvo.“

 

 

Čakala som na neho do poslednej chvíle ich sobáša

O porozchodovom priateľstve nám porozprávala aj Mária, o ktorej viac informácií na jej želanie neuvádzame. Vo veku dvadsiatich rokov začala randiť s kamarátom z partie, chodili spolu deväť mesiacov. Napriek tomu bola doňho až po uši zaľúbená a tešila sa na každú chvíľu s ním. „Bol iný ako ostatní,“ spomína si, „mal pekný vzťah so svojimi rodičmi, tešil sa na rodinu a deti a to mi na ňom veľmi imponovalo.“ Zlom prišiel počas Vianoc, keď sa zo zahraničia vrátila jeho bývalá priateľka. „Ako sa vraví, stará láska nehrdzavie – a toto bol presne ten prípad,“ hovorí Mária a dodáva, že svojmu priateľovi dala možnosť rozhodnúť sa. Hoci to bolo pre Máriu ťažké, cítila, že ho srdce ťahá inde a záležalo jej na jeho šťastí. „Radšej nech je šťastný s ňou, ako nasilu so mnou,“ spomína si na myšlienky spred rokov. Dodáva však, že kdesi v kútiku srdca na neho čakala do poslednej chvíle ich sobáša.

 

Rozhodla som sa urobiť rázny krok a to mi pomohlo

S odstupom času však majú spolu pekný vzťah a radi sa spolu so svojimi rodinami stretávajú . „Myslím, že to je láskou, toleranciou, vzájomným akceptovaním,“ zamýšľa sa dnes šťastne vydatá žena, „ak ľúbime, tak ľúbime a neživíme v sebe nenávisť.“ Spomína si tiež na to, ako sa jej bývalý partner kedysi opýtal, prečo mu aspoň nevynadala, nezbila ho. „Načo by to bolo dobré?“ kladie otázku Mária, „keď vidím, že je šťastný, som spokojná,“ pokračuje, „čo sejeme, to budeme žať.“

Rozchod však bol naozaj ťažký, ako to podľa Márie vždy pri rozchode býva. Všetko jej bývalého priateľa pripomínalo, mali aj spoločných priateľov. Keď sa oženil a padla už aj posledná nádej, rozhodla sa urobiť rázny krok. „Odišla som ďaleko-preďaleko a to naozaj pomohlo,“ hovorí.

 

Dodnes sa so svojimi rodinami stretávame

V novom veľkom meste, kde sa usadila, jej pomohli priatelia. „Poskytli mi dočasné ubytovanie, strážili ma, nenápadne kontrolovali, kde a s kým som,“ upresňuje. Aj keď jej to niekedy vadilo, vážila si ich záujem a pozornosť. „A jeden kamarát obzvlášť,“ naznačuje Mária, „pri dobrom priateľovi naozaj srdce menej bolelo. Z pekného priateľstva vznikol úprimný vzťah, ktorý prerástol do manželstva. S manželom navzájom vedia o svojich minulých vzťahoch; zaľúbenia, rozchody i pracovné úspechy prežívali spoločne. „Až kým sme nezistili, že si tak dobre rozumieme, že my patríme len jeden druhému,“ teší sa šťastná Mária, „pri ňom som zistila, že predsa len sa dá milovať ešte viac.“ Mária dodáva, že partia, do ktorej obaja s bývalým priateľom patria, naďalej funguje. „Dnes máme všetci svoje rodiny, deti, dom, už máme iné témy na rozhovor,“ hovorí, „všetko to muselo vyzrieť, dorásť,“ dodáva, „a ja ďakujem Bohu, že to takto zariadil.“

 

 

Ak dokážeme náhle nenávidieť, zrejme sme vôbec nemilovali

S odstupom času dnes Mária vie, že to všetko tak malo byť. Je presvedčená, že ich vzťah skončil, pretože ju čakalo niečo lepšie. Hoci si ako mladé dievča myslela, že už nikoho nedokáže ľúbiť viac ako jeho, mýlila sa. „Naozaj prišlo niečo ešte lepšie,“ hovorí s radosťou, „môj skvelý manžel a moje úžasné deti.“ Dodáva, že vo svojom príbehu vidí paralelu s ľudským životom. „Raz sa skončí, lebo nás niečo lepšie čaká tam, v nebi,“ zamýšľa sa, „a tiež záleží na nás, čo tam potom zožneme, tak žime lásku.“

Mária si myslí, že je dôležité snažiť sa o dobrý vzťah aj po rozchode. Ak dokážeme niekoho zo dňa na deň nenávidieť, potom sme ho asi radi nemali,“ zamýšľa sa. Tvrdí, že je pekné želať si šťastie, zdravie, lásku, ale nemalo by to platiť len na narodeniny. „Aby sme sa obchádzali s úsmevom na tvári, pekným slovom a nie sklonenou hlavou a nenávisťou v srdci,“ povzbudzuje. A aj keď sa to niekedy nedá, o odpustenie sa môžeme vždy usilovať. „Nech sa nám ľahko žije s pokojnou dušou,“ uzatvára svoje svedectvo Mária.

 

Porozchodové priateľstvo nie je riešením pre každého

Na problematiku porozchodových priateľstiev sa pýtame aj Martiny Chvojkovej (36), manželky a mamy troch detí, ktorá prostredníctvom koučingu, mentoringu a vzdelávania sprevádza jednotlivcov na ich ceste do vzťahu, pri hľadaní životného partnera, ale tiež páry na ich ceste spoznávania sa a rozhodovania sa. Keďže každý pár a vzťah je jedinečný, nedokáže dať univerzálnu odpoveď na to, či je žiaduce snažiť sa o dobrý vzťah po rozchode. Ako príklad uvádza páry, ktoré žili spolu aj intímne – taký rozchod je podľa nej náročnejší a neodporúčala by snažiť sa v takýchto prípadoch o priateľstvo po rozchode. „Je to ako prísť o kúsok srdca,“ vysvetľuje, „myslím, že vtedy je dobré vzdialiť sa od seba, zaceliť rany, aby mal človek pripravené srdce pre vstup do nového vzťahu.“ Vzájomná pripútanosť, ktorá vplyvom oxytocínu vzniká pri sexe, by totiž nerobila dobrotu v následnom kamarátskom či priateľskom vzťahu. Roztrhnúť takéto puto je podľa nej veľmi bolestivé a daní partneri potrebujú uzdravenie. Prerušenie kontaktu s ex sa síce môže javiť ako drastické riešenie, avšak v týchto prípadoch je podľa vzťahovej koučky potrebné. „Vzájomná komunikácia môže niekedy priniesť dočasnú úľavu, ale prakticky predlžuje obom čas uzdravovania,“ odôvodňuje svoje presvedčenie.

 

 

 

Pozor na riziká porozchodového priateľstva

Čo sa týka vzťahov, kde sex nebol prítomný, tak tam má každý inak zadefinovaný priestor, ktorý potrebuje na uzdravovanie sa po rozchode. „Pre niekoho to môže znamenať, že si potrebuje ex priateľa „bloknúť“ na Facebooku, vymazať jeho číslo, niekto dokáže plynule prejsť do kamarátstva, či neutrálneho vzťahu,“ vraví mentorka Martina.

S budovaním porozchodového priateľstva je podľa Martiny spojených niekoľko rizík. V prípade rozpadu sexuálneho vzťahu ide o už zmienené riziko pripútanosti, ktorá kým nebude uzdravená, tak môže oboch ťahať do intímneho zblíženia. „Ďalším rizikom je, že vzájomné priateľstvo po rozchode nebude nápomocné, ale bude blokovať pred ďalšími potenciálnymi vzťahmi,“ vymenováva ďalej, „takýto priateľský vzťah po rozchode, pokiaľ nie je rozchod dobre spracovaný, môže spôsobiť ďalšie emocionálne rany, vzbudiť falošné očakávania a podobne.“ Vzájomná úprimnosť však dokáže sčasti eliminovať riziká spojené s priateľstvom po rozchode.

 

Nenávisť či potreba škodiť a spôsobovať bolesť sú pre kresťana neprípustné

Martina, ktorá sprevádza mladých vo vzťahovej oblasti, sa nazdáva, že priateľstvo po rozchode je extrémne raritné. „Je možné napríklad vtedy, ak partneri chodili spolu krátko a neboli počas chodenia príliš emočne zaangažovaní,“ uvádza príklad, „prípadne ak chodili spolu veľmi mladí a už odvtedy prešiel dlhší čas.“ Čo však v tom zvyšku prípadov, kedy budovanie priateľstva po rozchode nie je možné či reálne? Čo okrem priateľstva je akceptovateľné pre rozídených veriacich mladých ľudí? „V prípade rozchodu platia pre praktizujúceho katolíka rovnaké pravidlá ako v akejkoľvek inej ťažkej životnej situácii,“ vysvetľuje Martina. Jednou rovinou sú podľa nej emócie – človek môže cítiť hnev, smútok, niekedy až nenávisť, napríklad ak bolo dôvodom rozchodu podvádzanie. Vtedy treba mať na pamäti výzvu nenávidieť hriech, zlo, ale milovať hriešnika. „Emócia je len emócia, dôležité je, ako sa rozhodneme konať,“ tvrdí Martina. V prípade nenávisti je podľa nej hlavným problémom potreba škodiť a spôsobovať bolesť, čo je so životom kresťana nezlučiteľné. „Za potrebou škodiť, spôsobovať bolesť, sa skrýva nenávisť, neodpustenie,“ upresňuje, „ prípadne za tým môže byť neochota prijať zodpovednosť za vlastný život a rozhodnutia.“ Zranený človek neraz zvaľuje rozchod na Boha, či partnera/partnerku a cíti sa v tom ako obeť. „Často sa za tým skrývajú nezdravo spracované emócie, pocity menejcennosti,“ dodáva odborníčka na vzťahy, „túžba, aby druhý trpel rovnako, je nezdravý spôsob ako prejaviť tú obrovskú bolesť.“

 

Napriek ťažkosti rozchodu je dôležité byť vďačný za všetko pekné

Existujú aj iné prípady, kedy sa expartneri prestanú spolu rozprávať. „Niekedy je to nevyhnutná fáza, aby mali obaja priestor na uzdravenie sa po rozchode,“ hodnotí. Vzájomnú ľahostajnosť vníma ako vyšší level lenivosti – ako nevšímavosť; je podľa nej hriechom. „Uzatvára nás totiž do vlastného egoizmu,“ vysvetľuje, „liekom na ňu je radosť, napriek ťažkosti rozchodu je dôležité byť vďačný za všetko to pekné, čo život prináša a neuzatvárať sa do seba.“ Dodáva, že nebyť ľahostajným však neznamená ostávať v roli partnera aj po rozchode. Je predsa úplne normálne, že vzťah po rozchode je iný a nikdy už nebude mať takú dôvernosť ako predtým.

 

 

Na dobrý rozchod je potrebné dobré chodenie

Azda každý, kto si prešiel rozchodom, by v tom čase bol vďačný za recept, ako na to, aby to prebehlo čo najhladšie, najšetrnejšie. „Kľúčom k dobrému zrelému rozchodu je dobré chodenie,“ naznačuje Martina, „ myslím tým vzťah, v ktorom obaja partneri chápu chodenie ako cestu vzájomného spoznávania sa, ktorého výsledkom bude buď rozhodnutie pre manželstvo, alebo pre rozchod. Spomína nedávnu skúsenosť s rozchodom istého páru. Hoci takmer vo všetkom si partneri vyhovovali, narazili na treciu plochu v oblasti financií a kariérnych predstáv, v čom napriek vzájomným kompromisom nedokázali nájsť spoločné riešenia. A tak v láske, úprimnosti, modlitbe a komunikácii s Bohom dokázali uznať, že ich spoločná cesta smerom k manželstvu sa končí. „Rozchod bol, samozrejme, bolestný,“ nepopiera vzťahová koučka, „vždy je bolestný, a to je znakom autentickosti lásky.“ Aj toto je podľa Martiny úspešné chodenie. „Veď cieľom bolo dospieť k záveru, či už smerom ku manželstvu, alebo naopak,“ odôvodňuje svoj pohľad. I u tohto páru nastalo obdobie smútenia, avšak tým, že ich chodenie bolo dobré, efektívne a bez sexu, neniesli si zbytočné rany, ktoré by komplikovali čas smútenia.

 

Niekedy treba odpustiť aj na stokrát

Okrem dobrého chodenia Martina zdôrazňuje i ďalšie predpoklady pre zrelé zvládnutie rozchodu. Je podľa nej potrebné prijať bolestnú skúsenosť rozchodu a tiež vlastné emócie z toho plynúce, vyhnúť sa ich potláčaniu a nebáť sa absolvovať proces smútenia. No a napokon je nevyhnutným predpokladom na spokojný porozchodový život odpustenie. „Je to akt vôle, dôležité je rozhodnúť sa odpustiť napriek negatívnym emóciám,“ povzbudzuje na záver vzťahová koučka a mentorka, „možno bude potrebné zopakovať tento akt vôle aj stokrát, kým sa začnú meniť aj emócie.“

 

Čistota je v praxi žitá láska

Tomáš Tupta (33) je kňaz, ktorý sa najčastejšie predstavuje ako „milované dieťa Božie“. Aktuálne pôsobí v Domčeku, Pastoračnom centre bl. Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom, kde sa spolu s otcom Pavlom Hudákom, tímakmi a dobrovoľníkmi venuje mladým. Je hlboko presvedčený, že schopnosť budovať kamarátstvo alebo priateľstvo po rozchode závisí od toho, či vzťah bol čistý alebo nie, pričom nemá na mysli hneď len vzájomné sexuálne spolužitie. „Čistota priamo definuje lásku či nelásku vo vzťahu,“ začína rozprávanie otec Tomáš, ktorý tiež čistotu označuje za prakticky žitú lásku. „Vo vzťahu, ktorý sa správne rozvíja, mladí túžia urobiť šťastným toho druhého a usilujú sa o jeho dobro, spoznávajú jeho záujmy, túžby, chcú darovať seba samého v službe pre toho druhého,“ hovorí. Takíto mladí budujú spoločné my, akúsi spoločnú kopu.

 

 

Skutočné priateľstvo po nečistom vzťahu nie je možné

Problém však podľa otca Tomáša nastáva, keď do vzťahu vstúpi nečistota – nečistý bozk, nečisté objatie a podobne. „Vtedy obaja partneri z tej pomyselnej kopy vzájomného vzťahu začnú brať každý pre seba,“ vysvetľuje mladý kňaz, „až sa ocitnú v situácii, že kopa je „vybrakovaná“ a niet si čo ďalšie vziať.“ Vtedy prichádzajú vzájomné výčitky, kto si čo a koľko zo vzťahu zobral. Takéto zmýšľanie začína vzťah rozbíjať. „Už si nie sú navzájom darom, ale snažia sa čo najviac si z toho zobrať,“ dodáva. Toto zvykne vyústiť do rozchodu, po ktorom mladí nie sú schopní žiť kamarátstvo alebo priateľstvo. Už aj vzájomná prítomnosť by im totiž vždy pripomenula rozchodovú situáciu, sklamanie a zranenia, ktoré si zo spoločného vzťahu nesú. „Bez vnútornej premeny a vzájomného odpustenia na oboch stranách je v takom prípade opravdivé kamarátstvo vo svojej podstate nemožné,“ zdôrazňuje kňaz venujúci sa mládeži, „ak by sa oň aj snažili, opäť by to bolo založené na tom, čo niekomu z nich vyhovuje, čo si chce zobrať, chýba tam rozmer dávania.“ Dodáva, že sám pozná aj prípady, kedy sa partneri po rozsypaní vzťahu rozhodli začať nanovo v čistom vzťahu a dnes žijú v pekných manželstvách.

 

 

Porozchodové priateľstvá sú veľkým požehnaním

Zásadne inak je to podľa otca Tomáša v prípade vzťahu, ktorý dvaja mladí prežívali vo vzájomnej čistote. „Môžu sa kedykoľvek rozísť, kedykoľvek si môžu pozrieť do očí a ich hlboké priateľstvo naďalej ostáva,“ delí sa o skúsenosti otec Tomáš, „tieto  priateľstvá sú vždy veľkým požehnaním.“ Nástrah priateľstva po rozchode by sa podľa vlastných slov v takýchto prípadoch neobával. „Ak skutočne hľadali dobro jeden pre druhého, ale zistili, že k sebe nepatria, tak nik z nich nebude posúvať kamarátstvo späť do vzťahu,“ odôvodňuje svoje presvedčenie. Problémom môže byť, ak jeden je od spoločného vzťahu už slobodný a druhý ešte stále v sebe túto možnosť neuzavrel, necháva si takzvané „zadné dvierka“. Veľkým rizikom je tiež individualizmus a snaha všetko vziať do vlastných rúk. „Ak človek upustí od svojich hodnôt a začne rozmýšľať sebecky, tak všetky riziká sú opäť v hre,“ uzatvára otec Tomáš Tupta.